Vďaka kockovaniu autor-dielo na stredoškolskú literatúru ma v antikvariáte zaujala kniha Do mesta 30 minút. Je to krásna poézia a vlny veršov vás prenesú obrazmi detstva aj bežných vecí. Tu sú dve ukážky, celú knihu sa mi nechcelo prepisovať:
Som to vôbec ja, či je to iný ktosi,
Kto po spomienkach vo mne prichodí?
Akoby sme žili nie lós, ale lósy,
Za život jeden mnohé životy.
(o čase, keď remeselníci strácali prácu kvôli fabrikám)
Prekročiť svoj čas a v novom nemať miesta
je, myslím, najstrašnejšie na svete:
byť, tu, stuodtiaľ, toť z ulíc tohto mesta,
a predsa na vzdialenej planéte,
iba byť a byť a vypojený z bytu
ako tí a iní, ktorí ostali tu
z čohosi, čo tašlo, v čom nechali seba,
a v pásme zmeneného podnebia
ani nevedia už, čo je svetu treba,
a to, čo vedia, svetu netreba. ...
...Chcel som znášať ťažké ľahko ako oni,
keď už nie ich básnik, aspoň básnik o nich
a z nich tým, že vše bývam ako sťatý
a smiať sa psote tiež mám sto chutí.
Či mám toto sebe vpísať do podstaty?
Veď básnik vždy je trochu frcnutý.
Keď som čítala Novomeského životopis, skôr ma od knihy odrádzal. Novinár v tlačových orgánoch KSS, člen predsedníctva SNR a ÚV KSS. Obvinený z buržoázneho nacionalizmu, v roku 1963 síce rehabilitovaný, ale aj tak... Teraz uznávam, že písal nadčasovo a úprimne, na rozdiel od Ladislava Mňačka a jeho knihy Oneskorené reportáže. O nej nabudúce.
Foto v perexe: www.svkbb.sk
