Deti sú zvláštna "vec". Jednoducho taká "vec", ktorá je na nás dospelých vážne závislá a mení sa podľa nás. Možno nie podľa nás, našim smerom, ale ich smer zmeny režíruje naša činnosť. Je jedno, aká.
Platí to pre všetky deti. Zdravé, menej zdravé, choré, menej choré...aj tie, ktorým Pán Boh nadelil čosi zvláštne, čo však rodičom viac - menej "mierne" komplikuje život, ale aj samotný vzťah k ich deťom. Hovorím teraz o deťoch s Downovým syndrómom a deťoch trpiacich autizmom...
Obe tieto skupiny detí sú niečim výnimočné. Možno nie je tvorba vzťahu k ním bez problémov a jednoduchá, ale nie je nemožná. Je veľká škoda, že v momente, ako sa nejaké dieťatko ocitne v jednej z týchto dvoch kategórií, je hneď "onálepkované". Pritom aj z nich už sú osobnosti...
O deťoch s Downovým syndrómom sa hovorí, že majú lásky na rozdávanie. Je to tak. Ich tvorba a prejav emócií je bezhraničná a väčšinou pozitívna, čo je krásne. Možno nie je ľahké komunikovať s nimi.....žiť s nimi...Na život s nimi totiž človek potrebuje obrovskú dávku trpezlivosti a schopnosti bezhraničnej lásky..Raz, v kostole predo mnou sedel otec so synom, ktorý tento syndróm mal. Pri podávaní rúk a želaní si pokoja sa chlapec na slečnu vedľa vrhol a objal ju. Jednoducho jej zaželal pokoj v láske... Slečna ostala zaskočená. To sme ostali všetci. Ale zároveň sa jej na tvári objavil široký úsmev. Nemôžem však toto povedať o všetkých naokolo...Očividne sa mnohí preľakli..Niektorým sa objavil na tvári nepríjemný výraz, akoby odsudzovanie....Pritom si to chlapec nezaslúžil...
Autizmus je v oblasti citov pravý opak. Dieťatko veľmi ťažko vytvára emócie, nieto ešte prejavuje...Rodičia trpia. Pretože aj keď lásku dávajú, ich ratolesť to nie vždy pociťuje...Respektíve nevie, ako tie city prijímať, nevie, ako cítiť. No keď sa zadarí, vytvoria sa emócie trvalé.
Je priveľká škoda, že sa tieto deti škatuľkujú a nedávajú sa im možnosti tvorby zázemia. Každý sme iný. Tak, ako aj oni. Áno, majú ťažkosti, komplikácie...sú iné...Ale vážne si nemyslím, že by sa na ne malo pozerať ako na "okrajové" deti. Každé dieťatko totiž, bez ohľadu na to, aké je, potrebuje lásku. Porozumenie, trpezlivosť, pozornosť. Potrebuje cítiť, že nie je samo. Je jedno, či lásku "konzumuje" a "produkuje" ľahko, alebo má s tým ťažkosti. Mnohé z týchto detí má práve niečo, čo "bežný" človek nie vždy v sebe objaví. Čo keby sme to "niečo" v sebe objavovali s nimi a namiesto odmietania im pomáhali začleniť sa a ukázať im, že nie sú pre svet nepotrebné...? Prestaňme konečne "nálepkovať".
