Témou prekladanej práce je život, dielo a odkaz Eligia, ktorý sa narodil okolo roku 588, zomrel okolo roku 660 a ktorý bol zlatníkom, mincmajstrom, kňazom, biskupom, svätcom a protektorom viacerých odvetví, medzi iným aj zberateľov minci, numizmatikov, hodinárov, hórológov, zlatníkov a podobne. Nazdávam sa, že toto je najrozsiahlejšia, najkomplexnejšia a najdostupnejšia interpretačná práca o Eligiovi v slovenskom jazyku; okrem toho je problém nájsť o ňom obdobné práce v iných jazykoch, vrátane češtiny, angličtiny, francúzštiny, nemčiny, taliančiny, gréčtiny, latinčiny alebo čínštiny.
Písať dielo ako je toto naráža na viaceré metodologické strasti, hlavne temporálny odstup (Eligius žil pred takmer poldruha tisícročím), chýbanie materiálnych dokladov (predmety umožňujúce dokladovanie tvrdení a poskytnutie ďalších informácií), nedostatok zachovanej pramennej literatúry (bežný, neprekvapujúci fakt) a vlastnosti zachovanej literatúry (historické nepresnosti, časové medzery, polysémantickosť jazyka, rukopisné lakúny, neúplnosť textu, odchýlky rukopisov, simplifikácia, využívanie topoi, čierno-biela interpretácia, heroizácia, mirakularizácia). V práci budem predovšetkým vychádzať z biografie ktorú napísal Audoin (sú viaceré verzie jeho mena, tiež Audoen, Ouen, Owen, latinsky Audoemus, pre súčasníkov Dado); on bol Eligiovým súčasníkom, nadto jeho priateľom, tiež kňazom, biskupom a neskôr svätcom a žil v rokoch 609 až 684. Audoin/Dado/Audoemus napísal Eligiov životopis známy pod názvami Vita Eligii, tiež Vita sancti Eligii, alebo širšie Vita Eligii episcopi Noviomagensis. Biografia sa skladá z dvoch kníh, dnes by sme to nazvali dve kapitoly, životopis/Životopis bol napísaný trinásť rokov po Eligiovej smrti, najprv sa šíril v rukopisoch, pozdnejšie bol vydaný tlačou.
Známe vydanie latinského textu-originálu Vita Eligii sa nachádza v Jacquesa Paula Migneho (1800–1875) mnohozväzkovej Patrologia Latina (LXXXVII. zv, str. 477D–594A, Paríž, 1863), ďalšie rešpektované a kritické vydanie latinského textu urobil Bruno Krusch (1857–1940), vydal to v Monumenta Germaniae Historica, I. oddiel Scriptores, časť Scriptores rerum Merovingicarum (IV. zv, XVIII. kap, str. 634–742, Hannover a Lipsko, 1902). Vita Eligii do angličtiny preložila Jo Ann Kay McNamara (1931–2009), najprv v roku 1997 to bolo publikované on-line, na stránke The Internet History Sourcebooks Project, v sekcii Internet Medieval Sourcebook (ed. P. Halsall), čo spadá pod Fordham University a následne vytlačené v antológii Medieval Hagiography, tam žiaľ skrátené, no s pridaným úvodom a poznámkami (ed. T. Head, kap. 7, str. 137–167, New York a Londýn, 2001). Neslobodno opomenúť, že Eligiov životopis bol tiež upravený a prerozprávaný kade-tade, za dôležité práce považujem latinskú Legenda aurea (Zlatá legenda, tiež pod názvom Legenda sanctorum), publikovanú v XIII. storočí a zostavenú dominikánskym kňazom a neskorším biskupom Jacobom de Voragine (±1230–1298) a jednalo sa o veľmi populárnu knihu-rukopis (do staročeštiny bola preložená a prepracovaná v XIV. storočí, zaužíva sa názov Staročeský pasionál a patrí k vrcholom vtedajšej ekleziastickej prózy), následne Legenda aurea bola Williamom Caxtonom (±1422–1491) preložená a vydaná tlačou pod názvom The Golden Legend, bolo to v roku 1483, je to jedna z prvých tlačených kníh v Anglicku, navyše inkunábula, a istý čas bola najvydávanejšou, čo znamená, že to bola rozšírená kniha; iné miesto kde sa Eligiov životopis objavil bola séria kníh The Lives of the Fathers, Martyrs, and Other Principal Saints (Životy otcov, mučeníkov a ďalších dôležitých svätcov) publikované v štyroch zväzkoch v rokoch 1756–59 a zostavenej Albanom Butlerom (1710–1773), čo predstavovalo jednu z najpopulárnejších hagiografických zbierok vtedajšej doby; okrem toho jeho život bol publikovaný vo viacerých knihách, časopisoch a internetových stránkach (in margine spomeniem, že Eligius má encyklopedické heslo v Ottovom slovníku náučnom, no nemá ho v niektorých obdobných encyklopédiach, i to vypovedá o kvalite českého opusu). Pre mňa je pramenným textom McNamarovej preklad Vita Eligii do angličtiny a Kruschov text v latinčine, no priebežne budem vychádzať aj z ostatných zdrojov.
Bezpočet ľudí má zásluhu na súčasnom stave poznania, či už zásluhu na stave hagiografickej literatúry (z gr. ἅγιος, svätý a γράφω, písať) alebo zásluhu na všeobecnom, vedeckom a kultúrnom poznaní; aj tieto osoby mi umožnili napísať predkladanú prácu a ostatným umožnili dosiahnúť súčasný stav vedenia. Za všetkých výberovo a eo ipso neúplne spomeniem množstvo anonymných mníchov a učencov, napríklad takých, akí sú zobrazení v Mene ruže (Il nome della rosa), dej je lokalizovaný do r. 1327, no napísaný v 2. pol. XX. storočia Umbertom Ecom (1932–2016); Bollandistickú spoločnosť (Societas Bollandistarum, Société des Bollandistes, zal. 1607) vzniklú činmi Heriberta Rosweydeho (1569–1629) a Jeana Bollanda (1596–1665), vydávajúcu Acta Sanctorum (68–72 zväzkov) a periodikum Analecta Bollandiana (od r. 1882); Patrologiu Latina (221 zväzkov) a Patrologiu Graeca (161 zväzkov) vydávanú Jacquesom Paulom Mignem (1800–1875); vydavateľstvo Oxford University Press, oficiálne založené r. 1586, ročne vydáva vyše 6.000 titulov v náklade 110 miliónov výtlačkov, vrátane vyše 500 periodík; z českých vydavateľstiev je hodné spomenúť vydavateľstvo ΟΙΚΟΥΜΕΝΗ, jeho zakladatelia sú L. Hejdánek, A. Havlíček, J. Trojan, v súčasnom vedení je I. Chvatík a J. Chotaš, doposiaľ vydali takmer 700 titulov; z iných druhov je hodné spomenúť Encyclopædiu Britannicu, jej prvé vydanie sa začalo vydávať v r. 1768, malo 3 zväzky a takmer 3.000 strán, pätnáste vydanie z roku 1991 malo 32 zväzkov a takmer 32.000 strán, v súčasnosti jestvuje len v on-line podobe; a vydavateľstvo DK, Dorling Kindersley, založené v r. 1974 Christopherom Dorlingom a Petrom Kindersleyom, publikovali knihy v 63 jazykoch, v súčasnosti materskou firmou je Penguin Random House.
Eligov život je možné vymedziť prostredníctvom viacerých koordinát, ktoré prima facie uľahčia jeho pochopenie. Tieto koordináty sú predovšetkým: čas (určenie v akom období žil), priestor (kde žil, na akom území), rodina (kto boli jeho rodičia a širšia rodina), dynastia (pod akou vládou, kto boli panovníci), primárne spoločenské aktivity (deje ktoré dominovali vtedajšej dobe), ideológia (prevládajúci svetonázor, hlavne politický a náboženský), vrstva spoločnosti (spoločenské postavenie a z neho vyplývajú spôsoby a aktivity), práca (zamestnanie a z neho odvodené povinnosti, aktivity, vrátane finančného príjmu), posmrtnosť (čo sa dialo po jeho úmrtí, ako bolo nakladané s jeho odkazom). Teraz zodpoviem tri koordináty, zvyšné budú explicitne a implicitne uvedené v nasledujúcich odstavcoch.
Eligiov život sum grano salis spadá do siedmeho storočia nášho letopočtu, alebo širšie, životabeh Eligia je umiestnený zhruba v poslednom desaťročí šiesteho storočia a v prvých šiestich desaťročiach siedmeho storočia. A – po druhé i po tretie – Eligiov život geoteritoriálne spadá do územia dnešného Francúzska a geopoliticky do obdobia merovejovskej ríše (angl. The Merovingian, nem. Die Merowinger, fr. Les Mérovingiens, lat. Merovingi). Ich územie v závislosti od konkrétneho čase zaberalo väčšinu územia dnešného Francúzska, tiež časti dnešného Nemecka, Belgicka, Luxemburska, Holandska a Švajčiarska, teda bola to veľká ríša rozkladajúca sa na dobrom území. Denotát dynastie, ‚merovejovská (Merovingian)‘ znamená ‚potomkovia Merovecha,‘ je to odkaz polomýtického a dokumentmi málo podloženého bojovníka a vladára Merovecha (±411–458). Začiatok merovejovskej ríše spadá do roku 481 nášho letopočtu, keď vlády sa ujal Chlodvík I. (Clovis, ±466–511), ktorý bol Merovechovým vnukom; ten istý panovník Chlodovík I. je považovaný aj za zakladateľa Franskej ríše (regnum Francorum). Z udalostí merovejovskej ríše spomeniem, že od začiatku panovania Chlodvíka I., za takých 120 rokov sa územie ríše zdvojnásobilo, či to, že Dagobert I. (603/605–639) bojoval v roku 631 alebo 632 s franským kupcom Samom, bitka sa nazýva ‚Bitka pri Wogastisburgu (Vogastisburgu)‘ a skončilo sa to výrazným víťazstvom Sama, čo sa ďalej kladne prejavilo v našich, (staro)slovenských dejinách vznikom tzv. Samovej ríše. Posledné storočie vlády merovejovcov sa charakterizuje prívlastkami ‚roi fainéant‘ (v preklade ‚nič nerobiaci kráľ,‘ ‚kráľ ničoho,‘ resp. ‚lenivý kráľ‘), ‚vláda majordómov‘ či ‚pipiniáda‘ (podľa mena Pipin). Prívlastky označujú, že moc kráľov bola oslabovaná a mnohé ich rozhodnutia vykonávali majordómovia, správcovia paláca, ktorí boli de facto najvyššími úradníkmi, v tomto prípade to boli viacerí členovia rodiny Pipinovcov. (Z tejto rodiny pochádzajú aj viacerí svätci, tu spomínam iba Gertrudu z Nivelles.) Majordómovia na seba neoprávnene preberali stále ďalšie a ďalšie práva i moc, čím sa stávali akýmisi nelegitímnymi polovládcami, či dokonca samozvanými, nelegálnymi vládcami. Posledným merovejovským kráľom bol Childerich III. (Childeric, ±717–±754) u ktorého sa najzreteľnejšie prejavila moc majordómov, jeho majordóm Pipin III., Krátky (±714–768) ho zvrhol a dal sa zvoliť na jeho miesto, stalo sa to v roku 751, takže v tomto roku sa skončila merovejovská dynastia. Počas vlády merovejovcov sa rozmohlo kresťanstvo, počnúc kráľovským palácom, pokračujúc cez šľachtu a obyčajný ľud, ďalej sa ustaľovala cirkevná organizácia, prenikala theológia a v rámci možnosti filosofia. V rámci možností sa pestovala vzdelanosť, aj ústnym podaním, aj kázňami, aj listami, aj rukopismi kníh. V ríši boli viaceré odvetvia kultúry a jej prejavy. Nachádzali sa tam mnohé, zrejme všetky potrebné remeslá a požadované manuálne zručnosti. Budovali sa stavby, či už svetské ako paláce, domy, či už cirkevné, ako kostoly a kláštory, či už funkcionálne, ako cesty a mosty. Jestvovalo a rozvíjalo sa umenie, menovite vo forme malieb, sôch, mozaík, šperkov, spevu a estetizácii úžitkových predmetov. Ustanovovali sa ceremónie, monarchistické, šľachtické aj všeobecné. Razili sa mince, vybrali sa dane. Bola tam zákonodarná, výkonná a zákonodarná moc, aj keď pochopiteľne nebola totožná s moderným poňatím, rovnako tam bola armáda. Napriek tomuto pozitívnemu výpočtu v merovejovskej ríše jestvovali aj negatíva, ako krádeže a privlastňovanie majetkov, počnúc panovníkmi vo vzťahu k zvrchovaným a ešte nedobitým územiam (povedali by sme, ‚veď taká bola doba‘), pokračujúc krádežami pôdy a budov medzi šľachtou (to bolo aj pred merovejovcami, aj po nich) a končiac susedskými krádežami (trebárs jedného malého zvieraťa). Ďalej tam bola korupcia (aj cirkevná ako kupovanie si sviatostí a úradov, aj svetská, napr. pri rozsudzovaní sporov), aj neúčelné investovanie peňazí. Vyskytovalo sa tam ničenie predošlej kultúry (pohanskej, povedané tvrdšie), aj iných názorov (heretikov v rámci kresťanstva, opäť povedané tvrdšie). Ďalej násilnosti, znásilnenia, vraždy, vrátane vrážd v samotnej merovejovskej panovníckej dynastii (v priebehu necelého polstoročia boli zabití siedmi vysokopostavení členovia vládnucej dynastie). Namiesto merovejovskej dynastie po zrade Pepina nastúpila Karlovská dynastia, jej najhviezdnejším predstaviteľom bol Pepinov syn, Karol I., Veľký (Charlemange, 747/48–814), s ním sa spája tzv. Karolínska renesancia prebiehajúca v 2. pol. VIII. stor. a v IX. storočí. Udalosti a osoby z merovejovskej dynastie boli spomínané aj mnohými autormi tzv. beletrie, tu presnejšie povedané, filosofickej poézie a historicko-filosofických divadelných hier. Konkrétne Dante Alighieri (1265–1321) to neveľmi oslavne uvádza v V. kruhu očistca Božskej komédie (Purgatorio, XX.53-60) a William Shakespeare (1564–1616) to spomína v Henrichovi V. a Henrichovi VIII. (I.2.65-68 a I.3.10), v prvej menovanej hre môžeme počuť arcibiskupa z Canterbury: „Pipin, ktorý zvrhol Childericha, si činil nárok na francúzsky trón, lebo bol potomkom Blithildy, ktorá zase bola dcérou kráľa Klothara“ (King Pépin, which deposèd Childéric, did as heir general–being descended of Blithild, which was daughter to King Clothair).
