Skúsme sa pozastaviť nad tým, čo dokáže človeka doviesť až do takého štádia, že si siahne na život. Je za tým závislosť? Je za tým problém v rodine? Peniaze? Neúspech? Ako je potom možné, že si doslova väčšinou siahajú na život ľudia, ktorí mali v živote všetko...aspoň podľa vonkajšieho zdania.
Som nahnevaná. Áno. Lebo tiež patrím medzi preživších, ktorí trpeli roky depresiami a stavmi panickej úzkosti, spod ktorej sa dostali len tak tak a ktorí mali doslova nespočetné množstvo úvah o tom, či si vziať život.
Či je to konečná? Nesúhlasím. Aj spod tejto vlny a záplavy tiažob, ktoré tlačia človeka k zemi sa dá dostať.
Čo pomôže? Mne pomohla viera .Ale ako toto vysvetlím ateistovi?
Čo pomôže? Záujem? Možno. Možno stačí občas vyjsť zo svojho pohodlia a viac si všímať ľudí okolo seba. Každý z nich nesie nejaký životný príbeh. Možno.
Byť v depresii a v moci úzkosti, to je doslovný stav väzenia, ktoré si vystavia sám dotyčný. Kto tomu chápe? Koľko sa o tomto väzení hovorí?
Ako k tomu príde? Na toto odpoveď nemám. Obyčajne to začína jedinou udalosťou, ktorú sa mu alebo jej nepodarí zvládnuť. Ako to začalo u mňa? Príliv . Obrovský príliv, vlny ťažkých životných situácii, ktoré prišli v jednom toku. A ja som sa ocitla pod hladinou. No je to u každého tak?
Nie každý vie trpieť nahlas. Väčšina z nás trpela alebo trpí potichu. Žiadne smutné, hĺbavé pohľady, žiadne psychotické výjavy...a zrazu bum. Niečo takéto sa prihodilo aj mojej kamarátke, keď sme mali obe 15. Aj ona sa zachovala "sebecky". Nikto to nečakal. A v jeden deň tu nebola.
Niektorí kričia. A nepoužívajú na to hlasivky. Kričia potichu. Kto ich počuje?
Vážení, samovrah nie je sebec. Samovrah je človek, ktorý v danom momente nemyslel. Sebec je niekto, kto myslí len na seba a neberie ohľad na druhých. Vážne si nemyslím, že človek, ktorý si siaha na život, v danom momente na niečo myslí...Maximálne sa tak necháva ovplyvniť klamstvom, že potom bude lepšie....
A čo tak sa pozrieť na to z druhej strany? Nie je samovražda vyústením sebeckého nezáujmu ľudí o druhých? Čo ak sa do tejto zúfalej situácie dostal vďaka "môjmu / tvojmu sebectvu", pretože ho alebo ju nikto nevidel, nepočul?
Odmietame si všímať okolie a dbať na druhých, ale keď to v niečo vyústí, nebojíme sa vynášať súdy a osočovania...
Keď povie niekto nahlas: Mám depku...obyčajne tomu nevenuje nikto pozornosť. Každý si to okamžite spája so stavmi smútku, zlej nálady. Tým, že je tento pohľad zaužívaný ešte aj dnes, sa situácia len zhoršuje.
Tak sa skús pozastaviť a predstaviť si, že si vo väzení, od ktorého máš kľúče. Ale nemáš silu ich použiť. Uvedom si, že moment, kedy ti do hlavy začnú vchádzať myšlienky, ktoré ťa ničia, je moment, kedy sa zasekneš a nevieš, ako ďalej. Pretože, ako je všeobecne známe, pred sebou neutečieš. Ty sa môžeš dostať z tohto väzenia, ale obyčajne k tomu treba aj iných. Niekedy stačí, keď máš okolo seba niekoho, kto ti v stave, kedy si pod tlakom, ktorý vyvíjaš na seba ty sám, bude schopný ukázať najbližšie svetielko, ktoré ty vďaka svojmu väzenskému režimu nevidíš, zdvihne ti hlavu, pomôže ti tento svetlý moment uchytiť a nepustiť. Lebo to je začiatok prežitia.
Preto nie, samovrah nie je pre mňa sebec. Pre mňa je to človek, ktorý volal, ale ja som nepočula..ty si nepočul/a.....lebo tým sebcom som ja...ty...nie on/ona...
