S prácou s deťmi a komunikáciou s nimi mám bohaté skúsenosti na rôznych úrovniach. Z toho dôvodu som sa tejto úlohy nebála a vrhla som sa do tohto dobrodružstva doslov "po hlave". Štyri hodiny, 9 detí, 3 učiteľky ako dohľad, a aj tak som mala dosť...Neočakávateľné? Nepredstaviteľné? Ani moc nie..
Po mojom príchode som ako prvé zažila šok, ktorý sa zmenil na infarkt. To viete, keď príde cudzia, nová osoba, deti sa poväčšine tešia. Tak si tam pokojne sedkajú a desiatujú, úsmev sem, úsmev tam, že "Dobrý deň, teta.."(Infarkt), potom zrazu ten pokoj naberie iný smer a zmení sa na cirkus...Upratať po nich, skontrolovať, či všetko zjedli, ak nie, čo s tým, jedno dieťa sa odmieta umyť, druhé potrebuje súrne cikať, tretie sa rozhodne, že chce kakať, štvrté nevie, kde má brata...Takto vám poviem, nikdy nepodceňujte súdružnosť malých špuntov v škôlke!
Keď sa horko - ťažko prederiem pomedzi deti, ktoré mi ochotne strkajú svoje malé rúčky k nosu, aby som skontrolovala, ako pekne si tie rúčky umyli mydlom a ako im voňajú, príde na rad návšteva ihriska.
Už samotná cesta k ihrisku, ktoré je vzdialené asi 300 metrov, je zážitok. Dve deti v kočiari, 7 detí sa nevie rozhodnúť, koho sa chytí, jedno dieťa odmieta pustiť svojho plyšového psíka, ktorého nazvalo menom svojej čerstvo narodenej sestry (tak si vravím, drobec vie, ako sa vyrovnať s tým, že nie je jedináčik), dve deti sledujú zelených panáčikov, všetkých 9 chce stisnúť tlačidlo pri prechode, no kým sa všetky vystriedajú, zelená padne asi dva krát...Cirkus Humberto by skrachoval...
Na ihrisku pohoda. Kým majú voľnosť, priestor, majú sa s kým a čo hrať, pohoda. No aj deti sa vedia hádať..."Tá ma udrela", "On ma kopol", "Ona ma sotila z kopca"..."Kde je zase lopta??".."A uvidíme aj veveričky?"....a "Môžem toto zjesť?Veď to vyzerá ako čerešňa"...Hodinka, stačilo!
Ide sa späť do škôlky. Deti vyčerpané, jedného bolia nohy, druhého hlava, tretí nestihol stlačiť tlačidlo na zeleného panáčika, dve slečny sa rozhodli urobiť koncert a spievajú dookola tie isté slová pesničky od Fíhy...Najstarší sa otočí k staršej pani a nazve ju "Starou ženou"...No, veď, aby reč nestála, veď tá zelená ešte nenaskočila...socializovať sa musíme..
Príchod do škôlky sa nesie v duchu únavy a hladu. Kým sa všetky deťúrence pousádzajú, napapajú, dotlačia k tomu, aby si šli umyť ruky a presvedčia o tom, že aj zúbky treba umyť...Prejde ďalšia hodina a pol...Dva šerble obsadené, záchod tiež...A "To nie je moja kefka"..."A nedá sa mi vykakať"..."A kde mám psíka...". Tak, viete, po istom čase vám v hlave treští...doslova...
Posledná fáza je fáza uspávacia. Málo nechýbalo a zaspala som takmer skôr, ako malí štuplíci...Rozprávka sa číta, polhodina prejde, dve deti hodia šlofíka, tretie sa nevie uložiť, štvrté ráta ovečky, dve deti si šuškajú a schovávajú paplón a "Ja som šlohol paplón Majke, ale tá tu dnes nie je, to preto..."...Uf...
Moja štvorhodinovka s deťmi v škôlke prebehla rýchlo a strávila som ju kvalitne. Už dnes viem, že deti, to je veľká záhada, ktorá sa nemá podceňovať. Majú rozum, o ktorom sa dospelému ani nesníva. Práca s nimi, to je práca so seberovným partnerom. Samozrejme, tým menej skúseným, živším a energickejším, nevinnejším, no aj tak je to práca krásna a plnohodnotná...
A aký odkaz mám pre pani učiteľky v škôlkach? Ak vám niekto povie, že vaša práca je ľahká a vyvaľujete si len zadky, dámy, rovno mu vrazte....Rešpekt vám!
