Je leto a vzývajúc oblohu fučíme v horúčavách. Dnes celý deň pršalo a v rádiu, doma aj na ulici ľudia mrmlali, kde je teplo. Kučeravé ryšavky si žehlia vlasy a hnedovlásky spia v natáčkach.
Varíme a rozmýšľame, či to bolo minule lepšie a mrzí nás, keď áno. Deti nám pokreslia obliečky. Neopýtame sa ich, čo nakreslili. V mysli vyberáme prášok na farebné alebo ten na 101 škvŕn. Pozeráme film. Deka hreje, no nám vadia reklamy aj čakanie, kým vychladne čaj.
Prečítame milý článok, ale nájdeme v ňom chyby, lebo nás štve, že nenapadol nám. Prípadne sa spravíme v diskusii, lebo sme našli vetu, ktorá je proti našim (jediným, najlepším, najneomylnejším) názorom.
Usmejú sa na nás dámy na ulici, a keďže sú dve, čakáme rozhovor o večnom živote a naučené citáty. Okolo preletí motorkár a my si z duše zanadávame na bláznov a samovrahov. Nevadí, že chlapec makal celý rok a splnil si sen. Vidíme pekného chalana a rozmýšľame, ako ľahko balí baby, borec. Vidíme krásnu babu a rozmýšľame, ako často ich strieda, k.... .
Volá nám starý kamarát a rozmýšľame, či má na hodinové telefonáty. Ideme do novej práce a skôr sa pripravujeme na šéfa - chuja ako na milých kolegov. V záhrade oberáme uhorky a je nám ľúto, že už nie sú jahody.
Zakázala by som predávať čierne okuliare, niektorým zostávajú na očiach aj keď ich zložia. Vo svojej nekonečnej sebeckosti závidíme iným a nevidíme, že je to len pozlátka. Život nás tak naučil. Nedopriať úspech, rozmýšľať negatívne. Preventívne. Vraj potom nie sme takí sklamaní. Radšej byť sklamaný po zvyšok života ako ani raz nebyť šťastný.
