Včerajší deň nezačal veľmi dobre.
Mala som pocit, že mi praskne hlava. Nevedela som sa sústrediť, ale aj napriek tomu som sa snažila pracovať. Do toho som pozerala tlačovky. Vlastne iba ich časť, pretože sústrediť sa na nezmyselné nápady v oblasti nariadení sa prakticky asi nedá. Striedali sa hlášky o slnečníkoch s inými super nápadmi.
Išla som si vyvetrať hlavu.
Plán bol, že pôjdem aspoň 4 kilometre, lebo ako píšem, tak od rána som bola unavená, sťa by som dolovala v bani. A potom sa vrátim domov pozerať správy – Keď som bola pri stanici a spomenula som si na to, že ak sa otočím, tak presne stihnem správy, prišlo mi nevoľno. Čo ja z toho vlastne budem mať? Len si vypočujem katastrofické scenáre. Potom ešte špatnú ódu na Riša, ktorý spod slnečníka spôsobil katastrofu a možno nás to pochová! (pre nezainteresovaných tu ide o to, že Sulík bol pracovne v Dubaji, ale keďže Dubaj znie dovolenkovo, tak mu prischlo, že sa vyjadroval spod slnečníka…).
A na záver príde predpoveď počasia. Tá býva dosť nepresná – takáto informácia je mi nanič. Tak som išla kúsok ďalej.
Ďalší plán bol, že sa otočím pri Dome Dobra.
Po Dom Dobra a späť to budem mať viac ako 6 kilometrov. Aspoň niečo urobím pre seba a aj pre psa Maxa. Miluje naše večerné behanie kombinované s rýchlou chôdzou.
Pre tých, ktorí nebývajú v Senci - Dom Dobra je dom pre seniorov, kde si vždy poviem, „buď rada, keď sa môžeš prebehnúť. Nebuď lenivá. Čo by za to tí starčekovia dali.“
Predstava, že možno raz nebudem môcť je pre mňa vždy veľmi veľkou motiváciou. Totižto raz, asi pred rokom, keď bol pekný deň, sa ma jeden starček sediac na vozíčku spýtal, že či ma niekto naháňa, keď bežím.
"Vyzerá to tak?"
Prikývol a usmial sa.
Hovoriť mu, že od detstva ma naháňa strach, že budem obézna - to by možno nepochopil.
Keď som bola pri Dome Dobra zistila som, že správy už aj tak nestihnem.
Pokračovala som. Bola som bez rúška a stále viac som mala pocit, že som sa zobudila zo sna.
Nie nikoho som neohrozovala – veď večer skoro nikoho nestretnete. A ak aj stretnete, môžete sa mu oblúkom vyhnúť. Mala som teda pocit, že je to ako kedysi. Že nie je korona. Prakticky, akoby žiadna ani nebola. Len sa mi to snívalo. Dá sa behať bez rúška...
Vracala som na cez mesto a na terasách sedeli ľudia. Na jednej z nich aj moji kamaráti...
Prisadla som si. Sedieť v novembri na terase, to sa nám predtým asi nestalo, že? Bolo fajn stretnúť ľudí. Som si istá, že sme jeden druhého nenakazili. Boli sme vonku. Ruky sme si nepodali. Ani symbolický bozk neprebehol medzi nami.
Ľudia sa majú stretávať.
Podľa mňa je treba vymyslieť spôsob, ako na to. Spôsob, ktorý nikoho neohrozí. Ale ostať úplne zatvorení, to by sme nemali.
Určite by pomohlo čiastočné otváranie života aspoň v zónach, ktoré nie sú kriticky zasiahnuté a zamorené. A naopak prísne pravidlá v ohniskách.
Myslím si totiž, že keď môžu byť otvorené kostoly (všade) – ak som správne pochopila tlačovku, mohol by sa vrátiť život aj do reštaurácií.
Lebo inak je takéto uvoľňovenie opatrení iba svojvoľný nápad premiéra, ktorý asi nepredebatoval s odborníkmi... (dobre o tom píše Vladimír Leksa tu: https://komentare.sme.sk/c/22534385/podlozil-premier-svoj-kompas-magnetom.html )
Správy som nestihla. Pán Boh zaplať.
Martina Valachová
