Uvedomovať si šťastie...

V takých chvíľach si spomeniem na milý príbeh: Rodičia mali dve deti. Optimistu a pesimistu. Blížili sa Vianoce, tak si ich chceli otestovať, či sa nezmenia. Pesimistovi kúpili veľa hračiek a optimistovi kopu hnoja. Večer poslali každé dieťa do inej izby pre darček. Po chvíli ich išli skontrolovať. Pesimista plakal na hromade užasných darčekov, že sa mu nezmestia do izby a deti v škole mu budú závidieť. Optimista behal po izbe, hrabal sa v hnoji a od šťastia kričal: ,,Toľko hnoja! Tu niekde musí byť koník!´´ A zrazu vidím svet z inej strany. Môže to znieť ako otrepaná fráza, ale naozaj by sme si mali uvedomiť, akí sme bohatí a v každom dni nájsť maličkosť, ktorá nás poteší. Pozerať sa bez klapiek na očiach. Tešiť sa aj zo šťastia iných. Dôvod sa vždy nájde. Mňa zo zlých myšlienok vytrhne obyčajný pohľad na ulicu. Ide po nej starší pár a držia sa za ruky. Nesmierne sa mi to páči . Alebo keď v autobuse vystrelia zo sedadla aj traja ľudia, a chcú, aby si dedko sadol práve na ich miesto. Pohladí na duši a veľa to nestojí. Raz sme sa na etickej výchove rozprávali o šťastí a dostali sme za úlohu, spomenúť si, kedy sme sa cítili šťastní. Naozaj šťastní. Ten pocit sa dá ťažko opísať. Napríklad som medzi kamarátmi. Veselý rozhovor v plnom prúde, jedno dievča rozpráva. Pekelne sa sústredím, aby som zachytila všetky myšlienky a zrazu ju nepočúvam. Len na ňu pozerám, vnímam hlas, nie obsah, hovorím si, že je úplne super a keď rozpráva s takým zápalom je rozkošná. Viem, že to príde. Malá chvíľka šťastia, keď som vďačná, že nám osud skrížil cesty. Podvedome sa usmejem. Nechápavo na mňa pozrie, ale ja to zahovorím. A pár okamihov sa vytešujem z pocitu prechádzajúceho celou bytosťou. Na záver veta, ktorú som čítala stokrát a pochopila som ju, až keď bol správny čas. Je z knihy Slepačia polievka pre dušu: Plánujte dobré sutky a trénujte náhodnú láskavosť...