Desatina minúty je šesť sekúnd života
Varí voda na zázvorový čaj. Podrobne poznám zvuk konvice, naučene odpočítavam šesť sekúnd, kým ju vypnem, aby nedošla do varu. Tak sa zalievajú živé čaje. Šesť. Päť. Štyri. Dávam tým času hodnotu. Za oknom na križovatke sa po prejdení sanitky rozbehol rad áut. V obývačke doznieva film, idú záverečné titulky. O tri metre a dve dvere ďalej zomiera sused. Vypínam konvicu, vraciam sa pred televízor. To je zase nuda.
Chcenie a viera v seba
„Lebo chcem. Nestačí to?" Usmiala som sa nad neskromnou prosbou a pustila sa do skladania voľných asociácií. Chcenie. Aby písala vypísaná fixka. Aby dokončil rozpísanú knihu. Aby padali hviezdy. Aby nám padol niekto do oka. Keď sa z dvoch chce dať dokopy iba jeden, je to megaprúser. Veľa vecí chceme, ale nedovolíme si, povedať ich nahlas. Argumentmi si staviame obranné múry, ktoré sa dajú preskočiť. Keby sme chceli. Zlaté ryby vykapali, keď sme začali veriť, že všetko dosiahneme sami.
Prvé a posledné
Pamätáme si prvé a posledné. Milovania, hádky, slová. Niekde v myšlienkach si pestujeme svojich obľúbených ľudí. Odrážajú sa od svetla hviezd, nosia sa na krídlach vážky. Je ich počuť vo vlnení hudby zo vzdialenej kaviarne. Dali by sme im prvé-posledné, zvyčajne na začiatku vzťahu alebo naopak pri lúčení. Chronologický čas je dlhá priamka, ktorá sa dá naplniť hocičím a hocikým. Ohraničenie nášho času od-do a pominuteľnosť sú krásne, pretože nás nútia neodkladať veci. Milovať, hádať sa a rozprávať. Tak ľudsky. Začiatky a konce sú istota, že sme s našimi obľúbenými ľuďmi prežili aj niečo medzi tým. Medzi riadkami.
zdroj obrázok: http://www.zedge.net/wallpaper/6136746/
