Ono by sa dalo v nej pokračovať (aby som podčiarkla svoj vlastný úmysel s touto témou, a, samozrejme, dala zas priestor múdrym ľuďom pre útoky), a to : Kam tá spoločnosť speje, že sa dnešný mladý človek radšej odpáli, či pridá k extrémistom, dokonca sám sa tým extrémistom stane ( a to nielen islamským, ale určite nájdeme mnohých aj vo svojom okolí, len sa o nich nepíše, pretože sú pre médiá málo zaujímaví), namiesto toho, aby tej spoločnosti čosi sám zo seba dal? Aby pomáhal pri jej zlepšovaní? Jej zdokonaľovaní a vývoji? Čo vlastne vedie normálneho mladého človeka k tomu, že sa zradikalizuje? Mnohí tí, ktorí sa na podobné chodníčky dajú, mali šťastné detstvo. Vynikali úspechmi a výsledkami v škole. Mali kopec priateľov, možno nie sú z bohatých rodín, ale mali všetko, čo potrebovali. Čo sa teda stalo? Prečo sa to deje a prečo sa s tým nič nerobí?
Príliš veľa otázok, veľmi málo odpovedí. Najmä od verejných činiteľov. Namiesto skutkov vidíme prázdne sľuby,slová útechy, podpory, potriasanie rúk, ale vlastne nič sa nemení. Akosi po tých slovách neostal priestor a záujem. A ľudia ďalej umierajú. V Anglicku, vo Francúzsku, v Sýrii, Iraku, Líbyi, Austrálii....až človeku napadne zamyslieť sa, či vlastne tá vojna spred takmer storočia vôbec niekedy skončila...
Treba si aj položiť inú otázku: Čo je to za spoločnosť, v ktorej žijeme, že človek radšej zabije človeka, namiesto toho, aby ten život zachránil? Možno spoločnosť sama vedie kolektívnu vinu, možno len v tom, že si nevšíma, že nevenuje pozornosť...alebo že ju aj venuje, ale nesprávnym smerom...Možno príde zlom, ktorý zažije každý z nás. Ruku na srdce: Keď sa mladý človek pozrie do budúcna, čo vidí? Neistotu? Strach? Úzkosť? Beznádej? Kto toto všetko v ňom vytvoril? Ľudia, ktorí to urobili, by sa možno dali aj menovať, ale to je už otrepaná rozprávka...Možno však viníme za všetko druhých a tých nemenovaných, aj keď môže byť časť viny na našich pleciach...Ťažko povedať.
Jedno je však jasné, obeťami sú mnohí. Nielen tí, čo zahynuli a hynú, ale aj tí, ktorí ešte nezahynuli. A mne stále nejde do hlavy, ako sa môže spoločnosť pozerať na to, ako sa bežný smrteľník radikalizuje, a nedať mu možnosť, aby sa radšej stal súčasťou a prvkom, ktorý zapadne a pomôže. K tomu však vedie dlhá cesta. Nie, nehovorím o islamskom extrémizme, nielen teda o ňom, ale globálne. V každej krajine nájdeme určitý druh extrémizmu a mnohých zradikalizovaných ľudí. Prečo však sú? Prečo sa to s nimi udeje vôbec? Nejde o nejakú potrebu uspokojiť si túžbu po moci a tak ovládať ľudí? Prečo to niekto tomu mladému človeku nepovie? Že stráca seba a slobodu? Prečo niekto všetkým lídrom krajín a spoločností nepovie, že poskytovanie ľudských práv nemá prebiehať odoberaním ľudských práv druhým? Že tak to nefunguje, že každý máme právo na všetko, čo si zaumienime a nemal by byť nik, kto by mal do toho zasahovať? Že zabíjanie by nemalo byť súčasťou tohto celku ľudských práv, pretože vziať život druhému predsa vezme toto právo mnohým.
Moc a túžba po nej. Kiežby radšej nebola....
