Bohosloveckému štúdiu sa venovali v Eligových priestoroch, konkrétne „v jeho komore“ (in eius camaram) a študovali „dňom i nocou“ (die noctuque; I.10.16), teda edukácia neprebiehala – ako by sme očakávali – v chráme, v kláštore, v nejakej škole či v sídle biskupa. Bezosporu organizácia štúdia vo vtedajšom období nebola totožná s dnešnou v zmysle teritoriálne umiestnenej školy, časovo-hodinovej dotácie, ubytovania a formácie. Študovali v skupine, možno sa domnievať, že biskup nebol prítomný a výučbu si ašpiranti buď viedli sami a študovali z nejakých kníh, listín a zápisov alebo im výučbu viedol nejaký hodnoverný kňaz poverený biskupom. Predpokladám, že obsahom curricula teda štúdia bola latinčina; znalosť Biblie, aj ako príbehy, aj ako teologické posolstvo; teológia v zmysle dogmatiky, veď do toho času sa konalo päť ekumenických koncilov s nespochybniteľným formotvornou aktivitou; liturgia, teda modlitby a vysluhovanie sviatostí, ako krst, omša, pochovávanie, etc; základy cirkevného práva, napríklad s ohľadom na manželstvo a cirkevnú disciplínu; okrem toho nie je vylúčené, za predpokladu ak sa jednalo o negramotného uchádzača, že tam mohlo byť aj čítanie, písanie, počítanie; tiež tam mohol byť aj spev, dejiny, gréčtina, hebrejčina; žiaľ filosofia a logika sa tam asi nenachádzali; curriculum nanajvýš vágne nasledovalo septem artes liberales, sedmoro slobodných umení (ελευθέριες τέχνες, ergo ἐγκύκλιος παιδεία, všeobecné vzdelanie, zahŕňajúce celý orbis doctirnae, okruh vzdelania). Dĺžku štúdia je ťažké odhadnúť, závisela od predchádzajúcich vedomostí, požiadaviek biskupa a času, ktorý uchádzači mohli venovať štúdiu, lebo Eligius a ostatní študovali, povedané dnešnou terminológiou, externe, popri zamestnaní. Predsa len by som kvalifikoval, že trvanie štúdia bolo tak od šiestich mesiacov až po tri roky.
Zámysel Eligius dosiahol a prijal kňazskú vysviacku, zrejme spolu s ostatnými. Nezachovalo sa kto bol jeho svätiteľom, no bezpochyby to bol biskup do ktorého diecézy Eligius spadal a rovnako sa nezachovalo aký bol časový odstup medzi diakonskou a kňazskou vysviackou. Podstatne horšie je, keď sa pokúšam detektovať rok jeho kňazskej vysviacky. Klasický filológovia a medievalisti by vedeli rozprávať, že v starovekej spisbe mnohé fakty, vrátane časových sú nejasné, vynechané, nerešpektujúce chronologický sled, protirečivé alebo chybne napísané; a aby to nebolo málo, môžu sa používať rôzne verzie mien, slov, mier a časových počítaní; a, po tretie, ‚aby to nebolo málo,‘ aj jednotlivé manuskripty sa môžu od seba odlišovať. Vo Vita Eligii episcopi Noviomagensis, v Životopise Eligia, biskupa z Noyon je to rovnako a čas kedy sa Eligius stal kňazom nie je doložený, eo ipso je neistý. Lebo Životopis /α/ v pasáži I.10.14-17 uvádza, že Eligius ešte len študoval za kňaza. /β/ Predtým, na konci pasáže I.9.8-9 je uvedené, že kráľ Clothar II. zomrel a novým kráľom sa stal Dagobert I. a historické anály učia, že to bolo v roku 629. Na základe toho (tj. na základe /α/ I.10 plus /β/ I.9) Eligius v roku 629, keď mal 41 rokov ešte len študoval za kňaza a vysvätený mohol byť o pár mesiacov či rokov neskôr, tak medzi rokmi 629 až 632, keď mal 41 až 44 rokov. /γ/ Neskôr v pasáži I.40.16-20 je uvedené, že Eligius odložil šaty laika a v nasledujúcej vete hneď spomína priamo biskupstvo, no nie kňazstvo; avšak kňaz nemôže byť chápaný ako laik. Takže Eligius buď sa v tom čase (/γ/ I.40) stal iba kňazom, alebo sa v tom čase stal biskupom a kňazom už bol dlhšie, avšak ako kňaz okrem klerického odevu nosil aj laické šaty (v zlatníckej a mincmajsterskej dielni), no ako biskup už nosil iba klerický odev a teda pasaž tvrdí, že laický odev definitívne odložil až ako biskup. /δ/ Krátko na to, v pasáži II.1.26-30, je uvedené, že Eligus slúžil Kristovi pod svetským habitom od polovice vlády Clothara II. Na základe toho (tj. na základe /δ/ II.1) kňazom sa nestal v/po roku 629 za vlády Dagoberta I., ale podstatne skôr, už za vlády Clothara II. Lenže (a tu sa vraciam späť) pokiaľ kňazom sa stal už za vlády Clothara II. (/δ/ II.1), tak prečo po zmienke, že panovníkom sa stal Dagobert I. (/α/ I.9) je v nasledujúcej pasáži uvedené, že Eligius ešte len študoval za kňaza (/β/ I.10)? Tieto štyri miesta (/α/ I.9, /β/ I.10, /γ/ I.40, /δ/ II.1) vytvárajú dva trsy informácií (/α/ I.9 plus /β/ I.10, kontra /δ/ II.1, s abstrúznym /γ/ I.40, ktoré pričleňujem k /δ/ II.1), pôsobia prokrustovsky a je náročné ich uviesť do vzájomného súladu, inými slovami je náročné určiť kedy sa Eligius stal kňazom. Okrem toho je potrebné prihladnúť na to, že za biskupov boli vyberaní kňazi s dlhším kňazstvo, nie začiatočníci, Eligius sa stal biskupom niekedy medzi rokmi 640–642, ako 52–54 ročný (pozri II.2.9-10). Je potrebné dôjsť k nejakému, čo najpravdepodobnejšiemu záveru v tejto sisyfovskej úlohe. Bez nespochybniteľnej istoty sa prikláňam k názoru – teda len konkludujem –, že hodnovernejší údaj sa nachádza v časti II.1, ergo, že Eligius sa stal kňazom už na vlády Chlothara II. (a nie za nasledujúcej vlády Dagoberta I.), ergo za primárny údaj beriem pasáž /δ/ II.1.
Vykalkuloval som, že Eligius sa stal kňazom už za vlády Clothara II. Bolo by potrebnejšie časový údaj určiť presnejšie a Audoin v tejto súvislosti zaznamenal: „Eligius kedysi slúžil večnému kráľovi všetkých kniežat, Kristovi, v paláci pod svetským habitom. Tak to zostalo od polovice Clotharových čias ako kráľa Frankov“ (Eligius itaque olim iam in palatio militaverat ub saeculari habitu regi aeterno omniumque principi Christo; fuerat quoque de temporibus Lotharii mediani, mansueti Francorum; II.1.26-28). A tu je ďalšie protivenstvo, lebo datácia ‚polovice vlády Chlothara II.‘ nie je jednoznačná, keďže Chlothar II. vládol v Neustri v rokoch 584 až 629, v Austrasii v rokoch 613 až 623 a Burgundii v rokoch 613 až 629. Takže nie je tu jeden dátum, ale hneď tri! Po prepočítaní vychádza, že polovica týchto vlád spadá do rokov 606–7, 618 a 621. A po ďalšom prepočítaní vychádza, že Eligius mal v týchto rokoch vek 18–19, 30 a 33 rokov. Je to bezosporu široký diapazón, časový rozptyl je poldruha desaťročia; ak odrátame kanonický vek potrebný na kňazskú vysviacku a podľa kontextu aj to, že spočiatku sa venoval zlatníctvu, ktorému sa venoval dlhší čas, určite jedno desaťročie, tak by sa podľa špekulatívneho odhadu pätnásťročné obdobie dalo stratiť na polovicu, na ostatných sedem rokov; ergo hypoteticky (sic!) by mohol byť za kňaza vysvätený niekedy medzi rokmi 614 až 621, keď bol vo veku 26 až 33 rokov. (Zdá sa mi, že dokonca by bolo možné sedemročné obdobie skrátiť na posledných päť rokov, ergo za kňaza bol vysvätený niekedy medzi rokmi 616 až 621, vo veku 28 až 33 rokov. Ale javí sa mi to pritrúfalé, preto radšej budem pracovať s pôvodným sedemročným obdobím.)
Beztak je potrebné mať na zreteli, že stav zachovaných prameňov teda neumožňuje určenie presného veku, kedy Eligius prijal kňazskú vysviacku. Za juvenilnejší dátum by svedčilo, že mohlo byť nezvyklé, pokiaľ dospelý muž v tom čase nebol ženatý, lebo sa očakávalo, že buď muž bude buď ženatý alebo bude kňazom či mníchom, len u istých, zväčša marginalizovaných skupín obyvateľstva sa predpokladalo, že môžu byť slobodní, napríklad žobráci, sluhovia, vojaci, povaľači, umelci, neheterosexuáli, postihnutí ľudia (obdobné hodnotové rozpoloženie bolo aj na Slovensku takmer do konca XX. storočia a v Ázii, napr. v Číne, Indii, Pakistane, Afganistane, Bangladéši, pretrváva aj naďalej). Za pozdnejší dátum by svedčilo, že na začiatku dospelosti bol silno pohltený aktivitami na kráľovskom dvore, ktoré spotrebovali jeho všetok čas a energiu a na vzťahy a manželstvo mu nezostala možnosť; ďalej, že si nebol istý či je na to vhodný, tiež že až neskôr pocítil povolanie na kňazský život, prípadne a hypoteticky, že mohol byť homosexuálom a preto zostal slobodný (je to len hypotetické tvrdenie dodané s ohľadom na komplexnosť, v dochovaných prameňoch nie je žiaden doklad ba ani náznak homosexuality). Ako som vyššie uviedol, domnievam sa – čisto špekulatívne, žiaľ bez opory v prameňoch –, že Elgius sa stal kňazom niekedy medzi rokmi 614 až 621, v tom čase bol vo veku 26 až 33 rokov, vrchná hranica sú tzv. Kristové roky, tradične považované za zrelosť a dobrý vek. Vo vymedzenom sedemročnom intervale platí, že Eligius nebol ani primladý, čo znamená, že nebol nezrelý, nebol bez hlbšieho oboznámenia so svetom, mal za sebou seriózne výsledky; vice versa Eligius nebol ani pristarý, čo znamená, že nebol chorľavý, nebol rigidný v myslení, mal dostatok času na uskutočnenie dlhodobejších plánov. Pre komparáciu uvediem, že Hieroným zo Stridonu, predkladateľ Biblie známej ako Vulgáta, prijal kňazskú vysviacku ako 32–37-ročný; Benedikt z Nursie a František Assiský, patriaci medzi z najvýznamnejších svätcov, ktorí založili rehole nazvané podľa nich a ktoré mali desaťtisíce kňazov, sami nikdy neprijali kňazské vysviacky; Bruno z Kolína, zakladateľ rehole kartuziánov mal v čase kňazskej vysviacky okolo 25–27 rokov; Dominik Guzmán, zakladateľ rehole dominikánov mal v čase kňazskej vysviacky 24 rokov; Tomáš Akvinský bol v čase kňazskej vysviacky 25–26-ročný, no prijal by ju zrejme skôr, pokiaľ by ho vlastná rodina nedržala v domácom väzení. (Podchvíľou je komplikované nájsť exaktné dátumy osôb z dávnoveku, napr. nie je isté, v akom veku sa stal kňazom Martin z Tours; v prvom rade nepanuje zhoda kedy sa narodil, lebo podľa tzv. dlhej chronológie vychádzajúcej z dialógov Sulpicia Severa a z diela Gregora z Tours sa Martin narodil v rokoch 316–317, no podľa tzv. krátkej chronológie vychádzajúcej zo Sulpiciovho životopisu sa Martin narodil v roku 336, čo predstavuje 20-ročnú variabilitu znemožňujúcu exaktné tvrdenie. V druhom rade nevieme, kedy Martin prijal kňazskú vysviacku, Sulpicius Severus to v životopise explicitne neuvádza, len uvádza, že potom, čo Martin opustil armádu, vybral sa za biskupom Hiláriom, ktorý ho chcel vysvätiť za diakona [„imposito diaconatus officio“], no Martin to nechcel avšak neskôr mu zveril úrad exorcistu [„ei officii imponeret, in quo quidam locus iniuriae uideretur: itaque exorcistam,“ 5.2]; hoci nepíše viacej, z cirkevného úzu je známe, že exorcista je buď nižšie klerické svätenie, predstupeň kňazstva alebo exorcista je kňaz navyše sa venujúci exocizmu. No životopis neuvádza ani rok, ani Martinov vek kedy sa stal exorcistom, ba ani explicitne nemenuje kňazskú vysviacku. No kňazskú vysviacku by som lokalizoval pred vyhnanstvo biskupa Hilária, ktoré bolo v rokoch 356–360, okrem toho Martin pustil armádu v roku 356 len ako pokrstený, takže sa zdá, že Martin bol za kňaza ordinovaný, vysvätený v roku 356. V tomto roku podľa dlhej chronológie mal Martin 39–40 rokov, podľa krátkej 20 rokov; a konštatujem, že obidva odhady vyzerajú suspektne, v prvom je Martin pristarý, v druhom primladý.)
Dá sa povedať, že v tomto období života Eligius mal ako keby dve zamestnania – na jednej strane bol zlatník, mincmajster a kráľov dôverník, na druhej strane bol kňazom. Teda aspoň takto sa to zdá, lebo biografia nie je dostatočne explicitná, stav cirkevných a kráľovských archívov z tohto obdobia je chatrný, preto mnohé informácie je nutné to vyvodzovať z náznakov, analógií a nepriamych faktov. To, že Eligius sa venoval dvom odlišným aktivitám, jednoznačne svetskej a celkom odlišnej duchovnej aktivite, je zriedkavejšie, no nie je to unikátny záležitosť, lebo obdobné príklady sa dajú nájsť u viacerých kňazov. V prvom rade hodno uviesť, že kňazi sa okrem kňazskej činnosti súčasne venovali biblistike a teológii a to predstavuje hlavné a štandardné vymedzenie kňazov (z miriád predstaviteľov týchto troch disciplín výberovo spomeniem zo dva tucty predstaviteľov: Órigenés, Arius, Athanas Alexandrijský, Gregor Nysský, Ján Zlatoústy, Pelagius, Hieroným zo Stridonu, Nestorios, Alcuin z Yorku, Denis Kartuzián, M. Luther, tvorcovia Knihy spoločných modlitieb, tvorcovia Katechizmu katolíckej cirkvi, aj Rímskeho/Tridentského, aj súčasného, prekladatelia Biblie kráľa Jakuba, prekladatelia Jeruzalemskej Biblie, I. von Döllinger, M. Lefebvre, J. Ratzinger); ďalej mnohí kňazi sa venovali filosofii (výberovo spomeniem zo dva tucty predstaviteľov, no je nejasná hranica medzi teológiou a filosofiou, resp. filosofiou a logikou/etikou/estetikou/prírodovediu/esejistikou/polyhistóriou/sociálnou filosofiou, plus niektorí kňazi-filosofi sú zaradení v iných zoznamoch, takže po zohľadnení toho, predmetný zoznam by mohol mať zo štyri tucty predstaviteľov; tu je stručný zoznam kňazov-filosofov: Kléméns Alexandrijský, Aurelius Augustinus, Anselm z Canterbury, Godfrey de Fontaines, Tomáš Akvinský, Roger Bacon, Egídius Riman, J. Duns Scotus, Gregor z Riminy, J. Buridan, T. Cajetan, F. Suárez, B. Whichcote, R. Cudworth, N. Malenbranche, A.-G. Sertillanges, S.Š. Osuský, R. Guardini, J. de Vries, W. Brugger, F.C. Copleston, M.A.M. Krąpiec, [A.J.K. Kenny]); no okrem toho sa tiež našli kňazi, ktorí sa okrem kňazskej činnosti a vyššie uvedených disciplín venovali aj nejakej viac-menej svetskej disciplíne, tu spomeniem, že sa mohli napríklad venovať logike (William Ockham, Albert Saský, B. Bolzano, J. Venn, J.M. Bocheński), biológii (Albert Veľký, L. Spallanzani, G.J. Mendel), paleontológii (P.T. de Chardin), astronómii (M. Kuzánsky, M. Koperník, G. Bruno, P. Gassendi, M. Hell), elektrotechnike (J. Murgaš), histórii (Eusebios z Césarey, Beda Ctihodný, Henry of Huntingdon, Saxo Grammaticus, M.-J. Lagrange, G.P. Hunčaga), maliarstvu (fr. Angelico, F.T. Lippi), hudbe (A. Vivaldi), jazykovede (A. Bernolák, R. Scott, H.G. Liddell, G.W.H. Lampe), beletrii (J.I. Bajza, J. Kollár, J.Š. Baar, D. Pecka), poézii (R. Southwell, J. Abbot, H. Gavlovič, J. Hollý, S. Chalúpka, J. Gray, R. Dilong), biografiám (Ludolph Saxonský, Martin z Kochemu, W. Hünermann, T. Bosco), esejám ([R.W. Emerson], J.H. Newman, T. Halík, R.L. Burke), prekladateľstvu (Marsilio Ficino, kardinál Béssarion, M.P. Ruggieri, M. Ricci, F.D.E. Schleiermacher, E.F. Soukup, M.P. Habáň), literárnej teórii/kritike/vede (R.A. Knox, P. Edmondson), vydavateľstvu (J.P. Migne), spoločenskému reformátorstvu (G. Savonarola, T. Kolaković-Poglajen), politike (R. Borgia, G.L. Medici, J. Tiso, J. Plojhar), pedagogike (Filip Neri, J. Calasanz, J.A. Komenský, J.-B. de La Salle, G. Bosco), šachu (Jacopo da Cessole, L.R. de Lucena [?], R. López de Segura, Lev XIII, J. Owen, F. Saavedra, E.E. Cunnington, K. Traxler, W.J.J. Lombardy), či boli polyhistormi (Gregor I/Veľký, Isidor zo Sevilly, Fótios I/Veľký, Silvester II, R. Grosseteste, Erazmus Rotterdamský, A. Kircher, R.J. Boscovich, P.A. Florensky). V histórii bolo niekoľko, popravde veľmi málo iných kňazov, rehoľníkov a rehoľníčok, ktorí sa venovali zlatníctvu, napríklad vo veľkých kláštoroch či pri biskupstvách a ich zákazky mali prevažne ekleziastické určenie, lebo vyrábali patény, kalichy, monštrancie, relikviáre, pontifikálie, náprsné kríže, či pozlacovali sochy a rámy obrazov. I v beletrii možno nájsť príklad kňaza-zlatníka, konkrétne Ken(neth Martin) Follett v románe The Evening and the Morning (2020), ktorý sa odohráva v rokoch 997–1007 má postavu menom Cuthbert. Je to kňaz-zlatník a ako sa neskôr ukáže aj falšovateľ strieborných mincí (takže by sa dalo napísať ‚kňaz-zlatník-falšovateľ‘), navyše kňaz Cuthbert spolufalšuje s dekanom a dokonca aj s biskupom; boli vypátraní a naostatok kňaz-zlatník Cuthbert bol ako jediný z trojice odsúdený, konkrétne na oslepenie a vykastrovanie (kap. 5, 8–9, 21, 23).
