Eligiov život napredoval, v tom čase už bol teenagerom, a hoci biografia je vakantná ohľadom explicitného veku, možno odhadnúť, že mal takých 12 až 15 rokov. Bol to súci čas na to, aby Eligiovi bola vybratá nejaká konkrétna životná dráha, nejaké povolanie, ktorému by sa venoval celý život a ktoré by mu zabezpečilo aj osobnostné naplnenie, aj živobytie. Pri výbere povolania rodičia na jednej strane hľadeli na jeho správanie, preferencie, na to čo rád robil, aby mu vybrali životnú dráhu koherentnú s jeho danosťami; na druhej strane rodičia hľadeli na to, aby mu vybrali povolanie ktoré je rešpektované a ktoré zodpovedá vyššiemu postaveniu rodiny. Jeho otec neraz zreteľne pobadal, že chlapec je manuálne nadaný, lebo všetkého čoho sa chopil, dokončil starostlivo a zvládol s nadpriemernou zručnosťou, povedané slovami z jeho Hagiografie, keď Eligius zobral nejakú prácu zodpovedajúcu jeho veku, tak ju „dokončil s úžasnou schopnosťou ... bol veľmi zručný“ (mira agilitate perficiebat ... ingenium; I.3.6-7). Na základe toho sa otec rozhodol, že ho dá do prestížneho remesla, konkrétne bude zlatníkom, latinsky sa to volalo aurifaber, aurifex, aurufex. V biografii sa nespomína niečo také, žeby otec, brat, strýko, starý otec alebo niekto iný z rodiny bol zlatníkom, takže možno predpokladať, že Eligius bol prvým v takomto povolaní.
Zlato a zlatníctvo malo dlhú tradíciu, jeho počiatky za kladú do praveku, zlatníci pracovali už v dobe bronzovej, vyskytovali sa v keltských oppidiach, v starovekom Egypte, Mezopotámii, Perzii, Číne, Grécku. Zlato – i neopracovaný nerast, i zušľachtený kov, i v prenesenom význame –, zlaté bane, zlatníci, zlatníctvo či falšovanie zlata sa nezriedkavo vyskytuje v stovkách písomných prameňoch, dajme tomu v Homérovej Íliade kde dakto autochtónnym súkmeňovcom pel, že „V otcovom bohatom dome nám spústa pokladov leží, | zásoby zlata a bronzu i železo kované pracne“ (πολλὰ δ᾽ ἐν ἀφνειοῦ πατρὸς κειμήλια κεῖται | χαλκός τε χρυσός τε πολύκμητός τε σίδηρος; VI.47-48), alebo v ješivách sa čítalo v starozákonnej knihe Izaiáš: „Modlu, tú uleje remeselník, zlatník ju obtiahne zlatom a prirobí striebornú retiazku“ (μὴ εἰκόνα ἐποίησεν τέκτων, ἢ χρυσοχόος χωνεύσας χρυσίον περιχρύσωσεν αὐτόν, ὁμοίωμα κατεσκεύασεν αὐτόν; 40.19), alebo študenti analyzovali Aristotelov, či skôr v pseudoaristotelov spis O dychu (Περὶ πνεύματος, De spiritu), kde nejaký peripatetik napísal, že „rozdielne výsledky sú dosiahnuté ohňom v práci zlatníka, kovotepca a kuchára“ (καὶ γὰρ ἐν ταῖς τέχναις ἕτερον τὸ χρυσοχοικὸν καὶ τὸ χαλκευτικὸν καὶ τὸ τεχτονικὸν πῦρ ἀποτελεῖ, καὶ τὸ μαγειρικόν; 9.485a34-36). Náčrt o zlate by bol neúplný s vynechaním opovrhnutiahodného pendantu, ktorým je falšovanie zlata a celkovo drahých kovov a kameňov, nevynímajúc falšovanie zlatých mincí. Je mnoho príkladov, teraz zvolím básnický štýl Dante Alighieriho, ktorý v Božskej komédii (La Divina Commedia) falšovateľov peňazí umiestnil pochopiteľne do pekla a tam jeden z nich sa hendekasylabicky vyznáva: „V Romene som pod pečať Krstiteľa | miešaval striebro s kovom menejcenným, | za čo ma ohňom pozbavili tela. ... Pre nich som prišiel medzi túto čeľaď, | naučili ma tajne do florénov | aj nečistoty tri karáty vmerať.“ (Ivi è Romena, là dov’io falsai | la lega suggellata del Batista; | per ch’io il corpo su arso lasciai. ... Io son per lor tra sí fatta famiglia: | e’ m’indussero a batter li fiorini | ch’avevan tre carati di mondiglia; Inf. XXX.73-75, .88-90). Onen zatratenec sa nachádza v Malebolge, ktorý je ôsmym kruhom pekla a platí, čím je niekto hlbšie v pekle, tým je jeho vina väčšia; falšovatelia minci a kovov sú ozaj hlboko, podľa Danteho morálnej vízie menším previnením než falšovanie kovov je kupríkladu smilstvo (sic!), lakomstvo, márnotratnosť, hnev, či násilie.
Zlatníci sa venovali práci s drahocennými materiálmi ako zlato, striebro, rytectvu do kovu, mušle, kameňa a opracovávaniu drahých kameňov, vrátane ich brúsenia. Zlatníctvo patrilo k lepším, čistejším a prestížnejším zamestnaniam, mnoho umelcov a remeselníkov prispelo k rozvoju zlatníckych postupov a chápaniu tohto odvetvia ako umenia; k zlatníkom okrem preslávenej rodiny Fabergéovcov tvoriacich nádherné diela v tvare vajíčok (яйца Фаберже, œufs de Fabergé), patril istý čas aj Johannes Gutenberg (1393/1406–1468), európsky vynálezca kníhtlače pohyblivými literami, ktorý zmenil charakter poznania a sveta. Neďaleko zlatníctva, ktoré sa venovalo aj brusičstvu drahých kameňov, by mohol byť asociovaný židovský filosof Baruch/Benedictus de Spinoza (1632–1677), ten bol po názorovom spore vylúčený (חרם) zo amsterdamskej židovskej obce a tak sa živil ako brúsič šošoviek, G.W.F. Hegel v Prednáškach o Histórii filosofie o ňom uviedol, že zamestnávalo ho svetlo (III.I.2); možno nájsť zaujímavú paralelu medzi Spinozom a Eligiom: jedného zamestnávalo svetlo, aj zo šošoviek, aj z poznania, druhého zamestnávali drahocenné veci, aj pozemské, aj nebeské. V neskoršej dobe sa zlatníci tak ako ostatní združovali do cechov, len v samotnom Paríži bolo 120 rôznych cechov, v Británii vyše 100 cechov, londýnsky cech zlatníkov bol založený 1327, je aktívny doposiaľ a je známy pod názvami Goldsmiths’s Company alebo Worshipful Company of Goldsmiths či The Wardens and Commonalty of the Mystery of Goldsmiths of the City of London.
Rodičia Eligia pri výbere kariéry sa teda rozhodli, že ich syn bude zlatníkom. Nie je bez zaujímavosti, že strohý Životopis nespomína častokrát jeho rodinu, sú spomínaní v I. knihe, 1. až 4. kapitole a v nasledujúcich kapitolách vôbec, znovu je spomenutá jeho rodina až v II. knihe, 15. kapitole, tam po prvýkrát je uvedené, že mal brata menom Alicius. Eligiov otec Eucherius dal syna do „učenia k počestnému mužovi menom Abbo, ktorý bol osvedčený zlatník“ (tradidit eum inbuendum honorabili viro Abbone vocabulo, fabro aurifice probatissimo), ako to zaznamenal Audoin vo Vita Eligii (I.3.7-8). Abbo, meno v niektorých manuskriptoch písané aj ako Abo, nebol iba zlatníkom, ale v tom čase vykonával aj „verejný úrad fiškálneho peňažníka“ (publicam fiscalis monetae officinam gerebat; I.3.8-9). Pôsobil v meste Limoges, to je v závislosti od rukopisov mesto je prepisované ako Lemovecina, Lemovetina, Lemovicina. Navyše mal aj právo aj raziť mince a veru že aj ich razil, doposiaľ sa zachovali mince s jeho menom či monogramom. Abbo mal kvalitnú prácu, bol skúseným majstrom, okrem toho mal dobrú, vysokú, rešpektovanú pozíciu. Eligius sa teda začal vzdelávať ako zlatník a začínal ab ovo, od začiatku, a postupne, krok za krokom získaval vedomosti a zručnosti nevyhnutné na vykonávanie cieleného povolania. Od Abba sa naučil mnoho, vlastne všetko čo potreboval na svoju prácu, všetko na to, aby mohol byť považovaný za plne kvalifikovaného zlatníka, navyše zlatníka-majstra; ergo Eligius sa naučil ako postaviť zlatnícku pec, taviť zlato, ako kupovať drahé kovy, ako rozoznať napodobeniny, ako určovať drahé kamene, premnohé nevyhnutné remeselné spôsoby ako odlievanie, kovanie, tepanie, gravírovanie; naučil sa ako určovať cenu, ako jednať zo zákazníkmi, tiež osvedčené grify a podobne, jednoducho povedané, Eligius sa vyškolil vo všetkom čo ako kvalifikovaný zlatník potreboval vedieť.
Eligius sa u Abba postupne plne vyučil a bol schopný začať samostatne pracovať. Mal dobrú, kvalitnú, poctivú prácu, okrem toho jeho výtvory boli esteticky dobre zvládnuté. Navyše bol aj obozretný, jeho životopisec Audoin uvádza, že Eligius konal aj s jednoduchosťou ako holubica, aby nikomu neublížil, no aj s múdrosťou hada, aby nespadol do nastražených pastí (Gerebat enim simplicitatem columbae, ne cuiquam machinaretur dolos; habebat et serpentis astutiam, ne aliorum subplantaretur insidiis; I.3.10-12). Editor latinského textu (B. Krusch) aj prekladateľka do angličtiny (J.A. McNamara) uvádzajú, že Audoin sa pri tejto charakteristike inšpiroval Hieronymovým Listom (LVIII.6, .11), no podľa mňa je minimálne rovnako pravdepodobné, že Audoin sa inšpiroval priamo Bibliou, konkrétne Matúšovým evanjeliom kde sa píše „Buďte teda opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice“ (γίνεσθε οὖν φρόνιμοι ὡς οἱ ὄφεις καὶ ἀκέραιοι ὡς αἱ περιστεραί; 10.16). Považujem za vhodnejšie to chápať ako biblický citát či aspoň biblickú alúziu, aj keď uvedené tvrdenie vysvetľovali okrem Hieronyma aj iní, napr. Bazil Veľký, Ján Zlatoústy, Aurelius Augustinus, aby som spomenul aspoň niektorých, lebo v tom čase uvedená veta bola viac-menej konvenčným príslovím, takrečeno obvyklou radou dávanou iným. Eligius v tomto čase okrem šikovnosti a čestnosti vynikal aj v zbožnosti, primeranej reči, štedrosti a dobrej pamäti; zbožnosť sa prejavovala jeho častými a aktívnymi účasťami na bohoslužbách, primeraná reč sa prejavovala, tým že vedel sa vhodne rozprávať s ľuďmi, štedrosť sa prejavovala, že bol ochotný sa podeliť s hodnotnými vecami, zlato nevynímajúc a dobrá pamäť sa prejavovala tým, že si uchovával svätá písmo v pamäti, aby aj mimo kostola mohol premýšľať o ňom. Nebol dvojtvárny, lebo jeho dobrá povaha sa prejavovala aj keď bol osamotený, aj keď bol v spoločnosti iných ľudí.
Ako išiel čas a prešli nejaké roky, Eligius sa rozhodol opustiť svoje pôvodné miesto a zmenil svoje pôsobisko. Nachádzalo sa v Neustrii vo Franskej ríši (Regnum Francorum). Neustria, tiež prepisovaná ako Neustrie a Neustrasia, bolo územie v severozápadnej časti súčasného Francúzska, jeho centrum bolo mesto Soissons, ktoré bolo v rannom stredoveku jedným z najvýznamnejších francúzskych miest, v súčasnosti má okolo 29.000 obyvateľov; Neustria na juhu bola ohraničená riekou Loirou a Akvitániou, na západe susedila s Armorikou a Bretániou, na východe ju ohraničovala rieka Šelda a Austrásia, na juhu a juhovýchode hraničila s Burgundskom, zahŕňala aj Normandiu a občas aj Akvitániu.
Mladý zlatník Eligius v Neustrii takmer od začiatku spoznal človeka menom Bobo, v niektorých manuskriptoch písané aj ako Bobbo a Labo, onen Bobo bol „kráľovský pokladník“ (regis thesaurario; I.4.19). Hagiograf Audoin z Rouen vo Vita Eligii (I.4.20-21) je pomerne stručný o Bobovi, no predsa len o ňom uvádza, že Bobo mal dobrú povahu, lebo je ním charakterizovaný ako „čestný a mierny muž“ (viro honesto et mansueto) a čo je nemenej dôležité, tak z profesionálneho hľadiska Eligia „zobral pod svoj patronát nechal ho pracovať pod svojím dohľadom“ (cuius se patrocinio committens, sub eius tuitione degebat).
Bobo bol jeho chronologicky druhým majstrom a pri ňom sa zdokonalil v remeselnej zručnosti, ba skôr by sa hodilo povedať, že v remeselnom majstrovstve. Pri Abbovi sa naučil veľmi veľa a tu, pri Bobovi, svoje vedomosti, zručnosti a estetické vnímanie ešte prehĺbil. V tomto období sa Eligiova práca stávala zrelšia, pracoval rýchlejšie, lepšie, kvalitnejšie a veci vytváral esteticky hodnotnejšie. To, že Eligius pracoval pod tútorstvom Boba bola viac než výborná voľba pre Eligiov nastavajúci život, lebo Bobo mal tiež vysoké postavenie v ríši a dobrú reputáciu u panovníka.
Bolo zaiste vo viacerých smeroch prínosné, že stretol Boba, bolo dobré, že mal niekoho s kým spolukráčal, kto mu bol partnerom i priateľom, kto ho profesionálne i priateľsky podporoval, lebo žil v neistom čase, človek poľahky mohol stratiť orientáciu, či dokonca dostať sa do protivenstiev, až takých vážnych, že v nich mohol stratiť život.
