Po chvíli prestanem. Prepadá ma hnev.
Hnev? „ Prečo?", pýtam sa sám seba. „Pre toho, či onoho človeka? Pre pár viet, ktoré evokujú vo mne vinníkov? Alebo pre vlastnú neschopnosť učiniť krok vedúci k zmene?". Čaj mi chladne. Moje ruky sú studené. Snažím sa ich trošku zohriať trením.
Klavír zíva zrnkom prázdna. Prisadám si k nemu, aby som zahnal jeho smútok. Moje ruky pociťujú teplo. Dotýkam sa a ponáram sa do jeho priezračnej, čierno bielej hladiny...
raz biely,
raz čierny,
tri krát,
štyri...
Alebo trinásť?
„Pán Boh pri nás?"
dotýkam sa pomaly
prstami,
znejú tóny,
improvizujem?
alebo azda polemizujem?
asi len tak hrám...
v čierno-bielom,
rúchu sveta,
ponorený,
zvláštnosťou,
otázok a rozporov,
mólových a durových,
obzorov,
názorov,
pokrčených novín,
v smetných košoch...
ktoré zotrvali,
ako ľudský postoj doby budúcej?
Dozneli posledné tóny. Pozerám von oknom. Svieti slnko. Deti sa hrajú na detskom ihrisku. Čaj je dopitý. Zakrývam klaviatúru hodvábnou tkaninou. V smetiaku si ležia skrútené noviny plné skrivených viet. Premýšľam, či ich opäť vystriem, vyrovnám. Slnečné lúče však predznamenávajú krásny deň. Obliekam kabát a vyberám sa na prechádzku. Noviny si naďalej ležia v smetnom koši a ani si nespomínajú, či si ich voľakedy niekto aj prečítal. Svoj tichý účel splnili.
