V blízkosti prešovského františkánskeho kostola sv. Jozefa a priľahlého františkánskeho kláštora sa nachádza Morový stĺp sv. Rócha/Rochusa. Má na sebe chronogramy, a to dokonca hneď tri, ktoré opíšem v súčasnom príspevku.
※
„PIIs IMpensIs NICoLaI HorVath VtI et | SVsannae Vass fVnData fLoreo“
Kalkulácia chronogramu: M + D + C + L + L + V + V + V + V + V + I + I + I + I + I + I + I = 1732 (štandardný zápis v latinských číslovkách by bol MDCCXXXII).
Prepis v štandardnej latinčine: „Piis impensis Nicolai Horvath uti et | Susannae Vass fundata, floreo.“ Poznamenám, že „floreo“ je 1. osoba jednotného čísla („prekvitám“, „kvitnem“) a „fundata“ je ženský rod („založená“, „zriadená“), čiže naznačuje nevyslovený ženský podmet, napríklad „columna,“ „ecclesia,“ „capella“ („stĺp,“ „kostol,“ „kaplnka“) alebo iný ženský názov objektu, tu je to z kontextu „columna,“ „stĺp.“
Doslovný preklad: „Zbožnými nákladmi Mikuláša Horvátha, ako aj | Zuzany Vassovej, založená, prekvitám.“ Preklad v prirodzenom jazyku: „Bol som založený zbožnými nákladmi Mikuláša Horvátha a | Zuzany Vassovej a tak/teraz/vďaka tomu prekvitám,“ respektíve „Bol som financovaný zbožným darom Mikuláša Horvátha a | Zuzany Vassovej a vďaka tomu prekvitám.“
„pIIs IMpensIs nICoLaI horVath VtI et | sVsannae Vass fVnData fLoreo“ je prvý chronogram a udáva rok 1732
※
„DenVo eX pIIs BenefaCtorVM obLatIs InnoVata ConsVrreXI“
Kalkulácia chronogramu: M + D + C + C + L + X + X + V + V + V + V + I + I + I + I + I = 1795 (štandardný zápis v latinských číslovkách by bol MDCCXCV).
Prepis v štandardnej latinčine: „De novo, ex piis benefactorum oblatis innovata, consurrexi.“ Za povšimnutie stojí prvé a druhé slovo, „denvo“ som emendoval na „de novo“ („nanovo,“ „opäť“) teda okrem rozdelenie slov som dodal aj chýbajúcu hlásku „o;“ tá bola vynechaná historickým/epigrafikým zápisom bez priestoru alebo omylom.
Doslovný preklad: „Nanovo, zo zbožných (darov) dobrodincov poskytnutých, obnovená, povstala som.“ Latinské „columna,“ je ženského rodu, zatiaľ čo slovenské „stĺp“ je mužského rodu, preto v prirodzenom slovenskom preklade je potrebné konvertovať rody. Preklad v prirodzenom jazyku: „Povstal som nanovo obnovený zo zbožných darov dobrodincov.“
※
„VerI CorDe CVLtores Me rVrsVs noVo fVLgorI restItVerVnt“
Kalkulácia chronogramu: M + D + C + C + L + L + V + V + V + V + V + V + V + V + I + I + I = 1843 (štandardný zápis v latinských číslovkách by bol MDCCCXLIII).
Prepis v štandardnej latinčine: „Vero corde cultores me rursus novo fulgori restituunt.“ Žiadalo by sa emendovať „veri“ na „vero“, lebo „corde“ je neutrum v ablatíve a adjektívum „verus, -a, -um“ sa s ním musí zhodovať v rode, čísle a páde; spojenie „vero corde“ tvorí ablatívnu väzbu, teda „úprimným/pravdivým srdcom“. Emendáciu podporuje nielen morfologická zhoda, ale aj syntaktická funkcia celého spojenia, no je isté, že subštandardné „veri“ bolo použité, lebo autor potreboval rímsku číslicu I, ktorú mohol získať iba za cenu orthografickej subštandartnosti.
Doslovný preklad: „Úprimným srdcom ctitelia mňa opäť novému lesku navracujú.“ Preklad v prirodzenom jazyku: „Moji ctitelia ma z úprimného srdca opäť obnovujú do nového lesku,“ alebo o čosi poetickejšie „Z úprimného srdca mi moji ctitelia opäť prinavracajú lesk.“
※
Predmetný Morový stĺp – ktorého stavebný a obnovovací vývoj zachytávajú roky 1732, 1795 a 1843 – sa nachádza pred Františkánskym kostolom sv. Jozefa v Prešove a súčasne v blízkosti Františkánskeho kláštora, menovite je na námestí neprekvapujúco nazvanom Františkánske námestie, ktoré sa tradičme uvádza ako najstaršie námestie v Prešove. Námestie sa nachádza v susedstve Slovenskej ulice, v minulosti sa dokonca jednalo o časť Slovenskej ulice, respektíve Slovenskej štvrte; pričom Slovenská ulica je jednou z najstarších oblastí mesta, je trvalo osídlená od stredoveku, na mieste pôvodnej slovenskej osady z XI.–XIV. storočia. Od XVI. storočia sa priestor nazýval „penes claustrum,“ „pri kláštore,“ v XVIII. storočí sa začal nazývať „Kláštorná ulica,“ v XIX. storočí sa volal „Ferenciek tere,“ „Františkánske námestie,“ nástupe komunistov sa volalo „Námestie mieru“ a po páde totality sa vrátilo k názvu „Františkánske námestie.“
Artefakt sa nazýva Morový stĺp sv. Rócha/Rochusa. Jedná sa o jeden z troch prešovských morových stĺpov (lat. columna pestifera, columna pestilentiae, columna pestis) a je vyrobený z pieskovca. Má priemer okolo 5,5 až 6 metrov a výšku okolo 7–8 metrov. Autorom súsošia je Šimon Griming (1689–1759), košický mešťan a sochár, spolupracovník Tornyossiho, ktorý pracoval na františkánskom chráme v rokoch 1709–18. Griming začal na súsoší pracovať v roku 1730, dokončené bolo v roku 1732 a pred kostol umiestnené v roku 1733. Donátormi sú prešovskí patricijovia Mikuláš Horváth a Zuzana Vássová. Súsošie bolo renovované v rokoch 1795 a 1843, čo je zaznamenané aj na chronogramoch, následne bolo reštaurované v 90. rokoch XX. storočia, realizoval to Ladislav Rezek z českých Hořic.
Nápis „Piis...“ je orientovaný vpredu, teda na čelnom pohľade. Geografická orientácia je 55° severovýchodne. Nápis „Denvo...“ je umiestnený z čelného pohľadu o 1/3 plného uhla smerom doľava, geografická orientovanosť je 175° južne. Nápis „Veri...“ je umiestnený z čelného pohľadu o 1/3 plného uhla smerom doprava, geografická orientovanosť je 290° západne.
※
Krátko o postavách tam zobrazených. Súsošiu dominuje na vrchole umiestnená socha osoby volanej Róch, v inom prepise Rochus. V súčasnosti je pomerne neznámy, čo sa prejavuje aj rozkolísaným prepisom mena a následne jeho skloňovaním. Podľa hagiografií sa Róch/Rochus narodil okolo roku 1348 v juhofrancúzskom Montpelliere a pochádzal zo zámožnej rodiny. Keď mu zomreli rodičia, rozdal majetok a vydal sa ako obyčajný pútnik do Ríma. Počas cesty zázračne vyliečil mnohých z moru, ale žiaľ, nakoniec sa ním sám nakazil. Utiahol sa za mesto, aby nerozširoval chorobu a čakal na svoju smrť, okrem toho sa k nemu pritúlal aj nejaký pes a ten mu prinášal jedlo. Ale Róch sa namiesto smrti zázračne vyliečil z moru. Rozhodol sa vrátiť do rodného mesta, ale tam ho nikto nepoznal, považovali ho za vyzvedača a tak ho uväznili. On aj tak nikomu neprezradil svoje meno, po piatich rokoch vo väzení zomrel, bolo to v rokoch 1376–79 a až potom vyšla najavo jeho identita. Po smrti bol uctievaný ako ochranca pred morom a morovými epidémiami. V XV.–XVIII. storočí sa jednalo o populárneho svätca; je zobrazovaný v pútnickom odeve, často s palicou a klobúkom, so zdvihnutým odevom ukazujúci nohu s morovým postihnutím a so psom, ktorý mu môže olizovať ranu. (Pozri Legenda Aurea, zostavil Jacobus de Voragine, 1. vyd. 1470, anglicizovaná ako The Golden Legend, prel. William Caxton, ktorý ju aj vydal, 1. vyd. 1483–84, Vol. V, s.v. The Life of S. Rocke [životopis sa v pôvodnom latinskom vydaní nenachádza, v anglickom preklade bol promptne doplnený Caxtonom].)
Róch stojí na jaskyni, v ktorej je spiaca žena. Jedná sa o sv. Rozáliu z talianskeho Palerma, ktorá sa narodia okolo roku 1130 do bohatej a vysokopostavenej rodiny. Chcela žiť hlboký náboženský život, preto vstúpila do kláštora. Ale zdalo sa jej to málo, hlavne kvôli laxnosti, preto sa rozhodla byť pustovníčkou, bola v jaskyni v hore Monte Pellegrino neďaleko rodného mesta. Tam aj zomrela roku 1166 a údajne už za života bola uctievaná ako svätica. V roku 1624 bola v Palerme morová epidémia a Rozália sa zjavila chorej žene a potom poľovníkovi, ktorému povedala kde sa nachádzajú jej pozostatky a požiadala ho, aby ich našiel, priniesol a nechal niesť v procesii. On tak urobil a mor ustal. Bola uctievaná ako svätica, zvlášť ako patrónka proti moru, najpopulárnejšia bola v XVII.–XVIII. storočí. Často je zobrazovaná v jaskyni, s lebkou, v hnedom odeve a s ružou/ružami.
Po stranách sa nachádzajú tri sochy. Pri zaujatí centrálneho pohľade na súsošie, čo je azimutovo 55° severovýchodne a je to rovnobežné s fasádou chrámu sv. Jozefa, sa na pravej strane nachádza sv. Sebastián (±255–±288). Bol kapitánom pretoriánskej gardy na cisárskom dvore a hlásil sa ku kresťanstvu ešte pred jeho oficiálnym akceptovaním. Dioklecián ho odsúdil k smrti tým, že na neho strieľali lukostrelci so šípmi. Keď si mysleli, že ho už zabili, tak ho tam nechali priviazaného o stĺp, ale on nebol mŕtvy a jedna vdova sa oňho starala. Keď sa uzdravil, išiel za Diokleciánom, aby ho priviedol k viere, no ten ho znovu odsúdil na smrť a následne aj zomrel. Často je na morových stĺpoch ako jeden z hlavných ochrancov proti moru; v stredovekom a renesančnom myslení bol mor vnímaný ako neviditeľný šíp, ktorý zasiahne človeka a Sebastián, ktorý prežil zásahy šípmi, mal chrániť pred podobnými šípmi aj ľudí. Vidím tu aj ďalšiu symbolickú rovinu: Sebastián bol pri mučení priviazaný a bezmocný, podobne ako boli ľudia počas epidémie bezmocní voči šíreniu nákazy.
Vľavo je František Xaverský (1506–1552) (niekedy chybne uvádzané, že Ján Nepomucký, napr. v Súpis pamiatok na Slovensku, II. zv, str. 561a). Pôvodne bol vojakom, neskôr sa rozhodol pre duchovnú kariéru. Bol jedným z prvých siedmych jezuitov, býva považovaný dokonca aj za spoluzakladateľa rehole. Pôsobil ako misionár v Indii, dnešnej Malajzii, Indonézii a Japonsku, prešiel cez Singapúr, zomrel pri pobreží Číny, kde chcel misijne pôsobiť. Na morových stĺpoch je preto, lebo bol spájaný so zázračnými uzdraveniami, vrátane uzdravení počas epidémií a katastrof. Najpopulárnejší bol krátko v čase po kanonizácii v roku 1622, teda v XVII. a XVIII. storočí, takže jeho umiestnenie na Stĺpe súviselo aj s módnou vlnou.
Úplne vzadu, najbližšie ku chrámu je Anton Paduánsky (1195–1231). Bol krátko augustiniánom, no pomerne rýchlo sa stal františkánom, aj sa osobne stretol s Františkom z Assisi. Bol prvým učiteľom teológie a tiež chýrečným kazateľom. Anton má väzbu pomoc pri takzvanom „Antonovom/svätom ohni“ (ignis sacer), čo je historické označenie používané pre viacero kožných a infekčných ochorení vrátane stavov, ktoré dnes rozlišujeme ako „ruža“ (erysipel) či „pásový opar“ (herpes zoster), ale vo vtedajšej medicíne sa jednotlivé choroby symptomatologicky prekrývali a boli podobné. Okrem toho kardinál de Boulogne v roku 1350 prišiel k Antonovmu hrobu splniť sľub po uzdravení z moru a daroval mu vzácny relikviár. Na Stĺp bol podľa mňa umiestnený tiež kvôli tradícií zázračných uzdravení, kvôli tomu, že bol františkánom, navyše jedným z najpopulárnejších, tiež bol teológom a symbolom protireformácie.
Podľa historických záznamov sa na Stĺpe nachádzaj aj erb Klobusiczkych, nachádzal sa pri čelnom pohľade, v nápise „Piis impensis Nicolai...“ jeho presné miesto som označil zvislou čiarou (virgula poetica). Žiaľ, pri oprave nebol zachovaný, možno kvôli náročnosti rekonštrukcie, alebo že nebol zachovaný, či z ideologických dôvodov a namiesto neho je tam len kartuša ktorá ma prázdne stredové pole; artefakt nevykazuje vizuálnu zhodu s erbom, podobá sa len na nejaký ornament.
