Múzeum Solivar v Prešove, ktoré je súčasťou Slovenského technického múzea predstavuje výstavu harmónií. Dočasná expozícia pod názvom Spoznaj harmónium trvá od 13. februára do 15. mája 2026, od utorka do soboty v čase od 9. do 17. hodiny. Na výstave sa nachádza okolo 20 harmónií pochádzajúcich z privátnej zbierky Michala Bodnára. Súčasťou výstavy je aj päťkrát konaný koncert na harmóniách, konkrétne 11. a 22. marca, 12. a 15. apríla a 15. mája 2026, konaný v predmetnom múzeu, kostole Narodenia sv. Jána Krstiteľa v Soľnej Bani a vo farskom kostole Najsvätejšej Trojice v Solivare.
※
Majiteľ kolekcie, Michal Bodnár sa narodil v Prešove, vyrastal v Solivare, čo je mestská časť Prešova (v miestnom nárečí sa Solivar mimo iného pôvabne volal Šovar, čo je odvodenina od maďarského S(o)óvár). Na organe začal hrať zhruba ako 13-ročný, odvtedy až do súčasnosti na ňom hráva aj na liturgii, aj na malých koncertoch, jeho učiteľkou hry bola Eva Konečná; jeho sestra Katarína je organistkou. Od 15 rokov pomáhal s opravami organov Petrovi Masarikovi. Neskôr študoval na teologickej fakulte a zavŕšil to ordinovaním za kňaza v júni 2016. (Nakoľko je to pre vás nezvyklé‽) Ako seminarista pôsobil v Sobranciach, ako diakon v Košiciach na Terase, kaplánom bol v Košiciach, Krásnej, Vranove, Juhu a v Košiciach, Podhradovej. V súčasnosti je kaplánom v Lipanoch (ako Martin nemôžem opomenúť, že je to farnosť Martina z Tours a, pokiaľ vás to zaujíma, oltár vytvoril majster Pavol z Levoče). Má 36 rokov.
Michal Bodnár sa zbieraniu harmónií venuje púhe 4 roky a za ten čas zhromaždil okolo 3 ½ tucta nástrojov-exponátov. Je neprehliadnuteľné, že sa tomu venuje naplno, rýchlosť je až zarážajúca, kým iní v živote nevideli ani jedno harmónium, on si pomaly každý mesiac zadováži jedno do zbierky; tak, čo mesiac, to ďalšie harmónium. A aby to nebolo málo, tak – po druhé – zháňa o nich dostupné informácie, napríklad o výrobcovi alebo technických parametroch. A aby ani to nebolo málo, tak – po tretie – ich aj reštauruje, opravuje a udržiava. A aby ani to nebolo málo, tak – po štvrté – na nich samozrejme aj hrá a koncertuje. A aby ani to nebolo málo, tak – po piate – je na plný úväzok kňazom, konkrétne kaplánom.
Jedná sa o súkromný zbierkový fond. Poznám situáciu na Slovensku, takže ma neprekvapuje, že viaceré verejné inštitúcie, tu konkrétne múzeá, si ležérne podriemkavajú v sladkom ničnerobení a namiesto toho fyzická osoba bez oficiálnej kvalifikácie sa venuje zbieraniu, reštaurovaniu, zachraňovaniu a popularizácii takéhoto málo známeho nástroja. S najväčšou pravdepodobnosťou sa jedná o najrozsiahlejšiu zbierku harmónií na Slovensku. A navyše je súkromná, urobená popri zamestnaní na plný pracovný úväzok a vybudovaná za krátke štyri roky.
Majiteľ sa netají názorom, že by rád vybudoval múzeum harmónií na Slovensku. Inšpiráciou mu je múzeum harmónii v Prostějove, v Českej republike, volá sa Harmonium – Historie, v roku 2022 ho otvorili Ondřej Mucha, ktorý je varhaníkom a koncertným hráčom na harmónium a Jan Tomanek, ktorý je huslista, obsahuje vyše 120 harmónií a ich predchodcov z rokov 1825–1973 a jedná sa o jedinú permanentnú expozíciu tohto druhu v strednej Európe.
Na výstave, na stenách za harmóniami sa v mnohých prípadoch nachádzali bannery formátu A3, kde boli rôznorodé informácie o harmóniách, fotografie a texty. Dajme tomu o výrobcovi, inzerát z dobovej tlače, vrátane cien, stav, v akom bol nástroj nájdený, pohľad na rozobraté harmónium, firemný štítok, proces rekonštrukcie, snímky z vnútrajška, pôvod nástroja, a obdobne. Poznatkovú saturáciu bannermi oceňujem, lebo ukázali majiteľovu erudíciu a návštevníkom poskytli informácie, ktoré málo kto ovládal.
Veľkým pozitívom výstavy bolo, že niektoré harmóniá mali ukázaný svoj príbeh. Napríklad keď Michal Bodnár oslavoval 35 rokov, tak farníci sa poskladali a namiesto kúpenia daru mu k narodeninám dali peniaze. Krátko na to dostal ponuku odkúpiť harmónium za presne takú sumu, akú mu venovali farníci. Ďalšie príbehy sú, že má nástroj z pozostalosti po kňazovi Andrejovi Slaninkovi (1914–1985) alebo po solivarskom organistovi Jánovi Berkovi (1918–1997). Expozícia tak nevystavovala „iba“ harmóniá, ale rozprávala aj príbehy, kontexty a emócie. Týmto sa jeho výstava líšila od štandardnej výstavy z oficiálneho múzea: predmety z múzea sú často katalógovou položkou, neraz umiestnenou v odľahlom depozite, no predmety vystavované Michalom Bodnárom sú preteplené príbehom a ľudskosťou.
Kvitujem, že na výstave boli nielen kompletné harmóniá, ale aj časti harmónií vyňaté z drevených korpusov, takže návštevníci mohli pozorovať ich vnútrajšok. Konkrétne mohli vidieť vzdušnicu s jazýčkami, čo nie je častá možnosť, ďalej registrovú dosku a vnútornú časť klaviatúry. Pri eventuálnej ďalšej výstave by bolo vhodné pokračovať s tým a navyše ukázať aj ďalšie časti, hlavne mechy, rozdiel medzi zásobníkovým a pumpovacím mechom a rozdiel medzi harmóniom a organom.
Poskytovala sa aj možnosť, aby si návštevníci zahrali na harmóniách. Bolo to milé, vďaka tomu sa hudobne orientovaní profesionáli a amatéri mohli zblížiť s nástrojom, vyskúšať si koordináciu pumpovania, rozdiel medzi rýchlym a pomalým pumpovaním, prepínanie registrov, odpor pri stláčaní klávesov, farbu zvuku, jeho sýtosť, rezonanciu, rozdiel medzi zvukom klavíra a organu, rezonovanie dreveného korpusu pri hre, vnímanie akustickej odozvy vo fyzickom prostredí a pochopiteľne aj plnohodnotnú hru nejakej skladby. V mene všetkých hráčov ďakujem za túto možnosť.
Ani praktické hľadisko zberateľstva nie je prehliadnuteľné; ak by typický nástroj mal rozmery 150 x 100 x 120 centimetrov a tých nástrojov je vyše 40, plus náhradné diely a samozrejme pracovné nástroje, tak je viac než zrejmé, že uskladnenie zbierky zaberie omnoho viac priestoru, než napríklad zbierka vreckových hodiniek. Pokiaľ by vás to zaujímalo, majiteľ ich má uskladnené jednak na fare v Lipanoch, kde práve pôsobí a v premonštrátskom kláštore v Jasove, oboje je na východnom Slovensku.
Zhodnotenie výstavy by som rozdelil do dvoch častí: (α) zhodnotenie zbierkových exponátov výstavy a (β) zhodnotenie organizácie výstavy.
(α) Zhodnotenie z hľadiska exponátov výstavy. Michalovi Bodnárovi sa podarilo predstaviť peknú a hodnotnú zbierku. Je to mimoriadná kolekcia, nielen v miestnom význame, ale celoslovensky, alebo ešte lepšie povedané minimálne v celoslovenskom meradle. Evidentne toto je jeho osová voľnočasová aktivita. Rozhodne sa vyzná do harmónií a vzhľadom na úroveň, ktorú dosahuje, jeho výkony v mnohých parametroch bezozvyšku zodpovedajú profesionálom. Zbierka bola variabilná, od lacnejších harmónií k drahším, od nefunkčných k plne funkčným, od slabšieho zvuku ku koncertnej kvalite, od domácich k zahraničným, od známejších výrobcov k menej známym. Bolo výborné, že časť nástrojov bola rozobratá. A bolo perfektné, že na časti harmónií sa dalo hrať. Tiež pri niektorých harmóniách boli inzeráty z vtedajšej tlače priamo ku konkrétnemu nástroju, vrátane pôvodných cien, alebo k firme ktorá ho vyrobila. Nemenej vysoko oceňujem, že k niektorým harmóniám bol pripojený stručný opis, napríklad ako ho získal, kde sa predtým nachádzalo, kto bol predošlý vlastník, dokonca fotografia vlastníka, nejaký príbeh. Z tohto ohľadu sa jednalo o bezpochyby nadpriemernú výstavu, ona bola dobre zvládnutá a kvalitne prevedená.
(β) Zhodnotenie z hľadiska organizácie výstavy. Mal som nejaké otázky ohľadom harmónií, tak som sa spýtal pracovníctva dohliadajúceho na výstavu. Dostal som odpoveď: „To vám neviem povedať. My len poskytujeme priestor.“ Keď som sa spýtal inú otázku, tak odpoveďou bolo: „To teda neviem. Keby ste sa spýtali o soli, to by som vám vedel hovoriť...“ Viacerí na výstavy prichádzajú niečo nové sa dozvedieť a naučiť sa. Vo svetových múzeách a galériách je bežné, že pri exponáte je opis predmetu, niekedy aj v dvoch jazykoch (konkrétne v Taiwane po čínsky a anglicky), môžu tam byť QR kódy a po ich naskenovaní v smartfóne si môžete vypočuť komentár, na výber sú často aj viaceré jazyky, možno 5+ jazykov, je možné sa opýtať prítomného pracovníctva na expozícií (v istom múzeu si pamätám na jednu pani, mohla mať okolo 70-ky, bola dobrovoľníčkou, čiže tam ani nebola zamestnaná, a dokázala o téme rozprávať dlhé minúty, možno aj 10+ minút, navyše pracovníctvo každú hodinu rotovalo do ďalšej miestnosti, takže naisto mala hlboké vedomosti o každej miestnosti) alebo v dobrých múzeách je možné si objednať kvalifikovaného sprievodcu. Výstavu som navštívil po takmer dvoch mesiacoch od vernisáže, pracovníctvo múzea sedelo v prázdnej aule, ja som bol jediný návštevník, takže malo desiatky-a-desiatky hodín času si naštudovať informácie o harmóniách, čo i len z wikipédie, myslím, že vyhľadať informácie a naučiť sa ich by im zabralo nanajvýš jeden pracovný deň a následne by bolo schopné urobiť výklad aspoň na 5–10 minút. Ako som spomínal, na stenách síce boli bannery s informáciami, no boli pomerne základné a vzhľadom na to, že nebolo k dispozícií kvalifikované lektorstvo, tak nepostačovali pre hlbší vhľad, ja by som očakával tak 3 až 5 násobné zlepšenie kvantity a kvality bannerov. Preto mohlo byť možno ďalších 10 bannerov, kde by bola história harmóniá, rozdiel oproti organu, klavíru a fysharmonike, mechanizmus tvorenia zvuku, materiál mechu a jazýčkov, mechanizmus prevodu vzduchu medzi zásobníkovým a pumpovacím mechom alebo detailnejší opis ako sa rekonštruuje harmónium, včítane explicitných fotografií s popisom.
Ľudia, pokiaľ sebastredne posudzujem podľa seba, nechcú vidieť „len“ zbierkové predmety, teda iba nejaké – prepytujem – skrine s klávesmi a pedálmi. Oni často chcú informácie, vedomosti, príbeh, tiež chcú emócie a interaktivitu. V tomto konkrétnom ohľade – teda (β) z hľadiska organizácie výstavy – bola výstava slabšia, no stále bola nadpriemerná. Podpriemernosť sa stáva štandardom, preto by som to mohol prejsť blahosklonným mlčaním, no ja som si zvykol na inú úroveň, napríklad tú z Britského múzea, Shakespearovho rodného domu či z Národného palácového múzea v Taipei... Preto na základe vyššie uvedeného tvrdím, že z hľadiska organizácie expozície a sprostredkovania informácií má výstava stále priestor na zlepšovanie.
※
V minulosti sa viacerí kňazi venovali aj nekňazským, nepastoračným činnostiam, napríklad astronómii (M. Kuzánsky), beletrii (J.Š. Baar), biografiám (Martin z Kochemu), biológii (G.J. Mendel), elektrotechnike (J. Murgaš), esejám (R.L. Burke), filatelii (J. Vallo), filosofii (Tomáš Akvinský), histórii (Beda Ctihodný), hudbe (A. Vivaldi), jazykovede (G.W.H. Lampe), literárnej teórii/kritike/vede (P. Edmondson), logike (J.M. Bocheński), maliarstvu (F.T. Lippi), paleontológii (P.T. de Chardin), pedagogike (J.A. Komenský), poézii (H. Gavlovič), polyhistórii (Erazmus Rotterdamský), prekladateľstvu (F.D.E. Schleiermacher), šachu (K. Traxler) či vydavateľstvu (J.P. Migne).
Aj tento historický prehľad ukazuje, že kňazské povolanie sa často prelínalo s kultúrnym, vedeckým a spoločenským prínosom. V súčasnosti však medzi niektorými v spoločnosti jestvuje naratív, že viacerí kňazi žijú nezriadeným sexuálnym životom, sú posadnutí stavaním kostolov a farských budov, ich rozširovaním a rekonštruovaním, zbierkami peňazí na všetko možné každú nedeľu a samozrejme zaslepeným politikárčením v kostoloch. Nechcem vstupovať do spomenutého diskurzu, ani tvrdiť, že kňazi sa musia okrem kňazskej činnosti venovať aj nejakej inej činnosti. Chcem však s veľkým uznaním uviesť, že je bezpochyby chvályhodné, že spomenutý kňaz Michal Bodnár sa venuje takejto záslužnej činnosti – konkrétne zbieraniu harmónií, ich štúdiu, reštaurovaniu, vystavovaniu, popularizovaniu, udržiavaniu v kultúrnej pamäti a koncertovaniu na nich. Vykonáva chvályhodnú prácu a jeho výstava je hlavne z hľadiska zbierkových exponátov výnimočná, kvalitná a mimoriadna.
Cecília Rímska (nar. 200–230, zomr. 222–235), patrónka hudby, hudobníkov a výrobcov hudobných nástrojov by bola na Michala Bodnára hrdá!
