Písmo:
A-
|
A+
ľaliou lemovaná šatka z ruží,
padá k zemi, tým čo slúži,
už dávno stratili ten závoj,
závanom orientu v prameni ticha,
dlho spali a čakali ako svet dýcha,
osobnosti nahradila moc a pýcha,
pozerali na seba z brehov,
deliacich ich vodou i zemou,
čas míňal sa láskou a hnevom,
rozporom a súladom,
utkvene v predstave snárov,
masírujú slovami masy davov,
miešajú ľudské rasy,
tkajú si nové zvrátené časy,
mŕtvi i živí, splietajú ich s nimi,
svet sa mení a vzájomne zabíja,
a na zemi si sní pošliapaná ľalia...
