Niekde v povetrí si poletuje komár. Cíti blízkosť krvi. Ty stále len ironicky ležíš v tej tráve a dúfaš, že svet je zelený. Plný lúčnych kvetov, snov a dopovedaných slov. Obloha je stále jasná a modrá. Tie biele oblaky sú dnes preč, na inej oblohe, kde si ich maľuje niekto iný, možno práve ja.
A ten otravný komár, teda zatiaľ neotravný si poletuje niekde nad tebou. „Aha, tamto je ďalší!", kričím, ale ty ma evidentne nepočuješ. Zrejme je to tým, že vonku mrzne a je zima a v týchto riadkoch začína byť trošku teplejšie.
Monitor počítača sa v odraze týchto slov len smeje. Je to nezbedník! Keby si aspoň uvedomoval koľko ľudí dennodenne sleduje cez jeho tvár milióny myšlienok. A teraz tu tento nejasný príspevok o komárovi? A kde je ten somár?
Zrazu sa preberáš z trávy. Cítiš sa unavene. Rozpínaš ruky a chceš objať celý svet. Fúka jemný vetrík, až ťa to príjemne chladí. Na tvári sa ti črtá úsmev. No v tom prilieta ku tvojej šiji komár. Jemne sa jej dotkne a svoj sosákom sa Ti potichu dostáva pod kožu. Už ťa má. Cíti tvoju hrejivú krv. Chutí mu a pritom ťa ani nepozná.
Tvoje podvedomie cíti, že sa niečo deje. Dáva impulz vedomiu. Máš pocit sa poškriabať na krku, ale tichý a dôverný pocit Ti našepkáva, aby si priložila rýchlo k šiji dlaň. Komár je v zajatí. Nestihol uletieť. Dlaň sa jemným tlakom dotkla krehučkého lietajúceho upíra.
Komár má po obede. Na dlani leží polomŕtvy konár, ktorý si vlastne ani neuvedomil, že sa stáva pomaly ale isto minulosťou. Je po budhizme. Tvoj osud sa mení. Karma ťa škrabká za krkom a ty sa beznádejné otáčaš, no nik tam nie je.
Zrazu sa ocitáš v púšti. Stále je teplo. Dokonca tento krát ešte teplejšie ako predtým na lúke. Nikde nič, len nekonečné piesočné duny. Na modrej oblohe sa mihne sem-tam mráčik. Zelený svet je preč. Zmizli lúčne kvety, sny a zostali len nedopovedané slová.
V diaľave vidíš krásnu oázu. Vyzerá ako raj. Váhaš. Je to sen, či len skutočnosť. Prichádzaš k tomu miestu stále bližšie a cítiš sa ako keď komár posadnutý krvou sa blíži k svojmu cieľu. Zrazu však nič nevidíš. Všetko Ti pred očami zmizlo.
Bola to fatamorgána.
Zosadáš zo somára a utekáš. V rukách držíš štetec, ktorým sa kreslil celý tento príbeh. No ty stále utekáš a kričíš: „Vráťte mi niekto ten štetec, zelenú lúku, lúčne kvety, sny a moju vieru!"
Don Quijote sa mi smeje a ja si kreslím hviezdnu oblohu so spomienkou na teba a nás.
