Popoludnie, bežná cesta mestskou dopravou, mamička s kočiarom a v tom kočiari nepokojný chlapec. Neustále sa prevracia, obracia, skáče, vyskakuje, huláka...Mamička nič. Že ona si s ním nevie dať rady. Pristúpi k nim jedna pani, vezme chlapčeka z kočiara a zabaví ho. Odrazu je chlapec pokojný. Ani slovka. Ešte sa baví. Je pokoj. Pri vystupovaní na zastávke mamička len utrúsi: Fakt. Dám ťa do ústavu!
Iná scéna. Škola, mamička sa baví s vychovávateľkou na chodbe, zatiaľ čo čaká na svoje dieťa. Vehementne počúvam, čo za problémy dotyčná maminka má. Jej syn je štvrták na základnej škole. Nevie si dať s ním rady. Tvrdí, že vie. Ale aj Stevie Wonder kričí: Nevie! Chlapec dostáva už v štvrtom ročníku samé trojky, štvorky...Patrí medzi problémové deti. Pýtam sa nášho malého, ako sa správa k deťom. Vraj nič moc teda. Učiteľky uráža, učiť sa neučí, domáce úlohy...ako kedy...Hm...Podobný prípad jeho spolužiak. Otec vyzerá ako vystrihnutý z módneho časopisu pre dámy, synáčik takisto. Dozviem sa, že je voči iným deťom panovačný. Vraj si myslí, že je niečo viac. Pozriem na tatinka, a nedivím sa...
Toto je len výber z mnohých prípadov, ktoré sa v dnešnej dobe dejú. Rodičia si neuvedomujú, že ich deti vedia byť ich dokonalými kópiami. Že tak, ako sa rodičia správajú k svojim deťom, tak sa deti správajú k rodičom a aj okoliu. Nestačí len o láske hovoriť, treba lásku aj dávať. Nie naivne a nezdravo. Ale materinsky, otcovsky. Ak dieťa lásku necíti, môže rodič o nej hovoriť, koľko chce. Chlapec z autobusu je toho príkladom.
Jedna mamička povie: Ale veď sa snažím. Komunikujem s ním, starám sa o neho, riešim s ním domáce úlohy....No ja by som už tu našla zádrheľ. Je logické a potrebné, aby rodičia kontrolovali a pomáhali deťom s úlohami...Ale nie ich robiť za ne. Prečo sa rodičia boja byť k svojim deťom kritickí? Aj to sa dá s láskou. Ak totiž nezakročia rodičia v detskom veku, neskôr sa im to vráti ako bumerang...
Iným problémom je, že rodičia nemajú na svoje deti dostatok času. Jasné. Práca. Je to zložité. Nájsť tu rovnováhu...Ešte zložitejšie je nesprávať sa k svojim deťom ako k dementom. Aj dieťa má svoj rozum. Jedna vec je starať sa o dieťa, druhá je robiť všetko zaň a všetko mu dovolovať. To dieťa je potom zmätené. Pretože doma nachádza benevolentnosť, v škole zas požiadavky na aktivitu. Dá sa spraviť súlad. Sú spôsoby, ako ísť na deti rozumne a bez hnevu, zlosti, či ponižovania. A ešte im byť aj nápomocným, najlepším priateľom. Len to by si museli dnešní rodičia uvedomiť, že aj ich deti sú ľudia...a nie stroje...ktoré si naprogramujú, ako chcú...
