Hodina kreslenia

Eliška postretla Leonarda. Bolo to v škole života. Konkrétne v jednej z jej tried, ktoré predstavuje ako taká v etapách ľudského života.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Bolo to niečo krásne. Niečo ako láska na prvý pohľad. Eliška sedela za stolom a pozerala na Leonarda a na tabuľu pred lavicami. Potom sa usmiala a zakričala na Leonarda: „Ideme si kresliť lásku?". Leonard horel potešením a súhlasil. Presadol si bližšie ku tabuli, aby lepšie videl ako ju bude kresliť Eliška.

Usadil sa teda v prvej lavici v strednej rade. Eliška si medzitým zobrala bielu kriedu a začala kresliť. Nakreslila čiarku a pozrela sa na Leonarda so slovami: „Tak Leo, čo to je?".

Na Eliške bolo cítiť očakávanie. Čakala na Leonardovu odpoveď. Leonard v dobrom úmysle rozmýšľal. Hlavou mu išli rôzne myšlienky, a pritom pozeral len na bielu čiarku. Po chvíli ho prepadli obavy, neistota ale prekonal to a prehovoril: „Neviem, neviem Eliška, vidím len bielu čiarku.".

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Eliška sa rozosmiala.

„Áno Leonard, správne, je to biela čiarka. Veď to bolo predsa jasné, nie? Prečo si tak dlho nad tým premýšľal?"

Leonard zahanbene uhol pohľadom z Eliškiných očí a hľadel do zeme ako žiak, ktorý dostane po prvý krát z ústnej odpovede päťku a smutne prehovoril: „Prepáč, myslel som si, že ideš kresliť lásku."

Eliška sa váhavo zamyslela . Rýchlo sa otočila späť k tabuli a niekoľkými ťahmi dokreslila k čiarke ďalšie. Nakoniec z toho vznikol domček.

Leonard sa so sklopenou hlavou pozrel očami nahor na tabulu. Jeho pocity boli zmiešané. Eliška pokračovala v kreslení. Do domčeka nakreslila štyri postavičky. Do jednej napísala písmenko „L", do druhej „E" a do zvyšných dvoch „?", otázniky. Pozrela na Leonarda a opýtala sa ho: „Aké dáme mená našim deťom?"

SkryťVypnúť reklamu

Leonard sa opýtal: „Budeme mať deti? Veď sme sa ešte len zoznámili, ani sa nepoznáme a už sme pri dome a našich deťoch?".

Eliška sa zvláštne prísnym pohľadom zahľadela na Leonarda.

„Prečo si taký Leonard? Nemáš azda sny? Prečo tak reaguješ? Veď sa len hráme a kreslíme si, nie? Prečo berieš hneď všetko tak vážne?"

Nie Eliška. Ja sny mám, ale do tejto triedy ma preradili, pretože mi povedali, že tu nájdem lásku."

„Tak prečo Leonard vidíš tú kresbu tak čierno?", spýtala sa zvedavo Eliška Leonarda.

„Tabuľa je čierna, Eliška a farba ktorou si to všetko nakreslila je biela. No napriek tomu všetkému cítim, že láska sa dá nakresliť aj inak."

SkryťVypnúť reklamu

„Inak? Ako to myslíš Leonard? Tebe sa moja predstava nepáči?"

„Nie Eliška, prosím nemaj ten predsudok, len skrátka vo vedľajšej triede sme sa ju učili kresliť inak."

„Ako to myslíš Leonard, že inak?"

Eliška zrazu váhala. Jej váhanie pripomínalo pochybnosti Leonarda. A tak podišla potichu k nemu a podala mu kriedu do ruky. Potom si sadla vedľa neho na stoličku a prstom mu ukázala na tabulu. Leonard sa postavil a urobil pár krokov k tabuli.

Pozrel sa na Elišku a začal kresliť prvú linku v tvare oblúčika.

„Stoj! Stoj! Počkaj, ako to začínaš?", zastavila ho slovami Eliška. Leonard sa otočil a so smútkom v očiach sa jej opýtal: „A ako by som mal podľa teba začať?".

SkryťVypnúť reklamu

„No predsa čiarkou! Nie? Prečo začínaš práve oblúčikom?", odpovedala Eliška. „Eliška, veď každý má predsa svoj štýl kreslenia, nie? Prečo ma súdiš podľa seba?", prehovoril Leonard. „Ja ťa nesúdim podľa seba! Ale tak ma to naučili!", pokračovala slovami Eliška.

Leonardovi sa začali vytvárať v očiach slzy. Stál proti priamej skúsenosti človeka, proti jej rodičom a celej generácií jej predkov. Pripadal si stratený. Vedel, že túto hru nemôže obstáť. Jedine, jedine, ak by sa mu podarilo ukázať Eliške aj iný pohľad na lásku a svoj svet. Nuž, ale pri tejto myšlienke ho prepadli pochybnosti. Zaujíma sa niekto dnes ešte o svet toho druhého? O jeho názory a postoje, či spôsob myslenia, či konania? Leonardove oči pripomínali priezračné hladiny jazier naivných básnikov hľadiacich pri pohári vína do prázdna ľudskej duše. Do toho večného, prázdne kúta pripomínajúceho miesto zašlých pocitov a myšlienok, ktoré si tam ukladáme s každým prežitým sklamaním.

„Eliška. Prosím, nechaj ma to dokresliť.", poprosil so slzami v očiach Leonard. Eliška sa zahľadela s pocitom akoby Leonarda už niekedy postretla a jemne kývla hlavou na znak súhlasu.

Leonard dokreslil prvý oblúčik, potom druhý a následne urobil dve čiary, ktoré spojil v jednom bode. Nakreslil srdce. Eliške sa zastavil pohľad na tom jednoduchom tvare, ktorý nakreslil Leonard. Pôsobila, ako keby nič také nikdy nevidela, nepoznala.

Nadýchla sa a chcela niečo Leonardovi povedať: „Leonard, je to nádherné. Cítim v tom niečo iné, cítim v tom la...", nestihla dopovedať slovo a v tom sa niekto vrútil do triedy. Bol to učiteľ. Leonard si chytro sadol ku Eliške za stôl. Na tabuli zostalo nakreslené srdce. Učiteľ si položil svoje veci na svoj stôl a pozrel sa na tabulu.

„Kto si to tu dovolil nakresliť?", opýtal sa prísne so slovami. Pristúpil k tabuli. Zobral do rúk špongiu a zotrel nakreslené srdce a usadil sa na svoju stoličku a začal sa hrabať v svojich prípravách na dnešnú hodinu náuky o spoločnosti. Eliška sa potichu chytila pod lavicou Leonardovej ruky. Pozrela sa na neho a v jej očiach boli zrazu pestro modré priezračné jazerá nad ktorými sa trblietalo niečo nepoznané a dávno zabudnuté.

Martin Albrecht

Martin Albrecht

Bloger 
  • Počet článkov:  54
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Obyčajný pracujúci človek, ktorý má rad prírodu, hudbu, knihy, filozofiu, fotenie a amatérsku kompozíciu hudby. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

SkryťZatvoriť reklamu