NKVD mala niekoľko predchodkýň a nasledovníčok,
tiež prechádzala viacerými účelovými reorganizáciami, tak ako zbesnený pes pobeháva mnohými dvormi. Schématicky k jej genéze: najprv bola Čeka (VChK, 1917–22), potom nasledovala Štátna politická správa (GPU, 1922–23), následne činnosť prevzala Zjednotená štátna správa (OGPU, 1923–34), za ňou pôsobila rozoberaná NKVD (1934–41, resp. 1934–46), súbežne s ňou dva krát existovala Hlavná správa štátnej bezpečnosti (GUGB, 1934–III.38, IX.1938–41), tiež v dvoch časových úsekoch fungoval Ľudový komisariát štátnej bezpečnosti (NKGB, II.1941–VII.41, 1943–46), následne mali Ministerstvo štátnej bezpečnosti (MGB, 1946–53), no a nakoniec, už aspoň pro forma civilizovane, paralelne pôsobilo Ministerstvo vnútra (MVD, 1946–91) a Výbor pre štátnu bezpečnosť (legendárne KGB, 1954–91).
NKVD (1934–1941, resp. 1934–1946) bola centrálnym štátnym orgánom, hoc᾽ mala svojho šéfa – v našom prípade sa jednalo o Ježova –, aj tak bola neoficiálne riadená diktátorom Stalinom. Jednalo sa o bezprecedentne vplyvnú a všemocnú inštitúciu. Spájala viacero inštitúcií, ktoré sú dnes oddelené; konkrétne: (α) jednalo o bežnú políciu, zaoberajúcu sa vyšetrovaním trestných činov, poriadkovú políciu a kriminálnu políciu (zhruba ako dnešná Polícia SR, ale omnoho mocnejšia a krutejšia); (β) ďalej to bola tajná polícia zaoberajúca sa politickými vyšetrovaniami, sledovaním, zatýkaním bez právneho krytia, mučením pri výsluchoch, popravovaním, špionážou a kontrašpionážou (obdobne ako dnešná SIS, lenže s podstatne viacej kompetenciami a bezodne tvrdá); (γ) spravovala väzenský a táborový systém (tzv. gulagy; dnes tomu u nás zodpovedá Zbor väzenskej a justičnej stráže); (δ) mala na starosti vydávanie pasov a migračnú kontrolu, čím kontrolovala a obmedzovala pohyb obyvateľstva (približne ako dnešné Oddelenie dokladov Policajného zboru); (ε) spadala pod ňu aj pohraničná stráž a vnútorné vojská, ozbrojené jednotky (podobne ako dnešná Pohraničná stráž a ozbrojené jednotky, ale nie Červená armáda); (ζ) bola oprávnená súdiť, za podmienky, že sa utvorila trojčlenná komisia, vrátane udeľovania trestu smrti (ako dnešné súdy, ale vtedy s bezprecedentným minimom právnych štandardov a civilizovanosti). Je až dychberúce o akú výnimočné silnú inštitúciu sa jednalo. A navyše so zatvorenými kontrolnými mechanizmami a s otvorenými možnosťami zneužitia.
Stalin zhruba v tomto čase rozpútal hrôzostrašnú represiu reálnych a hlavne domnelých oponentov, vrátane silnej vnútrostraníckej čistky, popudom k tomu bo vyššie spomínaný atentát na S. M. Kirova v decembri 1934. Jednalo sa o kruté represie a perzekúcie a NKVD pod vedením Ježova úspešne vykovávala prácu, respektíve „plnila plán, ba dokonca plán aj prekračovala o ___ %.“ Represie boli zamerané na odstraňovanie politických oponentov, teda tých, ktorí sa neraz „previnili“ len tým, že v minulosti alebo súčasnosti mali iný názor, za „vinu“ sa im štandardne kládlo, že vykon(áv)ali sabotáž, komplot, špionáž, poburovanie, protisovietskú agitáciu a rozvracanie spoločenského poriadku; ďalej boli trestaní bývalí cárski úradníci, bývalí príslušníci polície, duchovenstvo, národnostné menšiny; ďalej prenasledovanie bolo zamerané na trestanie skutočných kriminálnikov, napríklad tých, ktorí spáchali vraždu alebo krádež; ďalej represie boli zamerané na odstraňovanie nepohodlných ľudí, napríklad tých, ktorí sa niekomu znepáčili, napríklad bohatších, vplyvnejších, obľúbenejších, vzdelanejších; ďalej tých, ktorí mali nejaký kontakt s cudzinou; no ďalej sa do perzekučného drviča dostali tí, ktorí vôbec nemali iné politické názory, no aj tak boli obvinení a uznaní za vinných, často sa tam dostali náhodne, napríklad tým, že pracovníci NKVD mali kvóty určujúce počet zatknutých, vyhnaných, uväznených a popravených a potrebovali dosiahnuť stanovené počty. Veľmi často sa v záznamoch objavujú pomerne neurčité obvinenia, dajme tomu zo sabotáže, špionáže a protisovietskej agitácie, presne ako bolo spomínané vyššie, tieto vágne obvinenia a formálne procesy slúžili len ako estetická dekorácia pre administratívnu mašinériu teroru. A Ježov, ako majster krajčír dohliadal na to, aby žiaden steh nebol vynechaný.
„Procesy,“ respektíve „súdy“
počas tohto obdobia boli vedené s bezprecedentným zanedbávaním základných práv: obvinení boli „súdení“ takzvanou Trojkou NKVD (Тро́йки НКВД). Trojky NKVD vznikli tajným rozkazom NKVD č. 00447 z júla 1937, podpísal ho Ježov a následne to schválilo Politbyro. Jednalo sa o „rozkaz“ a nie zákon, čiže on neprešiel žiadnym parlamentným, legislatívnym procesom, bol tajný a záväzný len v rámci štruktúry moci, formálne sa režim odvolával na článok 58 Trestného zákona pojednávajúceho o kontrarevolučnej činnosti, no aj tak bol v rozpore s vtedajšími platnými zákonmi. Takže sotva by sa to malo volať „súd“ a „proces,“ skôr je to „pseudosúdna fraška“ a „deformovaná napodobenina procesu.“ Úderná partia Trojky bola zložená, ako názov napovedá, z troch členov, zámerne som na opis použil nejurisdiktívny výraz „partia,“ lebo výraz „porota“ sa na to nehodí, keďže sa jednalo o akúsi administratívnu represívnu komisiu. Trojku tvoril miestny šéf NKVD, miestny predstaviteľ Komunistickej strany a miestny prokurátor alebo jeho zástupca. Vyšetrovanie a súdenie prebiehalo v mimoriadne zjednodušenom, zrýchlenom procese, povrchnom vyšetrovaní, členovia boli súčasne vyšetrovateľmi, prokurátormi, sudcami a porotou; obžalovaní boli bez obhájacu, neuplatňovala sa prezumpcia neviny, niekedy dokonca rozhodovali len na základe zoznamu mien. Spisy boli neúplné a neboli vyhotovené podľa rozumných štandardov. Rozsudky často neobsahovali potrebné informácie, hlavne dôkazy, sústreďovali sa na text obžaloby a text rozsudku, pričom neraz rozsudok bol určený ešte pred začiatkom procesu. Niektoré z procesov dokonca evidentne a vyslovene porušovali vtedy platné sovietske zákony a nariadenia. Jednalo sa o akúsi svojvoľnú paródiu na súd a spravodlivosť; trebalo by dodať, extrémne krvavú paródiu. Stalin bol o všetkom informovaný, napríklad od januára 1937 do augusta 1938 Ježov mu poslal 15.000 špeciálnych správ, často veľmi rozsiahlych, ktoré obsahovali informácie, ale aj žiadosti o schválenie represívnych opatrení, denne posielal okolo 20 dokumentov, neraz rozsiahlych; okrem toho aj osobne navštevoval Stalina, v rokoch 1937–38 ho navštívil takmer 290 krát a strávil s ním viac ako 850 hodín (iba Molotov bol so Stalinom častejšie).
Hlavným vykonávateľom perzekúcii bola NKVD a osobnejšie J. V. Stalin a potom jeho poskoci, G. G. Jagoda (Ježovov predchodca v NKVD), samotný N. I. Ježov (vtedajší šéf NKVD a hlavná postava tohto príspevku) a L. P. Berija (Ježovov nasledovník v NKVD); všetko boli priam ukážkoví morálni bezzemkovia a právni maloroľníci. Gros týchto procesov trvalo od augusta 1936 do novembra 1938. Toto správane NKVD a straníckych špičiek priam ukážkovo spĺňa definíciu komunistov ktorú uviedol František Fajtl (1912–2006, generálporučík, český pilot a účastník Slovenského národného povstania): „Komunisti? Čo slovo, to lož. Čo čin, to zločin.“ Určite sa nedá tvrdiť, že súdruh Ježov o represiách nevedel, ba ani to, že síce o nich vedel, ale neangažoval sa do nich, lebo opak je pravdou: nie lenže o nich vedel, ale ich inicioval, vykonával, dohliadal na nich, povzbudzoval ostatných k ich realizácii a prikazoval ich vykonávanie. No a práve uvedené tvrdenia, ale vynásobené myriadami krát platia aj o a(b)normálnom súdruhovi J. V. Stalinovi, bývalom pravo-slávnom boho-slovcovi, teraz ľavo-slávnom diablo-slovcovi a stelesneniu najluciferskejšieho luciferstva. (Aj vy ste rozmýšľali, kde by Dante Alighieri umiestnil Ježova a Stalina? Pochopiteľne, že do pekla, o tom nemôže byť pochýb, ale kde konkrétne? Zaiste do samého stredu, do IX., najspodnejšieho a teda aj najhoršieho kruhu, medzi Judáša, Bruta a Cassia, por. La Divina Commedia, Inferno, XXXIV.61–69.)
Dalo by sa spomenúť veľa-preveľa na vykreslenie povahy súdruha Ježova. (Aj vám oslovenie „súdruh“ príde ako nadávka?) Z tuctov informácii spomeniem, dva neprehliadnuteľné výkričníky. Vo svojom pracovnom stole, na pamiatku alebo na znak víťazstva uchovával presne tie nábojnice z ktorých vyšli guľky ktorými boli popravené niektoré významné osoby; tak sa našla nábojnica zviazaná so zabitím Grigorija Jevsejeviča Zinovieva, Leva Borisoviča Kameneva alebo Ivana Nikitina Smirnova. Nuž interesantná záľuba, veruže áno a výrečne ilustrujúca parametre jeho axiosféry, hodnotového univerza. Tiež sa mu málilo byť „iba“ šéfom NKVD a podpisovať popravy, chcel zažiť niečo viacej, niečo plnokrvnejšie (doslova plno-krvnejšie, teda keď je plno-krvi) a tak si s radosťou odskakoval niekoho pomučiť, zmrzačiť alebo zabiť. Veď predsa musí svojmu zakomplexovanému egu niečo dokázať, napríklad, že hoc’ je vzrastom malý, mocou je veľký, hoc’ v minulosti o ňom rozhodovali iní, teraz o iných rozhoduje on. Za všetky plno-krvnejšie prípady spomeniem, že osobne vykonal viacero rozsudkov smrti (čítaj: zabití), medzi inými aj nad Annou Stepanovnou Kalyginou, čo Ježov osobne potvrdil Vasilijovi Nikolajevičovi Jefimovovi v neformálnom rozhovore po jeho odvolaní z pozície šéfa NKVD.
