„LapIDea CoLVMna“
Kalkulácia chronogramu: M + D + C + L + L + V + I = 1706 (štandardný zápis v latinských číslovkách by bol MDCCVI).
Zápis v štandardnej latinčine by bol „lapidea columna.“
Doslovný preklad: „Kamenný stĺp,“ respektíve „Z kameňa stĺp.“ Preklad v prirodzenom jazyku je rovnaký či podobný: „Kamenný stĺp,“ respektíve o čosi menej vhodne „Stĺp z kameňa.“
Jedná sa o krátky, zjavne lakonický chronogram nachádzajúci sa na Dome U Kamenného stĺpa (Dům U Kamenného sloupu), alternatívne býva tiež volaný Dom U Luny (Dům U Luny), nachádzajúci sa v Prahe 1, na Hradčanoch, v ulici Úvoz. Dom vlastnil Kristián (Christian) Luna, maliar, projektant a stavebný podnikateľ, kúpil ho v roku 1697 za 1.300 zlatých a už vtedy sa volal U Kamenného stĺpa.
Prvé a hlavné pomenovanie Domu je podľa zhruba dvojmetrového kamenného stĺpa nachádzajúceho sa na priečelí, na konci 1. poschodia, siahajúceho až ku konci 2. poschodia a umiestneného medzi 1. a 2. osou sprava. Na jeho vrchu je drevená plastika Immaculáty, ktorú vytvoril asi sám Luna. Stĺp je položený na konzole a práve na nej je predmetný nápis s chronogramom. Okrem stĺpa má Dom dve šťukové busty, vľavo je ženská s nápisom Luna (to vysvetľuje alternatívny názov budovy a väzbu k majiteľovi), vpravo mužská s nápisom Sol, obidve sa nachádzajú na úrovni 1. poschodia. Dvojmetrový stĺp teda účelne vizualizuje meno Domu, čo je ešte znásobené plnohodnotným opisným nápisom, ktorý dokonca obsahuje chronogram! Bezosporu kreatívne. Ukazuje, ako vynachádzavá bola časť našich predkov; je až zarážajúce pokiaľ ich porovnávame so socialistickou architektúrou (napr. s panelákmi nazývanými králikárne) a so súčasnosťou (napr. s podnikateľským barokom).
Pôvodne sa jednalo o renesančný dom z konca XVI. storočia, no Luna ho barokovo prestaval a bolo to dokončené dostavaním 2. poschodia v roku 1708. Potomkovia Kristiána Lunu vlastnili Dom až do roku 1846, potom a majitelia striedali, na konci to boli sestry Kalašové, jedna z nich ho odkázala štátu, od roku 1943 tam bolo múzeum Jaroslava Vrchlického, to neskôr bolo presťahované. Potom tam od roku 1959 až do svoje smrti v roku 1976 v byte na prízemí žil a tvoril výnimočný fotograf Josef Sudek a v roku 1995 v dome bola zriadená Galerie Josefa Sudka.
※
„beLgraDI Caesa est LVna per eVgenIVM“
„post qVInqVagInta annos CeDIt tIbI Iterato o aVstrIa VICtore gIDeone laVDon LVna“
Kalkulácia vrchného chronogramu: M + D + C + L + L + V + V + V + I + I = 1717 (štandardný zápis v latinských číslovkách by bol MDCCXVII). Kalkulácia spodného chronogramu: D + D + D + C + C + L + V + V + V + V + V + V + I + I + I + I + I + I + I + I + I = 1789 (štandardný zápis v latinských číslovkách by bol MDCCLXXXIX). Aj keď je možné (možné, teda nie isté), že chronogram alternatívne by mohol vyjadrovať aj rok 1839, MDCCCXXXIX (k tomu pozri nižšie, časť (β)).
Zápis vrchného chronogramu v štandardnej latinčine by bol: prvá veta: „Belgradi caesa est luna per Eugenium.“ Zápis spodného chronogramu v štandardnej latinčine by bol „Post quinquaginta annos cedit tibi iterato, o Austria, victore Gedeone Laudon, luna.“
Doslovný preklad vrchného chronogramu: „V Belehrade bol mesiac zrazený zásluhou Eugena;“ jeho preklad v prirodzenom jazyku: „V Belehrade bola Osmanská ríša (teda Polmesiac) porazení Eugenom Savojským.“ Doslovný preklad spodného chronogramu: „Po päťdesiatich rokoch ustupuje tebe opäť, ó Rakúsko, keď je víťazom Gideon Laudon, mesiac.“ Jeho voľnejšie preklady by boli: „Po päťdesiatich rokoch sa osmanský polmesiac znovu podrobil Rakúsku zásluhou víťazstva Gideona Laudona,“ alebo ešte lepšie: „Po päťdesiatich rokoch Rakúsko opäť zvíťazilo nad Osmanskou ríšou (Polmesiacom) zásluhou Gideona Laudona,“ respektíve „Po päťdesiatich rokoch pripadol osmanský Belehrad opäť Rakúsku vďaka víťazstvu Gideona Ernsta Laudona.“ Štyri preklady druhého chronogramu komunikujú rovnaký obsah, ale môže byť aj alternatívny preklad, konkrétne „Před padesáti lety opustil půlměsíc po vítězství Gideona Laudona Rakousko,“ respektíve „Po padesáti letech opustil půlměsíc po vítězství Gideona Laudona Rakousko“ (Šindelář, Vladimír: 300 let od slavného vítězství aneb Kdo vlastně byl ten Evžen Savojský?, In: Milevský zpravodaj, Prosinec 2017, roč. XXV, str. 5, najmä str. 5a).
.JPG)
Chronogram v prvej vete má istú problematickosť. Lebo litery súčasne označujúce aj rímske číslice sú síce zvýraznené farebne, ale nie sú zvýraznené veľkosťou. Pôsobí to subštandardne.
Chronogram v druhej vete imanentne obsahuje nejaké nejasnosti. Najvážnejším problémom (α) je preklad nápisu, hlavne časti kde sa spomína číslovka „quinquaginta“ („päťdesiatich“) a sloveso „cedere“ („ustúpiť,“ „podvoliť sa,“ „vzdať sa;“ spojenie „cedit tibi“ by sa mohlo preložiť ako „ustúpilo ti“); problematické je, že vo vete chýba predmet slovesa, takže nie je jasné, k čomu sa vzťahuje sloveso a číslovka; jedná sa o pamätný nápis a ony sú často kondenzované, nie vždy používajúce takzvanú školskú latinčinu. Sú tri možnosti: (i) chronogram vyjadruje rok 1839 (pozri nižšie, časť (β)), vtedy bolo 50. výročie víťazstva boja uskutočneného v roku 1789, čiže nápis pokrýva obdobie 1789–1839. Takýto názor má napríklad miestny Milevský zpravodaj, on latinský nápis prekladá ako „Před padesáti lety opustil půlměsíc po vítězství Gideona Laudona Rakousko“ a neskôr začiatok alternatívne, bez vysvetlenia prekladá ako „…po padesáti letech“ (Ibidem). Inou možnosťou (ii) je, že chronogram vyjadruje rok 1789; konkrétne najprv bol Belehrad v roku 1739 dobytý Osmanmi, no po 50-tich rokoch v roku 1789 bol dobytý späť Rakúšanmi, teda nápis pokrýva obdobie 1739–1789. Je tu aj tretia možnosť (iii), podľa nej nápis zámerne pripúšťa obidve možnosti, teda, že tých 50 rokov sa môže vzťahovať aj na roky 1739–1789, aj na roky 1789–1839, podľa uváženia čitateľa a poukazuje na kreativitu tvorcov a ich schopnosť vyjadriť dve udalosti súčasne. Nemalou pomôckou na rozanalyzovanie môže byť v texte použitá príslovka „iterato“ („opäť,“ „znovu“), lebo ňou sa vytvára prirodzený sled: v roku 1739 Rakúsko stratilo Belehrad, v roku 1789 ho znovu získalo. Ale pokiaľ by chronogram vyjadroval rok 1839, tak príslovka „iterato“ by bola menej prirodzená. A nakoniec prvá inskripcia hovorí o Eugenovi Savojskom a jeho víťazstve v Belehrade v roku 1717 a druhá o Gideonovi Laudonovi a jeho víťazstve v Belehrade v roku 1789. Teda vedľa seba sú postavené roky 1717 (získanie), 1739 (strata), 1789 (znovuzískanie); ak by sa tam vyjadroval rok 1839 (50. výročie znovuzískania), tak by to narušilo pomerne uzavretú kompozíciu. Osobne sa prikláňam k druhej možnosti (ergo (ii)), lebo latinský text hovorí „Post quinquaginta annos cedit...“ („Po päťdesiatich rokoch opäť ustupuje...“), čiže hovorí, že po 50 rokoch boli Osmani bitkou vyhnaní z mesta, teda zahŕňa roky 1739–1789. Pokiaľ by sa jednalo o oslavu 50. výročia víťazstva v roku 1839, tak text by znel inak, napríklad „quinquagesimo anno“ („v päťdesiatom roku od [nejakej udalosti]“) alebo „quinquaginta annis post victoriam“ („päťdesiat rokov po víťazstve“). Lenže veta v chronograme opisuje dej, nie jubileum.
Ďalším problémom (β) je slovo „lavdon;“ v ňom „L,“ prvá litera nie je zvýraznená ani farebnosťou, ani výškou, teda by nemala byť súčasťou chronogramu. Pokiaľ by však bola zvýraznená, tak chronogram by udával rok vyšší o 50, teda rok 1839 a nie rok 1789. Tento problém výrazne súvisí s problémom rozoberaným v bode (α). Nezvýraznená litera „L“ je konfúzna: na jednej strane ak text vznikol v roku 1839 a spomína 50. výročie boja v roku 1789, tak by mala byť zvýraznená; na druhej strane ak sa text sa vyjadruje k roku 1789 a spomína, že po 50 rokoch sa znovuzískal Belehrad, tak by nemala byť zvýraznená. Za povšimnutie stojí, že pokiaľ by litera „L“ predsa len bola zvýraznená, tak v prípade oboch viet by sa jednalo o takzvaný čistý chronogram (chronogramma perfectum), teda chronogram, kde každá litera I, V, X, L, C, D a M je zvýraznená a teda je súčasťou kalkulácie roku. V kontexte toho, čo som napísal v predošlom bode, ergo v (α), tak sa domnievam, že litera L v slove „lavron“ by nemala byť zvýraznená, presne tak, ako teraz nie je zvýraznená. Text chronogramu uvádza, že po 50 rokoch bol Belehrad oslobodený a následne chronogram podľa môjho čítania explicitne vyjadruje rok 1789 (a nie rok 1839). V historických análoch sa neuchovalo kedy bol nápis vyhotovený, preto je možné, že to mohlo byť aj v roku 1839. Za takejto okolnosti hoci chronogram explicitne vyjadruje rok 1789, tak na druhej strane by bolo možné (teda je to hypotetické), že sekundárne a implicitne by mohol vyjadrovať aj rok 1839, ako rok vzniku epigrafika. Tvorca takouto paralelnosťou ukázal svoju sofistikovanosť a schopnosť naznačiť ešte nejakú informáciu v pozadí.
Iným problémom (γ) je slovo „victore;“ tam tretia litera, „C,“ je zvýraznená farebnosťou a súčasne aj výškou, teda bezosporu je súčasťou chronogramu, ale prvé dve litery, „V“ a „I,“ nie sú zvýraznené farebnosťou, len sú zvýraznené výškou, sú tak polooznačené, teda ich validita môže byť je sporná. Ja v kalkulácii chronogramu som litery/číslice V a I rátal ako súčasť chronogramu. Pokiaľ predsa len by V a I neboli súčasťou chronogramu, tak chronogram by mal vyjadrovať rok o 6 rokov nižší, teda 1783 alebo 1833, aj keď je pravdou, že s upravenými rokmi sa nespája žiadna významnejšia udalosť spomenutá v inskripcii. Ohľadom všetkých štyroch možnosti – teda rokov 1783, 1789, 1833 a 1839 – uvediem, že epigrafikum pôsobí bezpochyby novo, zjavne bolo prednedávnom rekonštruované, preto nie je vylúčené, že všetky spomínané písmena, teda V, I a L boli v pôvodnom texte zvýraznené, ale boli neodborne reštaurované a teraz chronogram je znehodnotený. Alebo, to je už tretia možnosť, autor zámerne vytvoril ambivalentnú situáciu, lebo neoznačením litery „L“ chcel duálne naznačiť obidve roky, aj 1789 aj 1839, prípadne aj polooznačením „V“ a „I“ chcel označiť aj roky 1783 a 1833. Osobne si myslím, že polooznačenie písmen nemá žiadny význam, jedná sa o obyčajnú chybu, takže žiadne roky 1783 a 1833 tam zaznačené nie sú.
Uzavriem to s tým, že všetky alternatívy sú možné, no nie rovnako pravdepodobné. Na základe analýz sa prikláňam k týmto záverom: Ad (α): text sa vyjadruje k úseku rokov 1739–1789, teda 50. výročie sa týka znovuzískania Belehradu, ktorý bol stratený v roku 1739 a znovudobytí v roku 1789 (a teda netýka sa 50. výročia znovudobytia, ktoré bolo v r. 1839); ďalej, Ad (β), že chronogram explicitne a primárne vyjadruje rok 1789 (a nie rok 1839); ale dalo by sa hypoteticky pripustiť, že vyjadruje sekundárne aj rok 1839, keď mohol byť pravdepodobne urobený; a Ad (γ), tvrdím, že polozvýraznenie litier V a I nemá žiaden význam a jedná sa o chybu či nedôslednosť.
Obidva nápisy sa nachádzajú na slnečných hodinách. Tie sú v Českej republike, v Milevsku (okres Písek v juhočeskom kraji), konkrétne v areáli premonštrátského kláštora, na stene Latinskej školy. Kláštor bol založený v rokoch 1184–87 (rehoľa bola založená r. 1120), je najstarším kláštorom na juhu Čiech a stále je obývaný premonštrátskymi rehoľníkmi. Nápisy na hodinách, či už slnečných alebo vežových nie sú zriedkavé, no väčšinou obsahujú text s nejakým mravoučným posolstvom (dominuje „Tempus fugit,“ „Čas plynie/letí“) alebo menom donátora, čiže takého texty ohľadom bojov sú zriedkavejšie.
Po preložení oboch chronogramov a vyriešení ťažkostí vysvetlím historické záležitosti, ktoré opisujú. Týkajú sa Belehradu (Београд), v súčasnosti hlavného mesta Srbska, o ktoré sa usilovalo Osmani a osmanská ríša (zjednodušene Turci a muslimovia), často boli nepriamo označovaní ako Mesiac alebo Polmesiac. V tomto prípade sa jednalo o dlhodobý zápas medzi Habsburskou monarchiou a osmanskou ríšou ohľadom kontroly nad Balkánom a Dunajom. Do prvej pätiny XVI. storočia patril Srbskému despotátu a bol jednou z dôležitých pevností kresťanskej Európy. V roku 1521 sultán Süleyman I. podnikol veľké ťaženie proti Uhorsku a dobyl Belehrad. Ten sa stal osmanskou pevnosťou a základom pre ďalšie osmanské dobýjanie strednej Európy, to sa ukázalo hlavne v roku 1526, keď osmanské vojská zvíťazili pri Moháči. Osmani obliehali Viedeň dva krát, v roku 1529 a 1683, ale neboli úspešní. Po odvrátení druhého obliehania, počas Veľkej tureckej vojny (1683–99) Habsburgovci dobyli v roku 1688 Belehrad. Ale v roku 1690 ho Osmani získali naspäť.
Ďalšia vojna medzi Habsburgovcami a Osmanmi vypukla v roku 1716–18 a tej sa týka prvá inskripcia, „Belgradi...“ Vzťahuje sa na boje Eugena Savojského (nar. 1663 v Paríži, zomr. 1736 vo Viedni), jedného z najvýznamnejších vojvodcov modernej histórie. Eugen Savojský po dobytí Temešváru v roku 1716 začal v roku 1717 dobyjať Belehrad, mal okolo 100–110 tisícové vojsko, mesto obraňovalo okolo 30 tisíc Osmanov. Obliehanie začal v júni, avšak koncom júla bol sám obliehaný vojskami pašu Chalila v počte okolo 150–200 tisíc Turkov, ktoré prišli na pomoc obliehanému Belehradu a tak sa z obliehajúceho stal obliehaný. Eugen sa nevzdal, v Belehrade sa mu podarilo zasiahnuť hlavný sklad pušného prachu, čím zahynulo okolo 3 tisíc Osmanov, čím ich decimoval a demoralizoval. Následne sa časť armády, asi 40 tisíc vojakov otočila a bojovala so 150 až 200 tisícovým vojskom pašu Chalila, porazila ich a prinútila k ústupu. Následne sa znovu otočil, pokračoval v obliehaní Belehradu až nakoniec dosiahol jeho kapituláciu; bolo to v auguste 1717 a toto víťazstvo predstavovalo vrchol Eugenovej vojenskej kariéry. Jednalo sa hlavne o rakúsku operácie, nie veľkú spojeneckú akciu. Výsledkom toho bol Požarevacký mier z roku 1718.
Po ďalšej vojne (1737–39) sa situácia obrátila. Habsburgovci utrpeli porážku pri Banja Luke (1737) a Gročke (1739) neďaleko Belehradu a tak začali rokovať o mieri. Výsledkom toho Belehradský mier z roku 1739, podľa ktorého Habsburgovci odovzdali Osmanom Belehrad, hranica sa vrátila zhruba na rieku Sáva a Dunaj a Habsburgovci stratili väčšinu územných ziskov z roku 1718. Osmani držali Belehrad 50 rokov, od roku 1739 do roku 1789.
Druhý nápis, „Post...“ sa vzťahuje na Ernsta Gideona von Laudona (nar. 1717 v Švédskom Lotyšsku, zomr. 1790 v Novom Jičíne). 10. augusta 1789 sa stal vrchným veliteľom cisárskej armády a 30. augusta, ako 72-ročný (!) prevzal velenie pri ťažení na Belehrad a jeho opätovnom získaní. Jeho vojsko tvorilo okolo 130 tisíc vojakov, no iba 73–88 tisíc bolo bojaschopných; Osmani v Belehrade mali okolo 9 tisíc vojakov, no v okolí sa pohybovala Osmanská armáda Abdiho pašu čítajúca okolo 30 tisíc mužov, no tá sa neodhodlala zaútočil na habsburské vojsko. Laudon 30. septembra za podpory spojencov dobyl predmestie a časť Belehradu. Osmani sa odmietali vzdať a tak vojsko pod vedením Laudona ďalej pokračovalo v bojoch. Po silnej delostreleckej paľbe 5.–7. októbra Osmani v Belehrade kapitulovali a 8. októbra 1789 podpísali mierovú kapituláciu. Získal aj rozsiahlu vojnovú korisť (napr. 351 suchozemských a 60 lodných diel, 45 lodí, vyše 336 ton strelného prachu, 140 ton olova a 24 tisíc gulí). Počas návratu domov bol na mnohých miestach vítaný s veľkými poctami. Za víťazstvo bol vyznamenaný Vojenským rádom Márie Terézie s briliantovou hviezdou, čo je najvyššie vojenské ocenenie, navyše v takejto úprave jediné na svete.
Následne Uhorsko držalo Belehrad len krátko, iba v rokoch 1789–91. Po smrti cisára Jozefa II. v roku 1790 sa nová habsburská monarchia dostávala pod tlak, lebo doterajšia vojna bola nákladná, hrozila vojna s Francúzskom a monarchia sa potrebovala stabilizovať z vnútra. Výsledkom bol Svištovská mier (1791) medzi Habsburgovskou monarchiou a Osmanskou ríšou a Habsburgovia sa zaviazali prenechať Belehrad Osmanom. Tak Belehrad zostal osmanský, ale už ho nedokázali tak pevne ovládať. Následne vypuklo Prvé srbské povstanie (1804–13) viedol ho Karađorđe Petrović a dobyl Belehrad (1806), ale získal ho nie v prospech Habsburgov, ale v prospech srbského povstaleckého hnutia. V roku 1813 Osmani potlačili a Belehrad získali späť. Potom vypuklo Druhé srbské povstanie (1815–30), viedol ho Miloš Obrenović, jeho výsledkom nebolo úplné oslobodenie, ale postupné získavanie autonómie, v roku 1830 sultán uznal autonómne srbské kniežatstvo, v ňom väčšina Srbska bola spravovaná Srbmi; Belehrad nebol úplne slobodný, srbská civilná správa riadila väčšinu mesta, osmanská vojenská posádka kontrolovala belehradskú vojenskú pevnosť (Kalemegdan) a ďalšie opevnené body. Osmani definitívne opustili Belehrad v roku 1867, ale formálne Srbsko bolo stále vazalským štátom osmanskej ríše a úplnú medzinárodne uznanú nezávislosť získali až na Berlínskom kongrese v roku 1878. S prestávkami teda Belehrad bol osmanský okolo 3 ½ storočia.
