Prednedávnom som zisťoval informácie o vzťahu Židov k šachu, najmä v hnutí Makabi (מכבי) a popri iných knihách som hľadal aj v Šachovej Bratislave od Nevrlého a Čomaja. Z hľadania informácií sa stalo znovuprečítanie, veď môže byť prospešné si prejsť knihu opakovane. Na podklade toho som napísal predkladanú recenziu a reflexiu.
Aby bolo jednoznačné, o akú publikáciu sa jedná, tu je plný bibliografický údaj: Nevrlý, Mikuláš – Čomaj, Ján: Šachová Bratislava. Obsahuje aj: Ftáčnik, Ľubomír: Úvod (str. 5–6). 1. vyd. Bratislava : Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, 2005. 167 [+ i] s. Edícia Bratislava – Pressburg. ISBN 80-88912-92-X (978-80-88912-92-7) [Ilustrácie Katarína Marenčinová; design Marta Blehová; obálka Ľubomír Krátky; 100. publikácia vydavateľstva; vyšlo s príspevkom grantového programu Mestskej časti Bratislava – Staré mesto; Edícia vychádza vďaka iniciatíve pani Selmy Steinerovej; kriedový papier; okolo 130 snímok a ilustrácií; hardback bez papierového prebalu so šitou väzbou; formát A5; predajná cena novej knihy cca 9–12 €, použitej cca 4–6 €].
Za jej najväčšiu hodnotu považujem zhromaždený materiál zachytávajúci bratislavský šachový život od počiatkov až po vznik publikácie. Treba ju však čítať predovšetkým ako popularizačnú syntézu, nie ako vedecky spracované dejiny bratislavského šachu. Autori zhromaždili údaje, spomienky, citáty, fotografie a ďalší materiál, z ktorého možno čerpať pri ďalšom historickom výskume, avšak jeho spracovanie však vo viacerých prípadoch zostáva na úrovni púheho zaznamenania faktov a rozprávania príbehov. Chýba systematickejší pramenný aparát, presnejšie bibliografické odkazy, dôslednejšie kontextualizovanie jednotlivých udalostí a výraznejšia analytická práca s prameňmi. To neznamená, že kniha ako popularizačná publikácia nesplnila svoj účel; skôr to znamená, že jej dokumentačný potenciál je väčší, než predložený výsledok. Na základe toho môže byť užitočným východiskom pre každého, kto sa chce dejinami bratislavského šachu zaoberať podrobnejšie.
Kniha – tak ako presne ukazuje názov – sa zaoberá dejinami šachu v Bratislave, ale má nemalé presahy k celoštátnemu, ba i celosvetovému šachu. Začína Úvodom Ľ. Ftáčnika, v ktorom sú vydestilované dejiny opisované na ďalších stranách. Potom ukazuje kto každý zo svetových šachistov navštívil Bratislavu. Načiera do najstarších dejín v Prešporku a ukazuje, prečo práve v tomto meste sa šach mohol dobre uchytiť, tiež spomína Kempelenov automat. Nasleduje I. Kolisch, ktorý hral s najvýznamnejšími šachistami, ako Anderssen, Wayet, Paulsen, Winawer a Steinitz, tiež uvádza vznik prvých šachových klubov, prvých šachových rubrík a článkov o šachu. Potom sa dozvedáme o kladnom vzťahu štúrovcov k šachu. Nasleduje medzivojnové obdobie s dominanciou R. Rétiho a existenciou viacerých klubov, ten najväčší mal 400 členov. Pri ére Slovenského štátu neprehliada problémy Židov, i keď žiadneho nemenuje. Najväčšia časť knihy, vyše polovica (!), je venovaná šachu po roku 1945; uvádzajú obnovenie Šachového klubu Bratislava, nové vedenie s V. Vávrom a J. Kozmom, neprehliadajú úlohu D.J. Schmidta, E. Nového, L. Mogyoróssyho, alokovanie šachových klubov pod Revolučné odborové hnutie a pionierske domy a celkovo organizačné zmeny. Nezabudli ani medzinárodný zápas Bratislava vs. Moskva, aj keď neuvádza bližšie výsledky. Sledujú rozvoj šachu v čase M. Ujtelkyho, ktorý bol dvakrát po desiatich rokoch na čele šachistov. Opisujú aj ďalších šachistov, ako I. Štohla, K. Terebessyho, G. Delnára, D. Schmidta, T. Nemca a L. Nováka. V prípade J. Šefca sa dozvedáme aj to, ako všelijako sa za socializmus riešilo, keď šachista potreboval zamestnanie, no súčasne sa potreboval zúčastňovať na turnajoch. Spomína sa tam aj korešpondenčný šach s J. Franzenom a kompozičný šach s B. Formánkom, vrátane rubrík o kompozičnom šachu, kníh a toho, že Formánek bol predsedom sekcie kompozičného šachu FIDE. Z vtedajších najsúčasnejších šachistov sa venujú J. Plachetkovi, I. Štohlovi, J. Markošovi, Ľ. Ftáčnikovi, E. Repkovej a R. Pokornej, aj keď nie všetci sú Bratislavčania, ale zúčastňovali sa bratislavských turnajov.
Oceňujem, že zaznamenali aj informácie, o ktorých sa málo vie, napríklad že I. V. Roháček ako 16-ročný viedol 4 roky šachovú rubriku v denníku a súčasne šachovú reláciu v rozhlase (s. 64), niektorí šachisti, ako K. Terebessy a bratia Šefcovi mali problémy s politikou (s. 85–6), nadriadený J. Šefca bol bratom spisovateľa Jašíka (s. 86), O. Benda bol bratom poetky Bendovej (s. 90), G. Delmát založil a viedol šachovú rubriku v denníku 52 rokov (s. 90), I. Ivančo, autor Vežových koncoviek, bol sirotou a zázračným počtárom, ako dieťa vedel 3-miestne čísla násobiť 5-miestnymi, umocňovať a odmocňovať milióny, preto nevlastní rodičia ho vodili ako raritu po školách a vyberali vstupné (s. 90), o rodine Ďurkovičovej, v ktorej všetci jedenásti hrali šach (s. 108–9) a že K. Bacílek, niekdajší vysokopostavený komunista, no teraz už odvolaný, hrával šach s kňazom-kanonikom Mogyoróssym a ten kňaz-šachista sa údajne stal kanonikom tým, že ktosi na Ústredný výbor Komunistickej strany ohlásil, že odoberá sovietsku tlač a tak sa komunisti domnievali, že je triedne uvedomelý, preto ho menovali kanonikom, no on v skutočnosti odoberal iba šachový časopis (s. 115–6). Hoc’ to nie sú odborné informácie, ocenil som ich, lebo vykreslili kolorit vtedajšej šachovej doby.
Je výborné, že kniha má Menný register, lebo tým umožňuje rýchlu orientáciu v texte. Aj keď ani ten nie je bez chýb, napr. B. Formánek nemá zaznačenú s. 111 a M. Válek s. 159. No a D. a P. Slobodovci, rovnako ako J. Markoš, tam nie sú vôbec, aj keď v texte sa spomínajú na s. 48, 135 a 141, pričom by som pripustil, že ich tam nezaradili, lebo P. Sloboda pôsobil v Myjave a J. Markoš pochádza z Banskej Bystrice.
Autori zavše mali problém s chronológiou, lebo preskakovali udalosti a vracali sa k skorším (s. 75–83), k tomu patrí, že publikácie vydané v Bratislave v 60. rokoch sa nekoncepčne spomínajú na dvoch oddelených miestach (s. 109 a 111). Vadila mi bizarnejšia snaha o originalitu, napr. slovným spojením „pretekárskemu šachu“ (s. 85), lascívny komentár o šachistovi, ktorý sa oženil s osem rokov mladšou ženou a podľa autorov by ju bolo hriechom nechávať po večeroch a cez víkendy samú (s. 88) alebo trochu prázdneho moralizovania a pseudofilosofovania o šachu (s. 137, 142). Zaradením básne od M. Válka (s. 159) ukázali, že nemali problém s tým, že autor bol vysokým komunistickým funkcionárom počas normalizácie. ‛Krem toho sú tam aj pomerne zbytočné odbočky a redundantnosti (s. 25–6, 75, 150–1).
Nachádza sa tam relatívne veľa preklepov (por. s. 18, riadok 6, s. 20, r. 6, s. 24, r. 15, s. 43, r. 3, 4, 14, s. 47, r. 12, s. 48, r. 4, 28–30, s. 54, r. 1–2, s. 67, r. 9, s. 74, r. 3, s. 96, r. 24, s. 111, r. 10, s. 116, r. 3, s. 122, r. 10, s. 125, r. 3, s. 128, r. 26, s. 145, r. 11). Z väčších chýb som zaznamenal, že „Algaier“ sa správne píše ako Allgaier (s. 29 /dva krát/); na s. 48 citujú z Kompozičného šachu na Slovensku od B. Formáneka, avšak jeho text štylisticky pozmenili bez toho, aby to uviedli, takže v tomto prípade by sa malo jednať skôr o parafrázu a nie citát, vo Formánekovej knihe sa text nachádza sa s. 9–10 a to tiež neuviedli; „Mogyoróssi“ sa správne píše ako Mogyoróssy, nikde nemá uvedené krstné meno, ktoré bolo Ladislav a nebol „kanovníkom,“ ale kanonikom (s. 75, 102, 115–6, 164); a Mokrý má meno Karel, tak ako je uvedené v Registri a nie „Karol,“ ako je uvedené na s. 134. Dokonca ani vydavateľa neobišlo chybovanie, lebo názov edície raz píše ako Pressburg, inokedy ako Preßburg (impressum a výpis za obsahom). (Nebudem ďalej pokračovať vo vypisovaní chýb, keďže nechcem, aby recenzia & reflexia vyzerala ako erráta knihy.)
Sú tam pomerne dlhé pasáže, kde je odcitovaný nejaký text (obvykle za maximálnu dĺžku štandardného citátu sa považujú 3 riadky), napríklad v predmetnej knihe sa nachádzajú citáty na 15 riadkov (s. 20), 12 riadkov (s. 48), 38 riadkov (s. 94–5). Dlhé citáty pôsobia jednoznačne devalvujúco, akoby autori nemali žiadne vedomosti a výsledky z vlastného výskumu a tak to kompenzovali prevzatím dlhých častí z iných kníh. Nadto sú citáty uvedené bez akéhokoľvek zdroja, teda bez mena autora, názvu diela a strany (s. 9–11, 12, 56, 65–6), inokedy je zdroj síce uvedený, no bez stranovej lokalizácie (por. s. 20, 24, 38, 42 /obidva zdroje/, 48, 53, 94–5), a len zriedkavo autori urobia ako-tak akceptovateľný odkaz na zdroj (por. s. 41, 96). Hoc’ kniha bola vytvorená ako popularizačná, uvádzanie zdrojov a miest v nich by bolo jednoznačne prínosné.
Tiež sú tam pomerne rozsiahle výpovede pamätníkov a materiál oral history, napríklad na 23 riadkov (s. 99), 37 riadkov (prerušené stránkou s fotkami, s. 106–7), 9 riadkov (s. 111), 31 riadkov (s. 120), 38 riadkov (prerušené dvoma riadkami, s. 141–2), či 17 riadkov (s. 148), plus ďalšie nezaznačené informácie pochádzajú od iných ľudí-zdrojov, lebo v impressum sú formálne vymenovaní siedmi šachisti. Toto je už aspoň o viacej akceptovanejšie, lebo by to mohol byť hodnotný príspevok k oral history, aj keď na menej náležitom mieste.
Nachádza sa tam aj niekoľko šachových diagramov (s. 29, 35, 55, 57, 83, 93, 118, 125). S výnimkou diagramu na s. 35 platí, že komentár k nim je iba formálny a tiež, že nie je uvedené, ktorý ťah je práve zobrazený, napr. na s. 29 sa partia skončila 24. ťahom Čierneho, no diagram v skutočnosti zobrazuje situáciu už po 11. ťahu Čierneho. V diagramoch sú použité štyri rôzne sety figúr (s. 29, 35, vs. 55, 57, vs. 83, 93, vs. 118, 125), čo pôsobí nesúrodo, okrem toho prvý z nich je najmenej vhodný.
Hodnota knihy by sa zvýšila, pokiaľ by snímky mali uvedené rok v ktorom vznikli, autora a prípadne zdroj. Len niektoré snímky sú datované (s. 77 dole, 89, 102 hore, 103h, 105, 107h, 129, 132, 135), ale väčšina nie je (s. 63, 74, 77h, 78, 80, 81, 82, 84, 88, 91, 92, 97, 98, 102d, 103d, 104, 107d, 109, 110, 116, 117, 119, 121, 124, 127, 139, 140, 142, 143, 145, 146, 147), čím sa sťažuje zaradenie do chronologického rámca. K autorstvu je len vágna zmienka v impressum a na s. 106. Pozitívom je, že žiadny z detektovaných negatívov nie je otočený reverzne, teda nestalo sa, aby mal hráč dole vpravo čierne šachové pole.
Je napísaná žiaľ obvyklým spôsobom, ako sa píšu hlavne amatérske historické knihy, ergo najväčšia pozornosť sa venuje súčasným udalostiam, lebo z tohto obdobia sa najľahšie získavajú pramene. Napríklad Ľ. Ftáčnikovi sa venujú hlavne na stranách 116–24 a 138–41, plus má 5 profilové fotografie, navyše nasledujúce po sebe (s. 116–7, 139–40) a R. Pokornej na stranách 145–9 má tam 3 fotografie, navyše nasledujúce na troch po sebe idúcich stranách (s. 145–7). Nemyslím si, že by to bolo až tak potrebné, tieto informácie sa v čase napísania knihy dali ľahko a rýchlo dohľadať na internete a šachová komunita ich aj (z)bežne pozná. Namiesto toho sa autori mohli sústrediť na informácie, ktoré sú veľmi ťažko dohľadateľné na internete, teda od začiatkov šachu až do konca XIX. storočia a z XX. storočia, to, čo sa z politických dôvodov nedostalo do klubových kroník a oficiálnej tlače. Celkovo pri pozornejšom čítaní je evidentné, že pri opise starších dejín šachu, zhruba do roku 1950, autori tápajú, majú málo konkrétnejších evidencií a kompenzujú to odbočkami, vsuvkami a využívaním slovného balastu.
Kapitoly sú nerovnomerné: v niektorých je priveľa spomienok, v iných by sa ich zišlo viac, rovnako niekde je mnoho faktov, inde pomenej; stáva sa aj, že priveľmi odbočujú. Vo väčšej časti (nota bene!) kniha pôsobí nedopracovane, kapitoly alebo ich časti sú povrchné a opomínajú dôležitejšie informácie, ktoré by mali byť v kronikách, zápisniciach, dobovej tlači a archívoch. Napríklad chýbajú tam dôležité šachové turnaje, partie a výsledky z nich! Opakovane som mal dojem, že čítam zatiaľ len pracovnú verziu rukopisu, lebo na to, aby išlo o finálnu verziu, kniha by potrebovala minimálne jedno analytické posúdenie (označované ako lektorské alebo redakčné posúdenie, beta alebo critical reading, príp. peer review).
V hermeneutike a historiografii sa prijíma, že ak niekto píše dejepravnú knihu, tak dotyčný históriu nielen opisuje, ale ju aj vytvára, resp. povedané korektnejšie, konštruuje obraz minulosti. Napríklad už samotným výberom zdrojov, faktov, ich interpretáciou, prisúdením validity a vzájomným prepojením. V kontexte práve uvedeného ohľadom knihy vzniká hermeneutická (metodologická) otázka: „Aký obraz šachu v Bratislave autori urobili?“ Lebo z informácií a hodnotení, ktoré sa týkajú témy, vybrali len niektoré – samo sebou sa rozumie, že ďalšie nespomenuli – a navyše ich interpretovali podľa nejakej koncepcie, čím následne vznikol istý produkt-kniha. Netvrdím, že ich kniha je chybná, ale podľa mňa predstavený obraz je nedostatočný a neúplný.
Kniha neuvádza žiadnu použitú a odporúčanú literatúru, len v texte sú niekedy priebežne spomenuté zdroje, avšak bez bibliografického záznamu. Uvedomujem si, že ide o popularizačnú knihu a tá má iné štandardy ako vedecká monografia, preto v tomto kontexte to nemožno považovať za chybu. No aj tak tvrdím, že uvedením minimálneho bibliografického odkazu (v prípade knihy: autor, dielo, rok a strana, v prípade článku: autor, dielo, periodikum, číslo, rok a strana) by sa zvýšila hodnota diela a usmernili by sa záujemcovia o hlbšie štúdium; koniec-koncov autori mali každú knihu/časopis v rukách a minimálne bibliografické odkazy by dohromady nezabrali viac než 1–2 strany. No a tiež mohli kvalitnejšie pracovať s kronikami, zápisnicami a článkami v stavovských a bežných periodikách.
Zišla by sa stručná informácia o autoroch publikácie. Možno by ma zbavila pochybností o ich odbornosti a morálnosti, lebo Mikuláš Nevrlý (1916–2019) sa pedagogicky, vedecky a prekladateľsky venoval ruštine a ukrajinčine a Ján Čomaj (1935–2020) sa venoval žurnalistike, lebo bol riaditeľom Národnej obrody a zástupcom šéfredaktora mečiarovskej Slovenskej republiky.
Najväčšia hodnota knihy je – paradoxne – aj jej najväčšia premárnená príležitosť: autori zhromaždili množstvo materiálu, ktorý je dnes cenný práve preto, že nie je bezprostredne dostupný, ale nespracovali ho s takou mierou analyticko-interpretačnej dôslednosti, akú by si zaslúžil. Moja najzávažnejšia výhrada ku knihe teda nespočíva v tom, že by bola zlá. Skôr akcentujem, že je iba popularizačná, orientovaná na laické publikum a bez významnejšieho akademického potenciálu. Pokiaľ sa autori s vydavateľom rozhodli publikovať takto koncipovanú knihu, nemôžem proti tomu namietať. Avšak stále mám právo ja vyjadriť, že za vhodnejšie by som pokladal prepracovanejšiu a odbornejšiu publikáciu; neočakávam akademickú dizertáciu, ale hlbšie a dôkladnejšie spracovaný materiál.
Recenzie sa píšu nedlho po vydaní knihy, ja ju vedome publikujem omnoho neskôr. Lebo jej cieľom nie je iba posúdenie knihy, ale mám aj ďalšie tri intencie: chcel som navrhnúť úpravy pre eventuálne 2. vydanie tejto knihy, ukázať, ako by som si predstavoval kvalitne napísanú knihu a stimulovať ďalšie mestá/kluby na napísanie obdobnej publikácie. (Neprehliadam, že medzičasom vyšli viaceré obdobné knihy, ako 100 šachu v Trnave, 2023 a Zlatá éra šachu v Trnave, 2025, obidve od L. Dubravského, či Bardejovské šachovanie, 2025 od I. Dzuriša.)
Nuž, pokiaľ hľadáte nenáročnú, všeobecnú a popularizačnú knihu o šachu, ktorá skicuje dejiny šachu v hlavnom meste a dokážete prehliadnuť bežné nedostatky, tak pokojne siahnite po Šachovej Bratislave od Nevrlého a Čomaja.
