Východoslovenské mesto Prešov – aj keď ho ani náhodou nemožno porovnávať s mestami ako Londýn, Taipei, Viedeň, Rím, či aspoň Praha alebo Stratford upon Avon – má viacero interesantných miest a artefaktov. Tento krát sa zameriam na priečelie Františkánskeho kostola sv. Jozefa v Prešove. Tam sa nachádzajú podľa môjho úsudku tri nápisy s chronogramovým významom a v tejto časti sa zameriam na prvý z nich.
※
„MacnIfICI FranCIsCIkI obVsICzkI BaronIsá Zétén etC hrIstIna Soós a SóVárEXpensIs FIerIEXstrVIq Ve ProCVrata“
Kalkulácia chronogramu: M + C + C + C + C + C + C + X + X + V + V + V + V + V + I + I + I + I + I + I + I + I + I + I + I + I + I + I + I = 1660 (štandardný zápis v latinských číslovkách by bol MDCLX). Pozor, kalkulácia platí pred emendáciou; k roku po emendácií pozri nižšie.
Štandardizovanejšie by text v latinčine mohol znieť ako „Magnifici Francisci Klobusiczki Baronis à Zétény et Christina Soós à Sóvár expensis fieri exstruique procurata.“
Doslovný preklad by mohol byť: „Veľkomožného Ferencza Klobusiczkého, baróna zo Zétény, a Krisztiny Soós zo Sóváru nákladmi dali zhotoviť a postaviť zabezpečené.“ Jedná sa v podstate o nezrozumiteľný preklad, takže ho uvediem v prirodzenom jazyku. To by mohol byť „Na náklady vznešeného Františka Klobušického (Klobusiczkeho Ferencza), baróna zo Zétény a Kristíny Soósovej (Soós Krisztiny) zo Solivaru bolo postarané o zhotovenie a vystavanie,“ Alebo ešte plynulejšie a interpretatívnejšie: „Toto dielo bolo zhotovené a vybudované na náklady Františka Klobušického, baróna zo Zetonu a (jeho manželky) Kristíny Soósovej zo Solivaru.“
Nápis je písaný neprehliadnuteľným epigrafickým štýlom. Malo by sa, čisto teoreticky, jednať o takmer 400 ročný nápis, ale vizuálne nevyzerá na takýto vek, zvlášť ak je vytesaný do pieskovca a ten by v takomto prostredí nebol schopný byť v takej dobrej kvalite toľko storočí. Nápis vzhľadom na stav (ostrosť hrán, patina, farba, erózia, etc) by som vek odhadol tak na 50 rokov a to mi potvrdil aj páter Anton Milan Kračunovský, OFM, pôsobiaci v predmetnom kláštore a venujúci sa histórii; on uviedol, že tento a nasledujúci nápis bol nanovo vytesaný v roku 1980, majú teda 46 rokov, tiež uviedol, že žiaľ nie je známe kde sa nachádzajú pôvodné nápisy.
Späť k nápisu. Epigrafikum je takmer naisto porušené. Je potrebné urobiť dve až tri emendácie, teda rekonštrukcie porušeného/nečitateľného miesta v texte, ktorá je súčasťou textovej kritiky a filológie.
Prvá a kardinálna emendácia: 20. litera od začiatku v epigrafiku je zjavne „I“, teda v nápise slovo zneje ako „Kiobusiczki,“ po poslovenčení ako „Kiobusiczkého/Kiobušického,“ konkrétne sa jedná o priezvisko donátora. Lenže jeho meno bolo v skutočnosti „Klobusiczki“ („Klobusiczky/Klobušický“), teda nemá tam byť litera I, ale L. Dodám, že nemôže sa jednať o L ale písanú v minuscule ako l, lebo v ďalšom epigrafiku nachádzajúcom sa hneď pod týmto epigrafikom je tri krát použitá litera L a vždy ako maiuscula, nikdy nie ako minuscula; okrem toho v oboch epigrafikách žiadna litera ktorá je súčasťou chronogramovej kvantifikácie nie je písaná minusculou, ale vždy maiusculou. Navyše v tomto prípade dotknutá litera je súčasťou chronogramu: ak by sa jednalo o I, tak je to kvantita 1, ak by sa jednalo o L, tak je to kvantita 50. Epigrafikum má tam literu I, teda musel som to rátať ako 1, no evidentne má tam byť litera L, teda 50, dokonca je tam aj ponechaná medzera, kde by sa horizontálna časť litery L bez problémov paleograficky zmestila. Keďže moja prvá emendácia nahrádza 20. literu, teda namiesto I tam dáva L, tak konzekutívne sa mení aj hodnota chronogramu, už to nie je 1660 ale 1709. Čo sa týka roku 1660, tak nepoznám žiadnu udalosť zviazanú s týmto kostolom, najbližšia je z roku 1661, keď Leopold I. dal tento kostol františkánom, ale aj tak ho prevzali až v roku 1671. No výrazná oprava kostola sponzorovaná barónom Klobusiczkym sa začala v roku 1709, preto táto emendácia je podporená aj externou evidenciou.
Druhou emendáciou je 3. litera od začiatku, je tam litera C, ale má tam byť litera G, lebo latinčina nepozná slovo „macnifici,“ ale pozná slovo „magnifici“ („vznešený“).
No a možnou treťou emendáciou by bolo korektná segmentácia slov, napríklad namiesto „FIerIEXstrVIq Ve“ by sa písalo „fieri exstruique.“ Celý chronogram je písaný typicky epigrafickým štýlom, s dobovým pravopisom, preto učebnicová segmentácia lexikálnych jednotiek nebola vždy prioritou.
Emendovaný chronogram by bol: „MagnIfICI FranCIsCIkL obVsICzkI BaronIsá Zétén etC hrIstIna Soós a SóVárEXpensIs FIerIEXstrVIq Ve ProCVrata,“ prípadne „MagnIfICI FranCIsCI KLobVsICzkI BaronIsá Zétén etC hrIstIna Soós à SóVárEXpensIs FIerI EXstrVIqVe ProCVrata.“ Kalkulácia chronogramu: M + C + C + C + C + C + C + L + X + X + V + V + V + V + V + I + I + I + I + I + I + I + I + I + I + I + I + I + I = 1709 (štandardný zápis v latinských číslovkách by bol MDCCIX).
Inskripcia sa nachádza nad hlavným vstupom do františkánskeho kostola sv. Jozefa v Prešove. Konkrétne je v portáli hlavného vchodu do chrámu; tam sa nachádzajú dve inskripcie, táto je vyššie umiestnená. Obidve inskripcie sú lemované pilastrami a nad inskripciami je rozoklaný tympanón s erbom rodiny Klobusiczkých alebo aspoň so stredovým/srdečným štítkom erbu. Nápis, ako kópia pôvodného nápisu je vysekaný v pieskovci, má šírku okolo 3 metrov a jeho orientácia ohľadom svetových strán je 62° severovýchodne.
※
V epigrafiku sa explicitne spomínajú dve mená, barón Klobusiczky Ferencz a jeho manželka, Soósová Krisztina. Jednalo sa o mecenášov výstavby chrámu, respektíve výraznej prestavby chrámu, mohol by som na nich použiť aj slová, že boli dobrodinci, či modernejšie generálni sponzori. Lebo výstavba/prestavba/rekonštrukcia bola finančne náročným projektom a františkáni ako žobravá rehoľa (ordo mendicans) to neboli schopní ani zďaleka financovať iba z vlastných zdrojov.
Predstavím životy oboch mecenášov, no s poznámkou, že nemám k dispozícii kritickú monografiu o rode Klobusiczkých a histórii kostola, preto budem vychádzať z viacerých parciálnych zdrojov, pričom stav mne dostupných prameňov nie je uspokojivý.
Hlavným mecenášom stavby bol barón Klobusicky Ferencz z Prešova (niekedy písaný aj Ferenc, poslovenčene František Klobušický). Narodil sa okolo roku 1650 a mal dvoch bratov, Pála, zemplínského podžupana a Györgyho, zemplínského podnotára. Ferencz v Tökölyho povstaní (1678–85) bol na strane cisára Leopolda I, ktorý chcel upevniť moc Habsburgovcov, obmedziť politickú samostatnosť šľachty a posilniť katolicizmus, teda bojoval proti Tökölymu. V rokoch 1682–86 bol podžupanom Zemplínskej stolice, čo bol jeden z najvýznamnejších úradov, bol skutočným a výkonným správcom župy, viedol každodennú správu, predsedal zasadnutiam počas neprítomnosti hlavného župana, riadil úradníkov, dohliadal na výber daní, organizoval súdnictvo a vykonával rozhodnutia župného zhromaždenia. Bol aj županom Aradskej stolice, čo je pochopiteľne ešte vyššia funkcia a uvádza sa, že osobe túto funkciu aj vykonával. V roku 1683 veliteľom zemplínskej šľachty na obranu Viedne, potom sa stal prísediacim kráľovskej rady a kráľovským komisárom, v roku 1688 bol opatrovníkom majetku Rákocziho detí. V roku 1695 získal barónsky titul. Bol aj kráľovský osobník (királyi személynök), čo bola jedna z najvyšších funkcií v krajine, osobne zastupoval panovníka v súdnictve a bol predsedom Kráľovskej tabule. Počas Rákocziho povstania (1703–11) už bol proti Leopoldovi I, teda stál na strane povstalcov. Povstalci sa domnievali, že Habsburgovci obmedzujú právomoci Uhorska, nerešpektujú staré privilégia, vládnu centralisticky, dane sú vysoké, sú poškodzované záujmy protestantov a armáda sa niekedy správa ako okupačná. Počas povstania bol dokonca prísediacim v Oeconomium Consilium, čo bol ako-keby alternatívny orgán, zaoberajúci sa získavaním peňazí na vojnu, výberom daní a správou majetku. Zúčastnil sa aj Sečianského snemu (1705), na ktorom sa zišli uhorskí šľachtici, cirkevní predstavitelia a povstalci, tam bol Rákoczi potvrdený ako vodca, rokovalo sa ako bude povstanie pokračovať a aký bude mať vzťah ku Leopoldovi. Postupne Klobusicky zmenil svoj postoj a stal sa prívržencom Habsburgovcov. Po skončení povstania došlo k Satmárskemu mieru (1711), ktorý ponúkol amnestiu mnohým povstalcom, potvrdenie niektorých uhorských práv a možnosť návratu do cisárskych služieb.
S prvou manželkou mal štyri až sedem detí (kvôli neuspokojivému stavu prameňov sa nateraz nedokážem vyjadriť jednoznačnejšie), konkrétne Antala, Ferencza, Istvána, Juliannu, Evu, Theresiu a Krizstinu. V roku 1709 ovdovel; mimochodom v rovnakom roku sa začala výrazná prestavba chrámu a rovnaký rok je zaznačený aj chronogramom, takže nápis a prestavbu chrámu možno chápať aj ako posmrtnú poctu manželke. V roku 1710 sa oženil s Gergellaky Éva, vdovou po Kapy (Kapivári) Gáborovy. Zomrel v roku 1714, teda ani on sa nedožil dokončenia prestavby, preto tento chrám a chronogram sú ako-keby ich náhrobnými kameňmi a epitafmi. Pochovaný je v rodinnej krypte Františkánskeho kostola. (Pozri najmä: Nagy, Ivan: Magyarország családai: czimerekkel és nemzékrendi táblákkal, Pest: Ráth Mór, Hatodik kötet [VI. zv.], 1860, chap. Klobusiczky család, 274–82. o., najmä 276, 278–79. o.)
Jeho choťou bola barónka Soós Krisztina (Kristína Šóšová) zo Solivara. Rodina používala predikát šľachtického mena, respektíve toponymický prídomok Soóvari, zo Solivaru, čo je v súčasnosti mestská časť Prešova. Starým otcom Krisztiny bol János Soós, ktorý bol v rokoch 1632–47 šarišským podžupanom, pričom podžupan bol faktickým správcom župy/stolice, keďže hlavný župan bol často len čestnou funkciou zverenou vysokej šľachte. Jánosov syn a súčasne Krisztinin otec bol György Soós, on sa oženil s Barkóczy Éva, ale György sa zaplietol do Wesselényiho povstania a prišiel o majetok, ale naspäť ho dostala jeho manželka, z titulu ženského vena. Samotná Krisztina mala troch súrodencov, Istvána, Jánosa a Erzsébet. Zomrela 5. februára 1709 a tiež je pochovaná v rodinnej krypte Františkánskeho kostola v Prešove. (Pozri: Nagy, Ivan: Magyarország családai: czimerekkel és nemzékrendi táblákkal, Pest: Ráth Mór, Tizedik kötet [X. zv.], 1863, chap. Soos család. (Sóovári), 304–11. o, najmä 307. o.)
Ferencz a Krisztina Klobusiczky v Prešove sídlili na mieste dnešného Paláca Klobusizckých nachádzajúceho sa na Hlavnej ulici číslo 22. Súčasný palác vznikol v prvej polovici XVIII. storočia na piatich parcelách, prvým vlastníkom z rodiny bol Klobusiczky Ondrej. Jedná sa o reprezentačný dvojpodlažný palác v neskorobarovom štýle, v slohu Ľudovíta XVI, so štvorkrídlovou dispozíciou a pravouhlým nádvorím v strede. Stavbu začal Ferencz Klobusiczky, pokračoval jeho syn István a dokončila ju až vdova po Istvánovi, Kapy Klára.
Františkánsky chrám sv. Jozefa, ktorého mecenášmi boli manželia Klobusiczky bol slávnostne konsekrovaný v roku 1737. Aj konsekrácia je spojená s rodinou Klobusiczkych, lebo vykoval ju Klobusiczky Ferenc Xavier, ktorý bol synom (!) donátorov chrámu, Klobusiczkého Ferencza a Soósovej Krisztiny. Žiaľ, manželia Klobusiczky sa toho už nedožili: barón bol v tom čase nebohý 23 rokov a jeho manželka dokonca 28 rokov; rovnako sa nedožili toho, ako ich syn bol vymenovaný za biskupa. V kontexte toho predmetnú inskripciu možno chápať aj ako akýsi epitaf baróna Klobusiczkého a jeho chote.
Arcibiskup Klobusiczky Ferenc Xavier (1707–1760), patril k najvýznamnejším cirkevným osobnostiam svojej doby. Študoval vo Viedni a v Ríme, za kňaza bol ordinovaný v roku 1729, v roku 1730 bol farárom vo Veľkých Úľanoch a Jelke, v roku 1731 bol spišským kanonikom v roku 1732 ostrihomským kanonikom, v roku 1733 sa stal gemerským a šaštínskym archidiakonom, 1734 arcibiskupským vikárom, pápežským prelátom a veľkoprepoštom, v roku 1736 bol menovaný za titulárneho biskupa v Nemesi, v roku 1741 za sedmohradského biskupa, v roku 1748 za záhrebského biskupa, no a v roku rokoch 1751–60 bol metropolitným biskupom v Kalocsi, v roku 1754 sa stal grófom. Pochovaný je v Kalocsi, ale jeho srdce bolo vybrané a je uložené v sarkofágu práve v prešovskom františkánskom kostole. Jeho Kalocská arcidiecéza sa nachádzala v dnešnom Maďarsku, dnes sa mesto nazýva Kalocsa, bola to jedna z dvoch uhorských arcidiecéz, založená okolo roku 1009 a kalocský arcibiskup bola jedna z najprestížnejších cirkevných hodností v Uhorsku, osoba zastávajúca tento úrad pochádzala z významných šľachtických rodov a mala značný vplyv v Uhorsku. (Pozri: Szinnyei, József: Magyar írók élete és munkái, Budapest, VI. kötet, Kende – Kozocsa, 1899, 570–71. o.)
