Paradoxne sa tejto problematike nevenuje dostatočná pozornosť. V prípade, že sa nejaké dievča, ktoré je stále vo veku dieťaťa, stane rodičom, spoločnosť to pravidelne pripisuje alebo tomu, že si neustrážila rozpätie nôh ( ľudia vedia byť vulgárni aj k deťom), alebo že ide určite o rómske dieťa, alebo nejakú zaostalú Afričanku, či Indiánku, ktorá splnila to, čo sa od nej žiadalo. Nikomu nenapadne, že tento trend je prítomný aj u nás...
Tento trend nie vlastne ani trendom. Je to skôr o tom, zadefinovať obete. A tými sú predovšetkým deti. Nielen tie, ktoré sa v týchto prípadoch narodia, ale aj tie, ktoré ich porodia.
Namiesto úsudkov a odsudzovaní, prehliadaní by sa spoločnosť mala rázne zamerať na to, ako takýmto prípadom predísť. Vo všetkých prípadoch ide prevažne o domáce násilia, znásilnenia, či donútenia k sobášu, únosom, odopieraniu ľudských práv. Nejde len o kultúru. Ide o vnímanie. Stále máme vo svete prakticky nemožné, aby páchateľ, ktorý sa násilia, či iného odopierania práv dopustí, skončil za mrežami na dlhšie, či niesol adekvátnejšie následky.
Druhá stránka veci je prevencia. Teda, ako tomuto páchaniu zločinov na deťoch zabrániť. Možno by občas stačilo otvoriť spoločnosti oči. Možno by stačilo, keby ľudia nehľadeli len na to, čo z toho budú mať oni, alebo sa naďalej nesprávali štýlom: Veď je to u nich doma, do toho ma nič. Alebo sa prestali na iné obete pozerať ako na niekoho, kto si niečo také zaslúžil. Skoré otehotnenie a pôrod znamenajú pre dievča zmeny a komplikácie. Nielen zdravotné. Nehovoriac o psychických následkoch.
