Podstatou moderného človeka sa stalo hľadať všade a na každom to zlé. Či ide o udalosť, či ide o človeka ako tvora. Každá udalosť, ktorá sa stane, môže mať dve stránky. Zlú, aj dobrú. A just si ľudia zapamätajú len tú zlú. To dobré nám akosi prechádza popod nos. Akoby nás nezaujímalo. Vlastne, túžime po dobrom, ale nevšímame si ho. Potom čo vlastne chceme?
A pokiaľ ide o vlastnosti človeka? Tam slovo dobrý asi ani netreba spomínať. Človek je tiež dvojtvárna bytosť. Máme dobré, aj tie menej dobré vlastnosti. Máme svoje chyby, no máme aj svoje prednosti. A skúsme hádať všetci spoločne, ktoré z nich rezonujú v druhom človeku najviac? No jasné. Tie chyby. pretože sú akoby viac lákavé. Zaujímavejšie. Viac nás prekvapia, aj keď nás neprekvapia vôbec. Pritom je úplne jedno, že ak by sme sa zahľadeli na prednosti a dobré vlastnosti človeka, či udalosti, tie negatívne stránky by v podvedomí človeka neskôr zanikli, pretože by ich tie pozitívne stránky zatienili, až prekonali, Ale viete, pre ľudí je tento variant menej lákavý.
A potom prichádza fáza, v ktorej sa so svojimi nedostatkami stotožňuje aj jedinec, ktorý je podľa nich posudzovaný. Vlastne nemá akoby ani na výber. Veď okolie trvá na svojom. Takto prichádza o svoje čaro a lesk mnoho jedincov, no j mnoho udalosti, ktoré sa nám v živote stanú.
A ak sa nájde odvážlivec, ktorý má odvahu poukázať na niečo pekné, ten druhý ho zotrie jediným "ale". Napríklad: Jasné, áno, ten človek pomáha druhým, ale....". Alebo "Samozrejme. To dieťa je talentované. Vie, čo robí, ale....". To "ale" absolútne neguje všetko, čo bolo povedané predtým.
Nedajbože, aby sa objavil niekto, kto sa prezentuje len tým pozitívnym v sebe. To naša spoločnosť netoleruje. Hneď sa začínajú hľadať chyby. Inak by to nemohlo byť.
Jedno mi pripadá jasné. Táto spoločnosť nevie, čo chce a ak aj vie, je to vždy zlé...
