Chronogram sa podobá na detektívku; to preto, lebo v ňom je „pátranie“ po skrytom roku. To pátranie (= interpretovanie) sa vie dosť skomplikovať, pokiaľ nápis je porušený, napríklad prirodzeným zvetrávaním. A tiež sa vie skomplikovať, pokiaľ nie sme si istí, či vôbec inskripcia je chronogramom. A práve ostatná možnosť sa vyskytuje v tejto časti...
※
„sanctE iosephe! CVLtores tVos CoeLItVs respIce eIsqVe In hora MortIs patroCInans sVCCVrre PaCeM“.
Kalkulácia chronogramu [?]: M + M + C + C + C + C + C + C + L + L + V + V + V + V + V + V + I + I + I + I + I + I = 2736 (štandardný zápis v latinských číslovkách by bol MMDCCXXXVI). Táto kalkulácia platí ešte pred rekonštrukciou a emendáciou; k upravenej verzii pozri nižšie.
Po doplnení interpunkcie a v štandardizovanej ortografickej podobe možno text prepísať takto: „Sancte Iosephe! Cultores tuos coelitus respice eisque in hora mortis patrocinans succurre pacem.“
Doslovný preklad: „Svätý Jozef! Na ctiteľov tvojich z neba zhliadni a im v hodine smrti ochraňujúc prispej na pomoc pokoj.“ Preklad v prirodzenom jazyku: „Svätý Jozef! Z výšin nebeských zhliadni na svojich ctiteľov a v hodine ich smrti, zastávajúc sa ich, príď im na pomoc a daj im pokoj.“ Ešte lepší, plynulejší preklad by mohol byť: „Svätý Jozef! Pozri z neba na svojich ctiteľov a ako ich patrón im pomáhaj v hodine smrti a daruj im pokoj.“
Aj tento chronogram má niekoľko problémov, vyžadujúcich vysvetlenie, rekonštrukciu alebo emendáciu (emendácia, z lat. emendare, opraviť a emendatio, oprava, je opravou textu a je súčasťou textovej kritiky, editológie a filológie; nie je obyčajnou korektúrou, ale vedecky odôvodnenou opravou textu, napríklad porušeného pri opisovaní; samozrejme emendácia by sa nemala prevádzať podľa vzoru konšpirátorov, kde si odmyslíme čo nám nevyhovuje a domyslíme čo nám chýba).
Prvý problém. V epigrafiku sú zvýraznené litery „E“ a „P“ avšak tieto litery nepredstavujú žiadne číslice v rímskej číselnej sústave. Podľa mňa sú tri možnosti. Prvou možnosťou je, že boli vybrané náhodne vybrané litery, ktoré boli zámerne zvýraznené, ale iba z estetických dôvodov, jednoducho nejaké písmena sa ľubovoľne vybrali a tie boli urobené väčšie; takže nápis nie je chronogramom. Druhou možnosťou je, že litery sú zvýraznené omylom, mohlo ísť o chybu pri zhotovení alebo neskoršej rekonštrukcii nápisu, jednoducho kameňotesár nepatril k najmúdrejším. (Na prvú a druhú možnosť sa hodí Platónov výraz „tupí a plní zabúdania,“ νωθροί πως... καὶ λήθης γέμοντες; Theaitétos, 144b2-3.) Treťou možnosťou je, že text je chronogramom, no okrem toho označuje aj niečo iné, napríklad iniciály niekoho alebo niečoho. Je evidentné, že je potrebné sa rozhodnúť a interpretovať poškodenú, či nesprávne pochopenú inskripciu, rekonštruovať ju, prípadne vykonať emendáciu.
Osobne predpokladám tretiu alternatívu. Zvýraznené litery by mohli označovať napríklad iniciály (parciálneho) mecenáša, predstaveného kláštora, staviteľa, sochára, maliara alebo donátora výstavby krížovej chodby. Tiež môžu znázorňovať nejaké slovo nie len v latinčine, ktorá je najpravdepodobnejšia, ale aj v maďarčine a nemčine. Pokiaľ by sa nejednalo o slovo, môže to byť nejaká skratka alebo akronym. Napríklad to môže byť aj nejaké osobné heslo alebo motto z erbu šľachticov Klobusiczkého alebo Kappyho, či františkánske motto (v prípade františkánov by to bolo napríklad „Pax et Bonum,“ „Pokoj a dobro,“ aj keď v tomto prípade by tam malo byť P a B a nie E a P, tiež to nesedí ani v iných jazykoch ako maďarčina, „Béke és minden jó“ alebo nemčina „Friede und alles Gute“). Možných hypotéz je viacero.
Rekonštruoval by som – teda metodologicky by som stanovil ako hypotézu –, že litery E a P by mohli označovať pomenovanie samotného mesta Prešov. To sa po maďarsky volalo Eperjes a po latinsky v jednej z variant Eperiesinum (tiež Eperiessinum, Eperiesium, Eperiae), takže by označovali skratku mesta. Prípadne skratkou sú až tri písmena, konkrétne E, P a M; preto aj M, lebo jedno M je tam redundantné (bude to vysvetľované hneď v nasledujúcom odstavci), čo by mohlo opäť indikovať napríklad latinské pomenovanie mesta EPeriesinuM; v prospech hypotézy by svedčilo, že tri uvedené hlásky E, P, a M sa epigrafiku vyskytujú v rovnakom poradí ako v slove EPeriesinuM. Preto formulujem hypotézu: najpravdepodobnejšie je, že zvýraznené litery E, P a M sú abreviatúrou latinského názvu mesta EPeriesinuM. Táto interpretácia však – napriek tomu, že som o nej presvedčený – stále zostáva hypotetická, čakajúca na akademickú diskusiu a následnú verifikáciu/falzifikáciu (napríklad páter Anton Milan Kračunovský, OFM, historik tohto františkánskeho kláštora hypotézu neakceptuje a tvrdí, že uvedené epigrafikum nie je chronogramom).
Druhý problém. Neprehliadnuteľné je, že chronogram udáva rok 2736, čo – vzhľadom na indisponovanosť cestovania v čase – nie je možné. Takže by predsa len mohol vzniknúť názor, že sa nejedná o chronogram, ale iba o nejaký nápis s náhodne označenými písmenami. Podľa mňa je veľmi pravdepodobné, že stále sa jedná o chronogram. Je možné, že druhé „M,“ ktoré sa nachádza v slove „paceM“ je napísane chybne a pôvodne buď malo byť nezvýraznené, alebo (ako som vysvetľoval v predošlom odstavci), má byť zvýraznené, ale bolo súčasťou niečoho iného než chronogramu, napríklad nejakej skratky, konkrétne v mojej rekonštrukcii/emendácii súčasťou slova EPeriesinuM. Pokiaľ by som nerátal druhé „M“ ako súčasť chronogramu, tak chronogram by udával rok 1736. Vysviacka chrámu bola 15. septembra 1737, teda chronogram zachytáva nejakú udalosť len rok pred vysviackou chrámu, napríklad dokončenie tohto vchodu, krížovej chodby, sakristie, chóru, preto sa jedná o veľmi pravdepodobnú verziu a akceptovateľnú hypotézu, či emendáciu. V kontexte toho tvrdím, že zvýraznenie litery v inskripcii môže mať dve rôzne funkcie, chronogramovú a skratkovú, a preto nie každá zvýraznená litera musí byť automaticky zarátaná do chronogramu, aj keď to znepriehľadňuje interpretáciu.
Tretí problém. Znepokojujúca je aj litera „i“ v druhom slove, v mene „iosephe,“ konkrétne toto „i“ je nezvýraznené. Zo všetkých možných písmen, ktoré môžu byť súčasťou chronogramu (teda I, V, X, L, C, D a M) toto je jedna-jediná nezvýraznená litera. Pokiaľ by bola zvýraznená, tak by sa jednalo o čistý chronogram (chronogramma purum). Navyše ak by predmetné „i“ v slove „iosephe“ predsa len bolo zvýraznené, tak chronogram by udával rok 1737, teda presne rok vysviacky chrámu. Preto formulujem hypotézu, že pôvodne „i“ v „iosephe“ bolo zvýraznené, teda tvorilo súčasť chronogramu. Za takýchto okolností dotknutá pasaž vyzerala ko „Iosephe.“ Možnosť čistého chronogramu a zhoda výsledného roku 1737 s rokom vysviacky chrámu sú významným argumentom v prospech tejto hypotetickej rekonštrukcie.
Štvrtý problém. Tiež sa mi zdá, že ukončenie nápisu, slovo „pacem“ je gramaticky subštandardné. Pred ním je sloveso „succurre,“ ktoré je imperatív od „succurrere“ („prísť na pomoc“, „pomôcť“). V latinskej syntaxi sa „succurrere“ viaže s datívom osoby, ktorej pomáha (napr. „pauperi succurre,“ „pomôž chudobnému“), práve preto v texte sa nachádza „eisque... succurre“ („im pomôž“) a to je gramaticky úplne správne. No potom nasleduje slovo „pacem,“ čo je substantívum v akuzatíve (nominatív je „pax,“ „pokoj“). Akuzatív označuje priamy predmet slovesa, lenže „succurrere“ priamy predmet nemá. Aby bolo zreteľné: nepovie sa „succurre pacem“ („pomôž pokoj“) ale sa povie napríklad „fidelibus succurre“ alebo „cultoribus tuis succurre“ („pomôž veriacim,“ „pomôž svojim ctiteľom“). Slovo „pacem“ je v akuzatíve, ale chýba slovo alebo väzba, ku ktorej by patrilo, je syntakticky osamotené. Navrhoval by som emendáciu „et pacem da“ („a daj pokoj“), to považujem za najvhodnejšie, hlavne z hľadiska čistoty chronogramu, aj keď je možné namietať, že svätec nedáva pokoj sám od seba, ale ho vyprosuje u Boha. Okrem toho do úvahy prichádzajú alternatívy „et pacem tribue“ („a udeľ im pokoj“), „pacemque impetra“ („vypros im pokoj“), „pacem concede“ („udeľ pokoj“), „pacem dona“ („daruj pokoj“), „eis ad pacem succurre“ („pomôž im k pokoju“) alebo „ut in pace quiescant“ („aby odpočívali v pokoji“). Súbežne s tým si uvedomujem, že epigrafická latinčina môže byť štylisticky, syntakticky a orthograficky rozrôznená (čo je veľmi dobre viditeľné napríklad v zbierke epigrafík Corpus Inscriptionum Latinarum, Vol. I–XVII, 1863–2025).
Všetky uvedené interpretácie a rekonštrukcie považujem za logicky odôvodniteľné a nenásilné. Na základe toho inskripciu považujem za chronogram. Pôvodný nápis mal najpravdepodobnejšie takúto (zamýšľanú) podobu: „sanctE Iosephe! CVLtores tVos CoeLItVs respIce eIsqVe In hora MortIs patroCInans sVCCVrre PaCeM da.“ Kalkulácia chronogramu: M + C + C + C + C + C + C + L + L + V + V + V + V + V + V + I + I + I + I + I + I + I = 1737 (štandardný zápis v latinských číslovkách by bol MDCCXXXVII). Súčasne s tým (sic!) epigrafikum obsahuje nejakú skratku/akronym, stanovujem hypotúzu/rekonštrukciu, že je to latinské označenie mesta, konkrétne EPeriesinuM, teda Prešov.
Nápis sa nachádza na priečelí budovy, konkrétne nad vchodom, v supraporte. Je to asi 15 metrov naľavo od hlavného vchodu, jedná sa o vchod do krížovej chodby, ktorá je paralelná s hlavnou loďou. Vek artefaktu by som odhadol tak na 200–300 rokov. Kameň je pieskovec. Najspodnejší riadok má dĺžku okolo 1 metra. Orientácia je 62° severovýchodne.
※
V predmetnom epigrafiku sa vyslovene spomína sv. Jozef a, po druhé, jeho meno je aj patrocíniom chrámu. V ekleziastickej histórii bolo viacero významných Jozefov: napríklad Jozef, syn Jakobov (cca 18.–17. stor. pr. Kr.), predaný do Egypta; Jozef z Arimatie (cca 1. stor. po Kr.), ktorý sňal Ježišovo telo z kríža a uložil ho do svojho hrobu; alebo Jozef Kalazanský (1557–1648), zakladateľ piaristov. V prípade epigrafika sa myslí na Jozefa Nazaretského (cca 40/30 pr. Kr – cca 20/30 po Kr.), adoptívneho otca a pestúna Ježiša Krista a manžela Panny Márie.
O živote Jozefa Nazaretského (gr. Ἰωσὴφ ὁ Ναζαρηνός, hebr. יוֹסֵף הַנָּצְרָתִי, lat. Ioseph Nazarenus) nemáme veľa informácií a obzvlášť nie verifikovaných. V nasledujúcej časti konsenzuálne uvediem jeho život, pričom budem triadicky spájať čo Biblia výslovne uvádza, čo z nej možno hodnoverne vyvodiť a čo tvrdí ranná tradícia; tiež doplním historický prehľad kultu a axiologickú reflexiu.
V Novom zákone je nazvaný ako „Jozef z galilejského mesta Nazareta“ (Ἰωσὴφ ἀπὸ τῆς Γαλιλαίας ἐκ πόλεως Ναζαρὲθ; Lukášovo evanjelium, 2.4) a jeho otcom bol Jákob alebo Héli. Bol zasnúbený (μνηστευθείστης) s Máriou (Μαρία/Μαριάμ), no ešte pred tým ako začali spolu telesne žiť sa ukázalo, že Mária bola v požehnanom stave z Ducha Svätého (ἐν γαστρὶ ἔχουσα ἐκ πνεύματος ἁγίου). Jozef sa domnieval, že je tehotná s iným mužom a chcel ju prepustiť (Ἰωσὴφ δὲ ὁ ἀνὴρ αὐτῆς, δίκαιος ὢν καὶ μὴ θέλων αὐτὴν δειγματίσαι, ἐβουλήθη λάθρᾳ ἀπολῦσαι αὐτήν), čo bolo ekvivalentom dnešného rozvodu, vtedy platiaci Mojžišov zákon to umožňoval (por. Deuteronómium, 24.1). Lenže v sne sa mu zjavil Pánov anjel a vysvetlil mu zámer (ἐνθυμηθέντος ἰδοὺ ἀγγελος κυρίου). Preto ju neprepustil, zostali spolu a boli vnímaní ako manželia a Jozef pochopiteľne ako otec malého Ježiša. Ten sa im narodil v judskom Betleheme (ἐν Βηθλέεμ τῆν Ἰουδαίας), lenže Héródés sa obával, že Ježiš ako židovský kráľ (Βασιλεὺς τῶν Ἰουδαίων) ho môže mocensky ohroziť, tak Jozefovi sa v sne zjavil anjel, nariadil mu, aby všetci utiekli do Egypta a to aj urobili (ἰδοὺ ἄγγελος κυρίου φαίνεται κατ᾽ ὄναρ τῷ Ἰωσὴφ λέγων· ἐγερθεὶς παράλαβε τὸ παιδίον καὶ τὴν μητέρα αὐτοῦ καὶ φεῦτε εἰς Αἴγυπτον). Po Héródésovej smrti sa Jozefovi opäť zjavil anjel s tým, aby sa vrátili do izraelskej krajiny; no nešli so Judska, ale do oblasti Galiley, do Nazaretha (Ναζαρέτ) (Matúšovo evanjelium, 1.16–2.23, najmä 1.18, .19, .20, 2.1, .2, .13, .23).
Následne je Jozef spomínaný počas putovania do Jeruzalemu. Vtedy bol Ježiš 12-ročný a stalo sa, že sa im stratil a keď ho našli, tak mu Mária povedala, že „tvoj otec a ja... sme ťa hľadali“ (ὁ πατήρ σου κἀγὼ... ἐζητοῦμέν σε; Lukášovo evanjelium, 2.48).
Keď Ježiš začal verejne pôsobiť asi ako 30-ročný, tak prvý zázrak vykonal na svadbe v Káne. Tam premenil vodu na víno a vyslovene sa spomína, že „bola tam aj Ježišova matka“ (ἦν ἡ μήτηρ τοῦ Ἰησοῦ ἐκεῖ; Jánovo evanjelium, 2.1, pozri aj .1–5, .12), no očakávalo by sa, že by tam bol aj otec, ale on tam nie je spomenutý, hoc’ text má viacero príležitostí. Takže sa predpokladá, že Jozef už bol mŕtvy. Rovnako nie je opisovaný ako živá, konajúca osoba počas ďalších udalostí Ježišovho verejného pôsobenia, je spomínaná iba jeho matka a ostatná rodina (por. „vonku je tvoja matka, tvoji bratia a tvoje sestry,“ ἰδοὺ ἡ μήτηρ σου καὶ οἱ ἀδελφοί σου καὶ αἱ ἀδελφαί σου; Markovo evanjelium, 3.32 – toto Evanjelium je zaujímavé tým že ani raz nespomína Jozefa). Len sporadicky je Jozef spomínaný po návrate z jeruzalemskej púte, no nie ako živá, konajúca osoba, ale ako súčasť prímenia Ježiša, jedno z viacerých označení malo formu: „Ježiš, syn Jozefov, ktorého otca a matku poznáme“ (Ἰησοῦς ὁ υἱὸς Ἰωσήφ, οὗ ἡμεῖς οἴδαμεν τὸν πατέρα καὶ τὴν μητέρα; Jánovo evanjelium, 6.42). Nespomínanie Jozefa trvá až do posledných chvíľ Ježišovho života, napríklad keď sa píše, že „pri Ježišovom kríži stála jeho matka“ (εἱστήκεισαν δὲ παρὰ τῷ σταυρῷ τοῦ Ἰησοῦ ἡ μήτηρ αὐτοῦ; Jánovo Evanjelium, 19.25) a ďalší ľudia, no otec Jozef tam opäť nie je uvedený. To, že nikde nie je uvedené, že Mária bola vdovou a Ježiš tratil otca by mohlo byť aj teologickou stratégiou, aby sa naznačilo, že Jozef nebol skutočným otcom, lebo pravým otcom bol Boh, respektíve Duch Svätý.
Aj keď nie je žiadna historická evidencia, možno predpokladať, že Jozef zomrel, keď Ježiš bol vo veku 12–30 rokov. To je dosť široký rozptyl, ale podľa mňa možno ho zúžiť. Jozef bol jediným živiteľom rodiny a Ježiš v tomto čase nebol ešte schopný plnohodnotne zarábať, pričom nikde nie je zmienka, že by rodina strádala, Ježiš bol polosirotou a Mária vdovou, takže sa domnievam, že Jozef zomrel až potom, čo Ježiš bol skúsený robotník s dostatočnou praxou a živiteľ rodiny. Ako dolnú hranicu Jozefovho úmrtia by som odhadol, že Ježiš bol vo veku 20–25 rokov a hornú hranicu na 30 rokov. Absencia hodnoverných historických evidencií znemožňuje uviesť konkrétnejší dátum.
Jozef pracoval ὁ τέκτων, čo sa konvenčne prekladá ako „tesár“ (Matúšovo evanjelium, 13.55). V tomto období τέκτων mal širší význam ako dnes, znamenal remeselníka pracujúceho s materiálom, najmä s drevom; zahŕňal jednak hrubú prácu s drevom (ako sú častí lodí a budov, tiež trámy, dvere a strechy), jednak detailnejšiu prácu s ním (pracoval na nábytku a na ozdobách), no tiež parciálne pracoval aj s kovom a výnimočne aj s kameňom; niektorí preto navrhujú τέκτων neprekladať ako „stolár,“ ale ako „remeselník.“ Na základe toho sa Jozef stal patrónom stolárov, tesárov a všeobecne robotníkov a manuálne pracujúcich. Potomkovia často nasledovali zamestnanie rodiča a aj Ježiš mal rovnakú profesiu (Markovo evanjelium, 6.3).
Pri Ježišovi sa v Biblii uvádza, že mal bratov (οἱ ἀδελφοί) a sestry (αἱ ἀδελφαί) (Matúšovo evanjelium, 13.55–56 a ďalšie bibl. miesta). Keďže pasáž nie je o Ježišovi a Márii, ale o Jozefovi, tak túto informáciu interpretujem ohľadom neho. Podľa jedného vysvetlenia Jozef bol najsamprv ženatý s nejakou inou ženou, spolu mali niekoľko deti a potom jeho manželka zomrela. On sa znovu oženil, tento krát s Máriou a Ježiš tak získal nevlastných bratov a sestry. V hovorovej reči sa často nehovorí „nevlastný brat,“ ale sa skracuje na „brat,“ tiež zámerne sa vynecháva „nevlastný“ aby sa neukazoval citový odstup. To by mohlo byť prípad podozrivých biblických miest, čiže „brat“ v skutočnosti znamená „nevlastný brat.“ Hypotéza (!) je založená na Protevangelium Iacobi, tiež známe ako Liber Iacobi de nativitate Mariae (vzniknuvšie v r. 140–70, kap. 8–9, 18) a na Historia Josephi Fabri Lignari (vzniknuvšie v V.–VII. stor, kap. 2–3), širšia diskusia o tom je napríklad The Life of Christ od Fredericka W. Farrara (New ed. London, etc: Cassell and Company, 1894, kap. VII, parag. 8, str. 68–71, najmä pozn. 2, str. 69–70).
Analogicky s tým súvisí, aký bol vekový rozdiel medzi Jozefom a Máriou. Časť autorov tvrdí, že Jozef a Mária boli viac-menej v rovnakom veku, prípadne Jozef bol tak 1–5 rokov starší a toto bolo jeho prvé manželstvo (pozri The World’s First Love: Mary, Mother of God od Fultona Sheena, vzniknuvšie v r. 1952, str. 77–8). Časť autorov tvrdí/naznačuje, že Jozef bol tak 10–20 rokov starší, bol už vdovcom a to bolo jeho druhé manželstvo (pozri v predošlom odstavci spomínané Protevangelium..., loc. cit. a Historia..., loc. cit.). Jozefov vek v čase narodenia Ježiša nie je jasný; na jednej strane nie je ľahké si predstaviť Jozefa ako teenagera, ktorý už má také zrelé názory, vyhýba sa konfrontácii, stará sa o dieťa a zomiera skoro, pričom nikto nespomenie, že zomrel relatívne mladý; na druhej strane nie je ľahké si predstaviť Jozefa ako starého vdovca, ktorý ide peši z Nazarethu do Betlehema 130–150 kilometrov počas 4–7 dní na povinné sčítanie a potom ako uteká z Betlehema do Egypta pred Herodesom, pričom nikto nespomenie, že už bol starším vdovcom.
Jozef z Nazaretu prechádzal rôznymi obdobiami popularity, pokúsim sa načrtnúť jeho vnímanie. V I.–V. storočí bol skôr v úzadí, v tom čase boli vysoko oceňovaní mučeníci a okrem toho bolo málo informácií o jeho živote. V IX.–XII. storočí sa začínal výraznejšie prejavovať, napríklad v severnom Francúzsku začali okolo 800 sláviť jeho sviatok 19. marca a v Nazarete mu križiaci v XII. storočí postavili kostol. V XV. storočí nastáva veľký zlom, vzniká jeho kult, zásluhu na tom mal Bernardín Sienský, Jean Gerson a hlavne pápež Sixtus IV, ktorý schváli sviatok 19. marca. V XVI.–XVIII. storočí sa Jozef stal významným svätcom, najmä vďaka tomu, že pápež Gregor XV. jeho deň učinil prikázaným sviatkom, no aj Terézia z Ávily podporovala jeho kult. V XIX. storočí nastal ďalší významný vrchol jeho kultu, získal obľubu medzi pracujúcimi vrstvami a pápež Pius IX. ho vyhlásil za patróna katolíckej Cirkvi. V XX. storočí bol stále obľúbeným svätcom a jeho kult sa spájal s obrazom manuálne pracujúceho človeka, živiteľa a ochrancu rodiny, ako i vzoru manžela a otca. V XX.–XXI. storočí pokračovalo udržiavanie ostatne zmienených atribútov, nadto Pius XII. ustanovil sviatok Jozefa Robotníka na 1. mája, Ján XXIII. pridal jeho meno do Rímskeho kanóna a František na roky 2020–21 vyhlásil Rok sv. Jozefa. Celkovo by som odhadol, že Jozef najväčšiu mieru popularity mal v XIX. storočí, v širšom ohľade v od XVIII. storočia po 1. pol. XX. storočia.
Cirkev podporovala kult sv. Jozefa a domnievam sa, že z dvoch dôvodov, z historického a z pragmatického. Historickým dôvodom bolo, že bol najbližším mužom Ježiša a Márie, vychovávateľom a ochrancom Ježiša, ochrancom Márie a poslúchal Boží hlas podľa ktorého snúbenica Mária nadprirodzene počala Božieho syna. Pragmatickým dôvodom bolo, že cirkvi sa hodil ako ideál manžela, otca, pracovníka, oddaného a poslušného človeka. Obyvateľstvo v tom čase bolo konfrontované s horizontálnou mobilitou, vykorenením, opúšťaním tradícií a prehodnocovaním hodnôt, preto ľuďom a zvlášť mužom potrebovali dať ideál nejakého človeka, ktorý je pracovitý, slúžiaci, zbožný, oddaný a nespochybňujúci to, čomu nerozumie; potrebovali nejaký vzor pre manuálne pracujúcich, otcov i manželov, teda pre typ človeka, kde spadá možno 9/10 všetkých ľudí a Jozef im v tomto ohľade ideologicky i axiologicky znamenite vyhovoval.
