Vitae sanctorum, Životopisy svätých sa konštantne vyznačujú tým, že niektoré informácie tam chýbajú, iné sú spomenuté povrchne, ďalšie pomenej príjemné fakty sú zjemnené, niečo pozitívne je zveličené, plus niečo je tam prerozprávané umelejšie, aby sa rešpektovala konvencia žánru; nie je jednoznačné, ktorú z týchto charakteristík hodnotiť najponúrnejšie, v mojom prípade všetky tieto vlastnosti podnecujú kritický postoj. Aby nedošlo k nedorozumeniu, uvádzam, že adjektívum ‚kritický,‘ používam v starogréckom význame ktorým je ‚posudzovať,‘ ‚ohodnocovať,‘ ‚oddeľovať,‘ ‚súdiť,‘ ‚analyzovať,‘ ‚rozhodovať,‘ ergo nepoužívam to v zmysle ‚odsuzovať,‘ ‚odmietať,‘ ‚vysmievať sa,‘ ‚pohrdať,‘ ‚byť agresívny;‘ adjektívum ‚kritický‘ je odvodené od starogréckeho κρίνω, pohliadni na Sókratovu vetu vypovedanú pred súdom a zachovanú v Platónovej Apológii: „Ponechávam vám aj bohom rozhodnúť o mne“ (καὶ ὑμῖν ἐπιτρέπω καὶ τῷ θεῷ κρῖναι περὶ ἐμοῦ; 35d7-8, kurz. M.B.). Nadto k uvedenému je nutné uviesť, že svätoživotopisectvo sa vyznačuje aj výskytmi tzv. topoi, pochádza to z(o) (staro)gréckeho οἱ τόποι, singulár je ὁ τόπος (do latinčiny sa prekladá aj ako ‚locus,‘ nachádza sa i v slove ‚utópia‘). Τόπος, topos v tomto význame znamená používanie nejakej ustálenej udalosti, predvídanej témy, ktorá sa očakáva a ktorá sa konvenčne, ba až klišéovité opakuje v mnohých životopisoch, čochvíľa to býva nejaký sen pred narodenín, obrat od hriešneho života ku cnostnému (metanoia), predvídanie budúcnosti (prekognícia), výskyt na dvoch miestach (bilokácia, multilokácia), krvácajúce rany na rovnakých miestach ako mal Ježiš (stigmatizácia), vznášanie sa (levitácia), vyháňanie démonov z človeka (exorcizmus), konzumovanie minima potravy, či nepodľahnutie tela rozkladu po smrti.
_20.jpg)
Prvý takýto τόπος, topos sa vyskytol v Eligiovom životopise už pred začiatkom jeho života, lebo jeho mama počas tehotenstva mala zvláštny sen, videla v ňom nádherný orla, ktorý krúžil nad jej posteľou, ďalej ten orol tri krát niečo sľuboval, no nezachovalo sa čo konkrétne („Videbat quasi aquilam valde pulchram supra suo volitantem strato ac se tertio inclamantem sibique quid nescio pollicentem.“ I.2.15-17). Matka nechápala, čo tento sen by mal znamenať a celkovo bola zmätená, no predpokladala, že sen obsahuje nejaké posolstvo. Keď sa blížil pôrod, zavolali kňaza dobrej povesti aby sa za ňu pomodlil, ten bol naplnený prorockým vytržením a povedal matke, že je požehnaná a jej syn bude „svätý muž a... veľký kňaz v Kristovej cirkvi“ (vir sanctus ac... magnus in ecclesia Christi sacerdos; I.2.23-24), ako to zaznamenal Audoin, jeho priateľ, kňaz, biskup z Rouen a v neposlednom rade Eligiov hagiograf. Za interpretačné povšimnutie stojí, že onen nemenovaný kňaz nie len vysvetlil čo daný sen znamená, ale ešte pred narodením dieťaťa určil jeho pohlavie, rod, konkrétne, že sa narodí chlapec-syn. Topos v tomto prípade bol sen počas tehotenstva s Eligiom – sen počas Eligiovho predživota – bola to akási depeša, že syn bude niečím významný. V biografiách a hlavne v chválorečiacich biografiách nie je raritné, že čas pred počatím, počas tehotenstva, narodenie, či ranný život sprevádzajú nejaké zázraky alebo aspoň nepredpokladané udalosti; takýto topos možno to nájsť v mnohých životopisoch a to aj u ľudí mimo katolicizmu, napríklad Diogenés Laertios v Životoch významných filosofov (III.2) uvádza ako Platónov otec sa snažil mať sex s manželkou, potomkyňou Solóna v piatej generácii, no zjavil sa mu boh Apollón a odradil ho od toho, čo by malo znamenať, že otcom Platóna (Πλάτων, 424/423–348/347), reálne žijúceho človeka a jedného z najvýznamnejších filosofov celej civilizácie je práve boh Apollón (Ἀπόλλων, je synom Dia a Létó, dvojčaťom Atremis, otcom Asklépia a Orfea, Apollón je bohom proroctiev, pravdy, rozumu, zákonov, liečiteľstva, umenia, krásy, harmónie, etc). Alebo ďalší príbeh, prorocký sen, ktorý uvádza Giovanni Boccaccio v Živote Danteho (II., XVII.): tam neďaleko pred narodením Dante Alighieriho (1265–1321) jeho mama mala sen v ktorom videla ako sedí pod vznešeným vavrínom, na zelenej lúke s bystrým prameňom, ňou porodený syn sa skoro začal živiť bobuľami spadnutými z vavrínu, pil kryštálovo čistú vodu, dieťa sa stalo pastierom a usilovalo sa zo všetkých síl chytiť vavrínu, lebo bobule z tohto kra-stromu ho živili, no opakovane padal a vstával, až nakoniec nebol chlapcom, ale sa stal pávom.
Mladý Eligius sa narodil v poriadku a začala prvá etapa jeho života. Audoinovo hagiografikum je veľmi skromné ohľadom jeho ranného detstva, lebo nanešťastie nezaznamenáva žiadne konkrétne informácie o jeho detstve; summa summarum sú tam dve vety o detstve (horribile dictu!), ktoré sú navyše všeobecné, prinášajúce len zanedbateľné informácie (I.3.3-6). Je to skutočná historická škoda a hneď v dvoch významoch: prvým významom je to škoda pre plnohodnotnejšie poznanie Eligiovho života, nevieme ako žil, kým bol formovaný, kto a čo ho učil, ako trávil svoj čas, ako bol vedený ku viere, ako rodičia participovali na jeho rozvoji, aká monenklatúra sa vyskytovala v jeho okolí; druhým významom je to škoda pre plnohodnotnejšie poznanie vtedajšej doby, z jeho životopisu by sme dali na základe analógie lepšie poznať vtedajšie zvyky, história, remeslá, úroveň a obsah vzdelávania, stravovacie návyky, voľnočasové aktvity, καὶ τὰ λοιπά (ako by povedal helenofil, znamená to ‚a tak ďalej‘).
Žiaľ, biografia nespomína ani Eligiov krst (τὸ βάπτισμα), čo je relatívne dôležitý fakt a nemienim to ponechať in suspenso. Eligius naisto bol pokrstený, to je nespochybniteľné, lebo krst je iniciačný akt ktorým sa človek de iure stáva kresťanom a je to nevynechateľným základom na prijatie všetkých ostatných sviatostí. Inštitút krstu prešiel metamorfózami, takže nie je úplne isté v ktorej vývinovej fáze zastihol Eligia. Kedysi sa krstili dospelí ľudia a aj to až po príprave nazývanej katechumenát, ktorý vyžadoval vedomosti z náboženstva; krst zmýval jednak prvotný/dedičný hriech (החטא הקדמון, peccatum originale, προπατορικό αμάρτημα), jednak, v prípade dospelých ľudí, všetky predošlé hriechy (preto hoci sa viacerí hlásili ku kresťanstvu, i tak odďaľovali prijatie krstu, niekedy to zašlo tak ďaleko, že pokiaľ to bolo možné, chceli ho prijať na smrteľnej posteli, lebo tak sa im odpustili všetky vykonané hriechy, tým si zabezpečili bezhriešnosť a na základe toho večnú blaženosť; uvádza sa, že to bol prípad Konštantíva Veľkého, ktorý bol pokrstený krátko pred smrťou ariánskym biskupom, áno, toho Konštantína ktorý Milánskym ujednaním vo februári 313 deklaroval slobodu pre všetky náboženstva, vrátane kresťanského a ktorý je niektorými uctievaný ako svätec). Neskôr sa znižovala hranica krstu a skončilo to tak, že sa krstili novorodenci a vykonávalo sa to hneď nasleducúcu nedeľu alebo sviatok po narodení (to bol prípad napríklad W. Shakespeara, predpokladá sa, že sa narodil v nedeľu 23. apríla 1564 a krst mal o tri dni neskôr, v stredu 26-ho). Okrem toho v prípade domnienky, že dieťa zomrie, mohol byť vykonaný tzv. krst v prípade nebezpečia a ten sa udeľoval trebárs aj pár sekúnd po pôrode. Procedurálne sa krstilo dvoma odlišnými spôsobmi, buď úplným ponorením do vody alebo poliatím len vodou; to prvé sa dialo v rannej cirkvi a niektorí to praktizujú doposiaľ, to druhé bolo náhradou a zjednodušením, uplatňovalo sa to neskôr a v súčasnosti je rozšírenejšie. Po historickom náčrte späť k Eligiovmu krstu; ako čas jeho krstu do úvahy prichádza široký diapazón, počnúc pár sekúnd po pôrode a končiac pár sekúnd pred smrťou. Keďže neskôr sa stal kňazom, bolo to okolo roku 621, vtedy mal 31 až 33 rokov, tak musel byť pokrstený pred prijatím kňazstva, čiže bol pokrstený najneskôr ako dospelý, zrelý človek, takže sa diapazón znižuje od pár sekúnd po pôrode do veku 31–33 rokov. Nepoznáme chronológiu znižovania veku, okrem toho závisela od územia, biskupa, kňazov a lokálnych zvykov, no zhruba od III. storočia sa krst detí novorodencov sta(va)l štandardom (pozri Irenaeus Adv. Haer.; Origen Hom Lev. 8.3.11, Com Rom. 5.9, Hom Luc 14.5; Tertullianus De Bapt. XVIII; Hippolytus Ap. Trad. XXI.4-5). Preto predpokladám – len predpokladám, no netipujem –, že Eligius zrejme bol pokrstený v rannom detstve, ako niekoľkodňové dieťa. Forma krstu bola podľa môjho názoru ponorenie do vody. Ale to je len rekonštrukcia, materiálne dôkazy nejestvujú a nepriame dôkazy nepoznám.
Čo sa Eligiovho detstva týka, dá sa oprávnene rekonštruovať-predvídať, že bolo štandardné bez výkyvov v oboch smeroch; teda nerobil ani žiadne mimoriadne skutky či nebodaj zázraky na strane jednaj, ale na strane druhej ani nerobil žiadne problémy v správaní či nábožnosti. Možno sa nazdávať, že jeho ranný život bol taký ako vyplývalo zo spoločenského postavenia rodičov a očakávaní rodičov. Chlapec bol zbožný, pracovitý, šikovný a svojim životom prinášal rodičom potešenie. Rodičia alebo pestúnka ho naučili chodiť, rozprávať, obliecť sa, umyť sa, pomáhať v domácnosti a podobné univerzálne veci, ktoré deti si osvojujú v rannom detstve. Chcel by som sa vyjadriť o Eligiovom vzdelaní, no žiaľ, nielenže chýbajú exaktné informácie o jeho vzdelaní, ale dokonca nemáme ani približné informácie, rovnako ako nemáme informácie vzdelaní jeho brata Alicia. Eligius pochádzal z bohatej, vzdelanej a vplyvnej rodiny, takže aproximatívne a analogicky možno tvrdiť, že v rámci možností dostal nadpriemerné vzdelanie. Nepredpokladám jestvovanie školy v tomto období a priestore, preto do úvahy prichádza, že bol vzdelávaný doma alebo v kláštore. Doma mohol byť vzdelávaný buď otcom alebo súkromným učiteľom, ktorý bol zrejme kňazom alebo dokonca kňazom-mníchom, v kláštore mohol byť vzdelávaný mníchom alebo mníchmi, ktorí zrejme boli aj kňazmi.
Prvotným obsahom jeho formálneho vzdelania bolo „učiť sa čítať a písať a robiť aritmetiku“ (legere et scribere at numerare discitur; I.13.20), aby som použil Vyznania od Aurelia Augustina. Následne Eligius pokračoval tým, čo voľne – ozaj voľne – spadá do schémy nazvanej septem artes liberales, to jest do sedmora slobodných umení, ktoré sa ďalej delilo na trivium a quadrivium. Trivium zahŕňalo tri slovné odbory, konkrétne gramatiku (učiacu pochopenie, slová v používani a memorovaní), logiku/dialektiku (učiacu myslenie, slová v analyzovaní) a rétoriku (učiacu vyjadrovanie názoru, slová v argumentovaní); quadrivium zahŕňalo štyri číselné odbory, konkrétne aritmetiku/matematiku (učiacu o čísle ako abstraktnej entite), geometriu (učiacu o čísle v priestore), hudbu (učiacu o čísle v čase) a astronómiu (učiacu o čísle v priestore a čase) (Systém navrhol okolo r. 415 Martianus Minneus Felix Capella v diele De nuptiis philologiæ et Mercurii). Naisto tvrdím, že nad obsah zmieneného Eligius sa učil náboženstvo katechizmového charakteru; ďalej históriu, aj svetskú, aj cirkevnú; prírodopis; a tiež hagiografiu, tá de facto spadá pod náboženstvo a históriu, no uvádzam ju osobitne, lebo badať jej osobitný vplyv na Eligia. A vyššie uvedená gramatika znamenala miestny jazyk a tiež latinský jazyk, no nevylučujem aj ďalší jazyk. Nadto sa Eligius učil aj rôzne praktické zručnosti a remeselné aktivity a predpokladám, že ony tam boli silno zastúpené, možno aj nadpolovične; odhadujem, že mohlo byť šermovanie, starostlivosť o koňa a hospodárske zvieratá, jazda na koni, pomoc na roli, rozrábanie ohňa, pomoc pri jednoduchých remeselných prácach a obdobné veci. Aj keď Eligiovo kurikulum napohľad vyzerá premúdrelo a náročne, z dnešného pohľadu si osvojil iba základy a obsah i rozsah vzdelania bol na úrovni II. stupňa základnej školy.
