Občianska vojna v Sýrii "oslavuje" svoju päťročnicu. Schválne som dala to "oslavuje" do úvodzoviek. Pretože na oslavu dôvod rozhodne nie je. To, čo sa začalo nevinným protestom proti režimu súčasného ( a ako predpokladám, aj naďalej zotrvávajúceho a budúceho) prezidenta Assada, prešlo do niečoho horibilného. Človek by si myslel, že stačilo, ale očividne nestačilo. A tak napriek počiatočným ústupkom ( ak sa to dá tak nazvať) zo strany prezidenta Assada ( mali za cieľ oslabiť diktátorský charakter vlády), zmeny sa nedejú a Sýria sa stala štátom, kde na každom rohu nájdete povstalca a čo je najsmutnejšie, vždy z inej skupiny. Islamský štát ani zďaleka nie je jediný, ktorý je problémom.
Zo začiatku vedený boj opozície ( šíti) proti vládnej skupine ( sunniti) prerástol v občiansku vojnu. Ako tvrdí môj starý otec, vojna je zlá. Ale občianska vojna, to je peklo.
Včera sa začal každoročný summit štátov G20 ( teda štáty s najlepšou a najvyspelejšou ekonomikou sveta), na ktorom sa zúčastnili aj Rusko a USA. Obe krajiny dopredu oznámili, že majú v pláne znovu diskutovať o možnej spolupráci . Ak niekto dúfal, že dohoda bude, mýlil sa. Znovu sa nedohodli na spoločnom pláne.
A tak situáciu v Sýrii naďalej žiadna zmena nečaká. Nie, že by nebola možnosť. Ale ono je to komplikovanejšie, ako sa zdá. Počet "rebelov" sa stupňuje. Čím sa všetko, samozrejme, zhoršuje.
Prečo sa nedokážu dva vyspelé štáty, ktoré majú najlepšiu vojenskú techniku na svete ( aspoň jednu z najlepších), dohodnúť? laikovi to príde ako trucovanie. Jeden vyčíta druhému to, čo sám robí. Američania Rusom Krym a Ukrajinu, zatiaľ čo Rusi Američanom ( aspoň tak som čítala), Jemen. Zaujímavé, že Izrael a jeho každodenné výpady do Palestíny, či Libanonu, ani jeden nespomenul. A najväčším prvkom sporu je, pravdepodobne, prezident Assad. Jedny ho chcú zosadiť, druhí ho zubami - nechtami chránia.
Samozrejme, je tu možnosť zosadenia. Prečo nie? Ale musíme si priznať, že zosadením by sa celý charakter občianskej vojny len viac "prekrvilačnil". Ak to vôbec je ešte možné viac. Sýriu by zastihol podobný osud, ako Líbyu.
A tak čo nám ostáva? Len si počkať, či sa niekedy v budúcnosti niečo zmení. No už dnes je jasné, že Sýria už nikdy nebude taká, akú ju poznáme a poznali sme...
