Než detailnejšie vysvetlím chronogram, považujem za účelné poskytnúť repetitórium o rímskych čísliciach (numerī Rōmānī, notæ numerōrum Rōmānōrum, numerālia).
Hlavné číslovky sú tieto: I = 1, V = 5, X = 10, L = 50, C = 100, D = 500 a M = 1000. Následne, pokiaľ to povaha číslovky vyžaduje, tak sa kombinujú, ergo ďalej sa s nimi pracuje.
A teraz k tvoreniu rímskych číslic. Ak dve číslice nasledujú po sebe tak, že najprv je menšia číslica a potom väčšia (napr. IV, teda I & V, čiže 1 & 5), tak od väčšej sa odpočíta menšia (1 bude odpočítaná od 5) a tak sa získa hľadaná číslica (v tomto prípade to bude 4). Pokiaľ nastáva opačná situácia, teda že po sebe nasledujú dve (alebo aj viacej) číslic s tým že prvá je väčšia a druhá je menšia (napr. VI, teda V & I, čiže 5 & 1), tak sa obidve spočítajú (k 5 bude pripočítaná 1) a tak sa získa hľadaná číslica (v tomto prípade to bude 6). Iný príklad, z opačnej strany: číslica 9 sa píše ako IX a je konštruovaná tak, že najsamprv sa napíše menšia číslica, v tomto prípade I (1) a potom väčšia, teda X (10) a pri kalkulovaní celkovej číslice sa od väčšej sa odpočíta menšia, v tomto prípade 1 bude odpočítaná od 10 a výsledok bude 9. Číslica 11 sa skladá z rovnakých rímskych číslic, ale najprv sa píše väčšia číslica, teda X (10), potom menšia I (1) a pri kalkulovaní celkovej číslovky sa obidve číslice spočítajú, v tomto prípade k 10 sa pripočíta a výsledok bude 11. Analogicky sa postupuje aj v prípade ďalších číslic, napríklad XL (40) a LX (60), XC (90), CX (110), CD (400), DC (600), CM (900), MC (1100)...
Z didaktických dôvodov uvediem priehrštie príkladov na zápis v rímskych číslach. Ak by som chcel zapísať napríklad rok 1265, tak by to bolo MCCLXV, rok 1564 by bol MDLXIV, rok 1599 ako MDXCIX, rok 1724 by bol MDCCXXIV, rok 1836 ako MDCCCXXXVI, rok 1874 by bol MDCCCLXXIV a rok 1889 by bol MDCCCLXXXIX; uvedené roky som nevybral náhodou, ale v nich sa narodil Dante Alighieri, W. Shakespeare, D. Velázquez, I. Kant, W. Steinitz, W. Churchill, a v ostanom roku sa dovedna narodili L. Wittgenstein, M. Heidegger a žiaľ aj A. Hitler. Pokiaľ je rok uvedený na titulnom liste knihy, tak kvôli zreteľnosti sa niektoré číslovky môžu oddeľovať bodkou alebo čiarkou či medzerou, prípadne aj bodkou s medzerou, napríklad Umberto Eco v Mene ruže uvádza knihu s vročením „1842“ a to zapísané v rímskych čísliciach s obodkovaným variantom by vyzeralo ako M.DCCC.XLII.
Keďže rímske číslice (numerī Rōmānī, notæ numerōrum Rōmānōrum, numerālia) vysvetľujem s ohľadom na chronogram, tak ponechávam in suspenso celý prepis výslovnosti; tu len marginálne spomeniem, že napríklad I, II a III ako základné číslovky (cardinālia) sa v závislosti od rodu čítajú ako ūnus, una, unum; duo, duae, duo; trēs, tria (jeden, etc); ako radové číslovky (ordinālia) sa čítajú ako prīmus, prīma, prīmum; secundus, secunda, secundum alebo alter, altera, alterum; tertius, tertia, tertium (prvý, etc). Ďalej tam patria aj podielové číslovky ako singulī, singulae, singula (po jednom, etc.), číslovkové príslovky násobne ako semel (raz, etc), druhové číslovky ako simplus, simpla, simplum (jednoduchý/jednonásobný, etc) a násobné číslovky ako simplex (jednoduchý/jednonásobný, etc). Niektoré číslovky sa skloňujú, napríklad ūnus, jeden má tvary ūnīus, ūnī, ūnum, ūnō.
Z rovnakého dôvodu ponechávam in suspenso, že v číslovkovej nomenklatúre, v jej staršej forme existovala aj číslica IƆ znamenajúca 500, neskôr sa z nej vyvinula D označujúca identickú kvantitu. IƆ umožňovala zapísať aj vysokú kvantitu, každé C pridané ku IƆ ako predpona ho zdvojnásobuje, to jest CIƆ = 1.000, každé Ɔ pridané ku IƆ ako prípona ho zdesaťnásobuje, to jest IƆƆ = 5.000, takže sú aj číslice CCIƆƆ = 10.000, IƆƆƆ = 50.000, CCCIƆƆƆ = 100.000 a CCCCIƆƆƆƆ = 1.000.000, táto metóda sa nazýva apostrofická metóda. Existovala aj možnosť zapísať tisícky tak, že nad číslicu sa dala vodorovná čiara, nazývaná hasta alebo vinculum, ¯, takže V̄ znamená 5.000, X̄ = 10.000 a C̄ = 100.000; bola aj možnosť zapísať stotisíce tak, že číslica sa orámovala zhora a oboch strán, |¯¯|, takže |X̄| znamená 1.000.000, |X̄X̄| = 2.000.000 a |X̄X̄ĪĪ| = 2.200.000.
Predstavené písanie rímskych číslic je úplne neproblematické, konvenčné a až na informácie v predošlých dvoch odstavcoch zodpovedá 3. ročníku základnej školy. Ale pokiaľ si chcete naštudovať na akademickej úrovni, tak vám odporúčam A Latin Grammar od Thomasa Chaseho (Philadelphia: Eldredge & Brother, 1882, sect. 54–56, pp. 53–60), A Latin Grammar od Williama Gardnera Haleho a Carla Darlinga Bucka (Boston – London: Ginn & Company, The Athenæum Press, 1903, sect. 130–33, pp. 64–67), Latin Grammar od Basila Lanneaua Gildersleeva a Gonzaleza Lodgeho (3rd ed. London: Macmillan and Co, 1903, sect. 94–98, pp. 49–55), Latin Grammar od Herberta Charlesa Elmera (New York: The Macmillan Company, 1928, sect. 60–68, pp. 38–42), Latinčinu od Júliusa Špaňára a Emanueala Kettnera (7. vyd. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo – Mladé letá, 2006, ISBN 80-10-01139-8, lek. XIX, str. 85–90 a tab. IV, str. 230–31) a Latinskú gramatiku od Júliusa Špaňára a Jána Horeckého (2. vyd. Bratislava: Media Trade & Slovenské pedagogické nakladateľstvo, sine anno ISBN 80-08-02155-1, kap. 61–68, str. 60–66); no a k použitiu čísloviek v latinských textoch pozri napríklad Naturalis Historia od Plínia staršieho (napr. vyd. Pliny: Natural History, Vol. II, Lib. III–VII, transl. by H. Rackham, Cambridge: Harvard University Press & London: W. Heinemann, MCMLXI, lib. IV, cap. 12).
