Keď sme začali náš prvý rok v Kanade chodiť do hôr, vždy som si s nadšením prečítala všetky návody ako sa máte chovať keby ste náhodou prišli do kontaktu s medveďom či nebodaj grizlym. Pri pohľade na turistov ovešaních zvoncami a flašou spreja na medvede mi na tvári vždy naskakoval úsmev. Jeden víkend z jari sme v okolí parkoviska okolo turistických chodníkov videli v priebehu pätnástich minút šesť čiernych medveďov. Nikdy som si nemyslela, že tak rýchlo dokážem nabehnúť do auta. Celý čas som myslela len na to, ako kdesi v brožúrke z parku písali, že žiadnemu medveďovi sa nikdy nesmiete pozrieť priamo do očí. Považoval by to totiž za výzvu. Nečudo, veď aby ste mu videli priamo do očí, musel by byť riadne blízko.
Po čase sme objavili viaceré miesta kde každé leto v určitom čase bolo možné pozorovať medveďa z celkom blízka. Manžel sa niekoľkokrát rozhodol z auta aj vystúpiť a fotiť z čo najblizšia. Zaujímavé bolo ako nás niekedy medveď nechal prísť celkom blízko. Prežúval si trávu, sledoval kde sa nachádzame a či sa pohybujeme smerom k nemu. Neuveriteľný zážitok. Raz sme dokonca na jedného natrafili rovno na turistickom chodníku. Ležal si v tráve asi desať metrov od nás. Myslím, že sa nás vyľakal viac ako my jeho. Ešte stále mi to celkom nedochádzalo, že vlastne nebezpečie je tak blízko.
A potom grizly zabil jednu pani na turisticko-cyklistickej trase v Canmore, po ktorej sme prešli aj my veľmi veľa krát. Až potom som sa v novinách dočítala, že chodník tade vedúci ide rovno cez koridor po ktorom migruje zver. Toto leto bolo tých napadnutí viacero. Všade zákaz turistiky alebo len pokiaľ ste v skupinke viac ako päť ľudí.. Grizlica na to napadla dvoch turistov kdesi hlboko v divočine. Jeden z nich prišiel o skalp a na tvári mu ostanú zrejme tažké jazvy, ale kamarát mu zachránil život. Použil totiž sprej na medvede.
Neveľká asi pol litrová fľaštička. Nájdeteho v špeciálnej sekcii v športovom obchode. Dostanete ho aj s upozornením, že je taký silný, že ak by ste sa rozhodli striekať len tak v byte, môže vám trvať aj pár dní kým sa budete môcť vrátiť späť. Aj tento chlapík sa ním zachránil. Grizlici vystriekal celý spraj rovno do tváre. Situácia, ktorú si len tažko viem predstaviť, že by som zvládla.
Zvončeky boli prvá vec čo sme kúpili. Stále som len verila že predsa len ten spraj nám až tak netreba.
A potom sme stretli grizlyho. Náš prvý a dúfam, že z takej blízkosti, aj posledný grizly. Vlastne grizlica. Mali sme na návšteve známych z Čiech a vybrali sme sa na veľmi populárne jazero v Peter Lougheed parku, kde vačšinou stretnete veľa rybárov a turistov potulujúcich sa na túrach okolo sieťe ľadovcových jazier. Dobre naladení sme si vykračovali po chodníku keď zrazu medzi rybármi na vode nastal rozruh. Z lesíka na brehu jazera vybehol grizly. Najprv ho zaujali loďky, ktoré sa snažili priblížiť k výbežku kde stál. Zrejme sa chceli pozrieť z blízka a fakt, že boli na lodi sa im zdal ako dosť bezpečný. A potom sa začal zaujímať o nás. Skupinku ľudí na hrádzi jazera akurát pred vstupom na chodník do lesa. Samozrejme môj odvážny manžel- fotograf mi strčil do ruky vysielačku a povedal idem. Cez dlhý digitálny zoom sa vám občas nezdá ako ste vlastne zrazu blízko.Myslím, že ani on dovtedy nevedel že grizly dokáže tak rýchlo bežať. Na naše a tiež štastie asi dalších piatich ľudí, grizlicu videli už z iného konca pred tým ako sme sa my dostali na chodnik a zavolali správcov „ranchers“ z parku. Chlapík pribehol s puškou a psom na medvede práve vo chvíli, keď sa grizlica rozhodla bežať smerom k nám. Grizlica, z ktorej sa nakoniec vykľula štvorročná slečinka menom „Blondie“- dobre známa správcom parku- sa nám predviedla v plnej kráse. Psíka na vodídku uplne ignorovala aj keď ho od zlozti a štekotu išlo roztrhnúť. Vybehla na chodník, pozrela sa na nás a pomaličky nás obišla smerom k lesu. Na náš veľký úžas v tej chvíli z druhého konca vyšla z lesa skupinka s malými deťmi. Až sa mi zatajil dych. Našťastie sa ich Blondie rozhodla ignorovať. Čo si však nenechala ujsť bolo parkovisko rovno pod hrádzou jazera. Tak rýchlo som ľudí ešte nikdy nevidela naskákať do áut. Sadla si na cestu, prebrodila sa vodou. Stále hnaná správcom parku a jeho už teraz zachrípnutým psom. Celý jav , ktorý trval asi pätnásť minút, sme sledovali z piatich metrov. Zažitok na nezaplatenie.
Od vtedy mi pribudol na naše výlety jeden nový pocit. Strach. To, o čom som doteraz len čítala v mojej brožurke sa mi može stať hocikedy. Pocit; že v skalnatých horách žijú grizly sa zrazu stal veľmi skutočným.
A tak som kúpila sprej na medvede. Minulý víkend sme ho mali zo sebou prvýkrát. Šlapali sme na lyžiach v snehu, tichou krajinou so sprejom na medvede na opasku. Nemôžem povedať, že by som sa cítila bezpečnejšie, ale aspoň viete, že možno vám raz zachráni život. A vždy je to lepšia alternatíva ako inštrukcie čo som si prečítala: „Pokiaľ pri potulkách po horách natrafite na grizlyho, nesmiete sa hrať na mŕtveho. On by vás totiž potom odtiahol ako korisť a zahrabal. Hovorí sa, že potom máte len 15 minút na to, aby ste sa vyhrabali a ušli, kým vás nechá osamote.“ Aspoň viem, že existuje aj iná možnosť. J)
