Život vozičkára, respektíve, aby sme to zovšeobecnili, každého invalida na Slovensku, sa nedá opísať jednoducho. Človek by si myslel, že keď už majú ten život tak skomplikovaný, že im ho aspoň štát mierne uľahčí. Človek sa mýli. Z vozičkárov si štát a aj zdravotné poisťovne robia....slušne povedané...dobrý deň...
Či ide o pravidlá, financie, či o celkový život v spoločnosti. Niekto by mohol protestovať: Veď dostávajú pekné financie. Teraz by som však poprosila hlavne rodičov malých detí, ktoré sú odkázané na ich každodennú starostlivosť a na rôzne pomôcky, ktoré potrebujú aspoň k miernemu zjednodušeniu tejto každodennej nepretržitej starostlivosti, aby sa vyjadrili....či im tie peniaze stačia...Odpoveď bude myslím, že jednoznačná: Nestačia. Mnohí rodičia sa totiž musia rozhodnúť: Alebo dajú dieťa do ústavu, alebo sa vzdajú práce a rozhodnú sa pre dieťa...Najhoršie je, že si to nielen tí rodičia, ale aj dospelí invalidi nemajú ako kompenzovať. A zdravotné poisťovne? Polovica úkonov a pomôcok pre týchto ľudí nie je preplácaná....
Títo ľudia, ale aj príbuzní, ktorí sa o nich starajú, nemajú primerané podmienky na to, aby si mohli privyrobiť. Nemôžu totiž pracovať na plný úväzok. V prvom rade potom prichádza odsudzovanie, zazeranie, neochota.....ako sa majú potom dopracovať k finančnej výpomoci, o ktorú sa zaslúžia vlastnou prácou?
Veľa ľudí je schopných povedať: "Načo všetky tie pomôcky? A kto bude robiť na mňa?"...Áno, aj takí sa nájdu...smutné....
Ďalšie, s čím sa títo ľudia musia každodenne stretávať a je nepríjemné, je vyčleňovanie. Na jednej strane sú vyčleňovaní ako niečo, čo do spoločnosti nepatrí, na druhej, keď sa to hodí štátu, sú hneď súčasťou spoločnosti. Povedzme si to úprimne, na propagandu rôznych nielen štátnych cieľov, ale aj cieľov súkromných firiem a organizácií, sú títo ľudia využívaní dostatočne. Pritom v skutočnosti sa pre ne nepohne ani prstom...A sú odkázaní na neziskovky, ktoré, povedzme si úprimne,nie všetky financie, ktoré od ľudí žiadajú, dajú tam, kam boli mierené...
Tento štát na vytvorenie podmienok pre ľudí na vozíkoch nie je dobre stavaný. Na každom druhom "rohu" stretnete nejakú prekážku. Nedávno ma zaujala reportáž o jednej pani susede, veľmi "milej" pani, ktorá sa sťažovala, že jej pod oknom vedie nápomocná rampa pre jednu rodinku, ktorá má invalidnú dcérku a musia ju používať, aby ju mohli dostať z domu a do domu....Z niektorých ľudí je mi zle...
By som veľmi rada položila našim poslancom a iným ich kamarátom otázku, či vedia, čo to všetko obnáša, byť človekom znevýhodneným a ešte nie vlastnou vinou a zároveň spoločnosti, či vážne títo ľudia nemôžu zapadnúť do bežného nášho života ako niečo, čo tam nie je navyše...
Vážení páni poslanci, a iní, skúste si predstaviť, že z jedného dňa na druhý sa tým človekom na vozíku stane jeden z vás. Nemáte ani tušenia, s čím všetkým sa každý deň títo ľudia musia vysporadúvať....Od ťažkostí s pohybom, cez ťažkosti s hygienou, stravovaním...neochotou ľudí....po pocit, že sú ako handry, ktoré slúžia v tomto štáte len na propagáciu, ale nik ich skutočne neprijíma a nemá ochotu im aspoň trošku pomôcť....
