Doterajšie tri časti boli zamerané na pomerne teoretické záležitosti, táto a nasledujúce časti budú nie len abstraktné, ale aj praktické, lebo ako tvrdil Lucius Annaeus Seneca: „poučovanie je zdĺhavé, kdežto príklady vedú cestou krátkou a priamou“ (longum iter est per praecepta, breve et efficax per exempla, Epistulae Morales ad Lucilium, VI, 5.7 [por. aj Horatius, Epistulae, II, 3.180–81]), takže som si viac než istý, že prostredníctvom príkladov veľmi dobre vysvetlím chronogram. A – ako nezanedbateľný bonus – je možnosť sa naučiť niečo nové z histórie, veď nie nadarmo Marcus Tulius Cicero uviedol, že „Dejiny sú... učiteľkou života“ (Historia... magistra vitae; plným citátom „Dejiny sú svedkom času, svetlom pravdy, životom pamäti, učiteľkou života a hlásateľkou minulosti; ktorým iným hlasom než hlasom rečníka by mohli byť odovzdané večnosti?,“ Historia vero testis temporum, lux veritatis, vita memoriae, magistra vitae, nuntia vetustatis, qua voce alia nisi oratoris immortalitati commendatur?, De Oratore, II.23).
Takže teraz komplexnejšie predstavím niekoľko chronogramov. Budú uvedené takto: najprv reprodukujem text chronogramu, spravidla býva v latinčine; potom urobím kalkuláciu chronogramu, teda vypíšem rímske číslice a následne uvediem aký rok prezentuje; pre komparáciu rok zapíšem štandardne v latinských čísliciach; pokiaľ sa žiada, tak uvediem text v štandardnej latinčine, lebo niekedy text je porušený alebo používajúci subštandardnú gramatiku; následne text preložím, niekedy aj dva krát, raz skôr doslovne, raz čo najprirodzenejšie až skôr voľne; nakoniec uvediem zopár historických či kultúrnych informácií, napríklad o stavbe na ktorej je inskripcia umiestnená, o udalosti alebo osobe tam menovanej, ďalších faktoch majúci bezprostredný vzťah k nápisu, o donátorovi stavby alebo o širšom kontexte.
V chronograme sa na zvýraznie používa litera písaná väčšou veľkosťou a takmer vždy je súčasne farebne zvýraznená, najčastejšie červenou alebo zlatou. Keďže v tomto texte nie je ani možnosť väčšieho písma, ani farebného zvýraznenia, tak namiesto bude použité podčiarknutie, plus kapitálky a tučné písmo. Všetky písmena, ktoré netvoria chronogram budú kvôli zreteľnosti písané maiuskulou, a to aj v prípade osobných mien, honorifických mien a začiatkov viet.
※
„Ita VoVI: anno DoMInI saLVatorIs nostrI IesU ChrIstI“
Kalkulácia chronogramu: M + D + C + L + V + V + V + U + I + I + I + I + I + I + I + I + I = 1000 + 500 + 100 + 50 + 5 + 5 + 5 + 5 + 1 + 1 + 1 + 1 + 1 + 1 + 1 + 1 + 1 = 1679 (štandardným zápis v latinských číslovkách by bol MDCLXXIX). Všimnite si, že v texte sa používa číslica U, ktorá je kvantitatívne totožná s číslicou V, ba dokonca sa používajú obidve litery súčasne, ergo aj U aj V.
V učebnicovej latinčine by nápis znel: „Ita vovi: anno Domini Salvatoris nostri Iesu Christi.“
Preklad textu do slovenčiny: „Takto som sľúbil v roku Pána, nášho Spasiteľa Ježiša Krista,“ alebo voľnejšie: „Takýto sľub som zložil v roku Pána, nášho Spasiteľa Ježiša Krista.“ Text teda oznamuje, že jeho obsahom je istý rok, no tento rok tam nie je explicitne uvedený, čiže pobáda čitateľa dozvedieť sa rok, ktorý je zašifrovaný ako chronogram.
Inskripcia sa nachádza na Stĺpe najsvätejšej Trojice (Dreifaltigkeitssäule) vo Viedni, stĺp sa nazýva aj Viedenský morový stĺp (Wiener Pestsäule). Celý nápis je v 19 riadkoch, no chronogram iba v spodných štyroch. V rokoch 1679, respektíve 1679–80 bola vo Viedni rozsiahla morová epidémia (Große Pest von Wien), ktorá si vyžiadala okolo 12.000 obetí, aj keď údaje sú rozkolísané, uvádza sa od 8.000, čo sú len písomne doložené úmrtia až do 70.000–120.000 úmrtí. Cisár Leopold I. (1640–1705) počas úteku v roku 1679 sa zaviazal, že po skončení nešťastia postaví morový stĺp. Už v tom istom roku bol postavený provizórny drevený stĺp. Následne bol postavený súčasný, mramorový, vysoký 21 metrov, majúci tvar trojbokého, zužujúceho sa piliera zahaleného do oblakov so sochami anjelov, v jednom výklenku s kľačiacim Leopoldom I. Jeho autormi boli Mathias Rauchmiller, Johann Bernhard Fischer von Erlach, Paul Strudel a Lodovico Ottavio Burnacini. Dielo je koncipované v duchu vrcholnobarokovej monumentálnej plastiky. Ním sa začala tradícia vztyčovania morových stĺpov a navyše kvôli architektonickej a sochárskej výnimočnosti sa stal vzorom pre ostatné stĺpy. Bol posvätený v roku 1693 (v roku 10. výročia tzv. Druhého obliehania Viedne Osmanskou ríšou, keď kresťanské vojská porazili osmanské, takže možno má aj protimuslimské posolstvo). Stĺp bol dokončený v roku 1694.
※
„qVas fVror hostILIs sUbVerterat IgnIbUs æDes sartor restaVrat præsIDIbVsqUe DICat“
Kalkulácia chronogramu: D + D + D + C + L + V + V + V + V + V + U + U + U + I + I + I + I + I + I + I = 1697 (štandardný zápis v rímskych číslovkách by bol MDCXCVII). Aj tu v jednom nápise sa používa súčasne aj U aj V.
Štandardizovanejší prepis v latinčine by mohol byť: „Quas furor hostilis subverterat ignibus aedes sartor restaurat praesidibusque dicat.“
V doslovnejšom pracovnom preklade by nápis mohol znieť ako „Budovy, ktoré nepriateľská zúrivosť zničila ohňom, krajčír obnovuje a zasväcuje ich ochranným duchom.“ V prirodzenejšom, voľnejšom preklade by text znel ako „Stavby, ktoré zničila nepriateľská zúrivosť ohňom, krajčíri obnovujú a zasväcujú ochranným silám“ alebo „To, čo zničil nepriateľský oheň, cech krajčírov znovu postavil a zasvätil ochrane.“
Nápis sa nachádza na dome volanom ako Dom zlatého člna (De gulden boot) alebo Dom krajčírov (Kleermakershuis). Budova sa nachádza v belgickom Bruseli, na námestí volanom Grand-Place/Grote Markt, na popisných číslach 24 a 25 (vo vedľajšom dome pobýval V. Hugo). Jedná sa o historické centrum mesta, námestie z rozmermi 68 x 110 metrov. Pôvodne sa jednalo o dva samostatné domy. Dňa 13. augusta 1695 počas Devätročnej vojny bola väčšina domov na námestí, ktoré boli navyše iba z dreva, bola zničená francúzskym vojskom, ktoré čítalo 70.000 mužov. Skoro na to sa začala rekonštrukcia a domy už boli z kameňa. Keďže boli budované v rovnakom čase, ich výzor, hlavne priečenia sú harmonizované. Súčasná stavba predmetného domu je postavená v klasicizujúcom barokovom štýle a nachádza sa na Grand-Place. Na vrchole fasády je socha sv. Homobóna Tucenghiho, žijúceho v XII. storočí a patróna krajčírov. Nápis je umiestnený v tympanóne (štíte) podopieraného štyrmi pilastrami a uvádzaný rok je rokom začiatku stavby. Na námestí sa nachádza radnica (Stadhuis van Brussel), kráľovský dom (Broodhuis) a mnohé iné budovy, napríklad cechové domy pekárov (Den Coninck van Spaigniën), tesárov (Den Sack), lukostrelcov (Den Wolf, Den Wolvin), mäsiarov (De Zwane), pivovarníkov (Den Gulden Boom), výrobcov kobercov (De Cluyse), et cætera.
※
„DeVoto ChrIstI aMICo“
Kalkulácia chronogramu: M + D + C + C + V + I + I + I = 1708 (štandardným zápis v latinských číslovkách by MDCCVII). Je povšimnuteľné, že v chronograme sa použili presne rovnaké litery/číslice, ako by sa použili pri štandardnom zápise, aj keď v inom poradí. Jedná sa o pomerne zriedkavý jav, pravdepodobne je to urobené zámerne a týmto sa bezpochyby zvyšuje hodnota chronogramu; a ešte výraznejšie by sa zvýšila, pokiaľ by číslice boli v podarí v akom sú v štandardnom zápise.
Nápis je napísaní správnou latinčinou, vrátane lakún medzi slovami.
Preklad latinského nápisu je „Oddanému Kristovmu priateľovi.“
Nápis sa nachádza na podstavci sochy sv. Júdu Tadeáša a ten je umiestnený na Karlovom moste (Karlův most, pôvodne Kamenný most). Most je jedna z najikonickejších pražských stavieb, je to najstarší zachovaný most cez Vltavu v Prahe a v Čechách je to druhý najstarší z dochovaných mostov a súčasne štvrtý kamenný most v poradí, budovaný v rokoch 1342–1402. Socha sa nachádza na 10. pilieri, jej autorom je Jan Oldřich Mayer (±1666–1721), ktorý okrem nej vytvoril aj ďalšie dva sochy na uvedenom moste a sochu daroval F. Sezima Mitrovský z Nemyšle (zrejme sa jedná o Františka Sezimu, zomr. 1720, syna Viléma Jindřicha). Spodobnenie svätca je v barokovom štýle a je z pieskovca.
Menovaný svätec má rozkolísané meno: niekedy sa nazýva Júda Tadeáš (Ἰούδας Θαδδαῖος), niekedy Júda Jakukov (Ἰούδας Ἰακώβου), narodil sa okolo roku 10 AD a zomrel okolo rokov 62–65. Nápis kvalitne vystihuje Júdove miesto v rannej cirkvi, lebo bol jedným z dvanástora apoštolov, ergo Ježiš si ho osobne vybral, je možné, je bol aj jeho príbuzný (por. Evanjelia podľa Matúša, 10.3, 13.55, Mareka, 3.18-19, 6.3, Lukáša, 6.15-16, Jána, 14.22 a Skutky apoštolov, 1.13). Na soche je Júda zobrazený v oblečení, ktoré by mohlo byť štandardným oblečením vo vtedajšej dobe alebo protobiskupským rúchom, v pravici drží knihu, zrejme Evanjelium, lebo ako misionár šíril kresťanstvo v iných krajinách (čo by mohlo byť anachronické, lebo najstaršia časť Nového zákona pochádza z rokov 65–70), ľavicou pridržiava sukovitý kyjak, ktorým bol podľa jedného hagiografického zdroja zabitý (podľa jedného zdroja na soche má krku medailón s Kristovou tvárou, čo odkazuje na uzdravenie edessého kráľa Abgara, ale ja som to tam nevidel). Predpokladalo sa, že aj autorom novozákonného Júdovho listu (Ἰούδα), ale tento názor sa opustil. Júda Tadeáš/Jakubov bol v I.–XV. storočí svätcom s minimálnym kultom, lebo mal podobné meno ako Judáš Iškariotský (Ἰούδας Ἰσκαριώτης/Ἰσκαριώθ), ktorý Ježiša zradil a pre podobu mien sa mu ľudia vyhýbali. Podľa jedného vysvetlenia ho to mrzelo a tak dostal od Boha milosť pomáhať aj v bezvýchodiskových situáciách, okrem toho, keďže málo ľudí sa k nemu utiekalo o pomoc, tak veľmi ochotne pomáhal tým, ktorí tak predsa len učinili, preto má prímenie patrón beznadejných/zúfalých prípadov (patronus causarum desperatarum). Jeho kult sa začal regionálne šíriť v XVI.–XVIII. storočí, vrchol dosiahol od poslednej štvrtiny XIX. storočia do polovice XX. (K jeho životu pozri napr. Legenda aurea od Jacoba de Voragine.)
