Na svoj život, aké mám starosti, koľko veľa toho mám spraviť, aké mám povinnosti a....potom som sa zasekla a zamyslela: Mám sa vážne "Len" dobre? Sledovala som ľudí a všímala si, že ani jeden nedokáže zo svojho každodenného života vybrať pozitívnu vec. Sledovala som ľudí ďalej a všimla som si, že práve tí, čo majú právo sťažovať sa najviac, sa NESŤAŽUJÚ. Malé deti vám odpovedia na otázku: Ako sa máš? odpoveďou: Výborne. Dnes boli na obed v škole palacinky. Telesne postihnutí a inak znevýhodnení ľudia vám sú schopní odpovedať: Dobre sa mám. Zdravíčko slúži, sme tu, včera sa mi podarilo to a to....
Nie je to smutné? Pýtam sa samej seba...Tak sa zahľadím na svoj život a z nejakých neznámych, no mne blízkych príčin sa rozhodnem: NESŤAŽOVAŤ sa. Som zdravá, mám priateľov, dve zdravé ruky, dve zdravé nohy, hlavu na svojom mieste...Starosti? Aké? Každomesačné splátky účtov? No a? Každý platíme. Každodenný nástup do práce? Vďaka Bohu. Že sa mi občas niečo nepodarí? Aj kôň má štyri nohy a potkne sa. Že nie je všetko podľa mojich predstáv? Tak je asi potreba pohnúť zadkom a nesťažovať sa...
Proste a jednoducho. Rozhodla som sa byť šťastná. Keď sa ma teda niekto spýta, ako sa mám, odpoviem s úsmevom: Výborne. A sledujem, ako sú tí takzvaní nešťastníci v údive...
