Zameriam sa na príbeh Jozefa, ktorý žil na úsvite židovskej civilizácie, najčastejšie sa uvádza, že žil niekde medzi XVII. až XIV. storočím záporného letopočtu. Budem vychádzať z Biblie, konkrétne z knihy Genesis, ktorá je začiatkom Pentateuchu, resp. Tóry. Jozefov osud tam zaberá nemalý priestor, minimálne trinásť kapitol z päťdesiatich (konkrétne kap. XXXVII–L, s výnimkou XXXVIII. kap.), okrem toho paralely, alúzie a suplementárne informácie sú v Oboch zmluvách roztrúsené na viacerých miestach. Jozefov osud je jeden z najdlhších biblických príbehov, no súčasne aj jeden z najdojímavejších a najsrdcervúcejších príbehov; je to dychberúci príklad otcovskej, synovskej a bratskej lásky; je plný lásky, požehnania, dôvery, čestnosti, odpustenia, nezdolnosti, odvahy a aktivity; to všetko prevyšuje aj tam vyskytujúcu sa nenávisť, klamstvo, násilie a pomstu.
Jozefov otec sa volal Jákob (Ιακωβ, niekedy sa meno prekladá aj ako Jakob alebo Jakub), neskôr bol premenovaný na Izrael (Ισραηλ,Gn 35.10, por. Gn 32.28-29, 1Kr 18.31, 2Kr 17.34), bol mladší z dvojičiek a Jozefa mama sa volala Ráchel (Ραχηλ). Z otcovej strany Jozefovými starými rodičmi boli Izák a Rebeka, prastarými rodičmi Abrahám a Sára.
Jákob – Jozefov otec – mal trinásť detí so štyrmi ženami, konkrétne mal dvanásť synov a jednu dcéru (Gn 29.31–30.24, 35.16-26, 46.8-27, 49.3-28, Ex 1.1-5). S prvou manželkou Leou mal šiestich synov a dcéru, s druhou manželkou Ráchel mal dvoch synov (staršia Lea a mladšia Ráchel boli rodné sestry, boli Jákobovými sesternicami; manželstvo bolo polygamné), ďalej Jákob s mal Bilhou (Ráchelinou slúžkou) dvoch synov, rovnako mal so Zilpou (Leinou slúžkou) dvoch synov. Z trinástora Jákobových detí je žiaduce zmieniť piatich synov: Rúbena (Ρουβην), prvorodeného syna, ktorého mal ho s Leou; Léviho (Λευι), v poradí tretieho syna, mal ho s Leou, jeho pravnuk bude Mojžiš, ktorý vyvedie Izraelitov z Egypta a ktorý dostane Desatoro prikázaní; Júdu (Ιουδα), v poradí štvrtého syna, mal ho s Leou, on bude predkom nazaretského tesára Jozefa, adoptívneho otca Ježiša Krista a súčasne predkom Panny Márie; Jozefa (Ιωσηφ), v poradí jedenásteho syna a dvanásteho dieťaťa, celkovo bol predposledný, no bol prvým synom, ktorého mal Jákob s Ráchel, o ňom je táto esej; a Benjamína (Βενιαμιν), v poradí dvanásteho syna a trinásteho dieťaťa, celkovo bol posledný a najmilovanejší, mal ho tiež s Ráchel.
Ráchel s Jákobom dlho nemohla otehotnieť, avšak nakoniec predsa len porodila syna a „Dala mu meno Jozef a povedala: ‚Kiež by mi Hospodin pridal aj druhého syna!‘“ (καὶ ἐκάλεσεν τὸ ὄνομα αὐτοῦ Ιωσηφ λέγουσα Προσθέτω ὁ θεός μοι υἱὸν ἕτερον;Gn 30.24, por. 35.16-18, Ps 81.6, Sir 49.15). Na základe tejto udalosti sa vysvetľuje etymológia mena Jozef, konkrétne má znamenať ‚Boh pridá,‘ tu vo význame ‚pridá ďalšieho syna,‘ no môže znamenať aj ‚Boh pridá bohatstva, úcty, moci, atď.‘ Jozef (Ιωσηφ) sa narodil v Paddán-Arame, počas toho ako jeho otec dvadsať rokov slúžil u svojho svokra, neskôr nie v dobrom od neho aj s rodinou odišiel do Kanaánu.
Rodina sa usadila v Kanaáne, kde predtým býval Jákobov otec; Ráchel, Jozefova mama, v tom čase už nežila. Sedemnásťročný Jozef spolu so svojimi bratmi pásol ovce. Vzťahy medzi Jozefom a bratmi neboli dobré; bratia mali zlé správanie, Jozef o tom hovoril otcovi, navyše otec ho mal radšej než ostatých bratov, jednak pre dobrú povahu, jednak preto, že ho mal v pokročilejšom veku s milovanejšou manželkou, s ktorou dlho nemohol mať deti. Ešte viacej ho bratia znenávideli a žiarlili na neho, keď Jozef bratom a otcovi rozpovedal dva sny ktoré mal: v jednom pracovali na poli, viazali snopy, Jozefov snop zostal stáť a snopy ostatných bratov sa mu klaňali, v druhom sne sa mu klaňalo slnko, mesiac a jedenásť hviezd. Čo sa exegézy týka, obidve sny naznačujú Jozefovu nadradenosť, moc i jedinečnosť a tí, ktorí si ich vypočuli, im museli v podobnom zmysle rozumieť. (Už predošlé generácie mali skúsenosti s vešteckými snami, napr. Jozefovmu otcovi sa snívalo o rebríku do neba, o prisľúbení rozmnoženia národa a jeho ochrane; pozri Gn 28.10-22, por. 15.1-21?, 20.3-8, 31.10-13, .24.)
Raz otec poslal Jozefa pozrieť, či sú bratia a stáda v poriadku. Keď bratia videli prichádzajúceho Jozefa, prejavila sa ich nedobrá povaha a rozhodli sa, že Jozefa zabijú a otcovi povedia, že ho zožrala divá zver. Rúben, najstarší z bratov im však povedal, aby ho nezabíjali, iba ho hodili do prázdnej cisterny na vodu ktorá tam bola, pričom jeho úmyslom bolo neskôr Jozefa vytiahnuť a priviesť späť domov. Jozefovi teda zobliekli pekné šaty a hodili ho do cisterny. Krátko na to okolo prechádzali kupci smerujúci do Egypta a tak Júda, štvrtý z bratov navrhol, aby brata nezabíjali, ale predali kupcom. Predali ho za dvadsať strieborných, jeho odev namočili do krvi zvieraťa a zobrali ukázať domov. Keď otec videl donesené šaty, hneď rozpoznal, že patrili Jozefovi a bez váhania uveril, že ho roztrhala divá zver. Smrť milovaného syna ho ranila a úprimne za ním smútil.
Za ten čas Jozefa kupci predali v Egypte, kúpil si ho Pótifar, faraónov dvoran a veliteľ telesnej stráže. Jozef bol požehnaný Hospodinom, preto sa mu darilo na novom mieste, zvládal svoje úlohy a dalo sa naňho spoľahnúť. Bol šikovný, múdry, čestný, zručný a starostlivý, popri tom bol aj pekný. Pótifar mu zveroval čoraz viacej úloh a skončilo to tým, že Jozef ako otrok-cudzinec bol správcom domu a staral sa v podstate o všetko. Žiaľ, Jozefova krása priťahovala Pótifarovu manželku a tá ho začala zvádzať a otvorene sa mu ponúkala. Jozef striktne odmietol cudzoložstvo a neveru, lebo nechcel „spáchať takú veľkú neprávosť a zhrešiť proti Bohu“ (πῶς ποιήσω τὸ ῥῆμα τὸ πονηρὸν τοῦτο καὶ ἁμαρτήσομαι ἐναντίον τοῦ θεοῦ;Gn 39.9, por. Prov 6.29, .32). Pótifarova manželka však nebrala ohľad na Jozefov nezáujem a odmietanie. Neprestávala v zvádzaní a raz, keď ho opäť zvádzala, sa jej Jozef vytrhol z rúk, ušiel, no jeho plášť zostal v ženinej ruke. Podráždená a zahanbená z odmietnutia hneď služobníctvu a manželovi rozpovedala svoju zákernú verziu udalosti, konkrétne, že to bol Jozef kto ju chcel znásilniť, no keď začala kričať, tak sa zľakol a utiekol od nej bez plášťa, ktorý ako dôkaz pravdivosti držala v rukách. Pótifar jej uveril a na Jozefa sa strašne nahneval. Veď mu bezmedzne dôveroval, bol svojim postavením hneď za pánom domu a teraz sa dozvedel, že mu chcel zviesť, či skôr znásilniť manželku! Za trest dal Jozefa uvrhnúť do žalára.
Aj v žalári sa Jozefovi darilo, lebo postupne si získal náklonnosť a dôveru správcu žalára. Došlo to až tak ďaleko, že „Jozef dohliadal na všetko... Správca žalára nedohliadal na nič“ (Ιωσηφ καὶ πάντας τοὺς ἀπηγμένους, ὅσοι ἐν τῷ δεσμωτηρίῳ... οὐκ ἦν ὁ ἀρχιδεσμοφύλαξ τοῦ δεσμῶτηρίου;Gn 39.22-23). Inými slovami povedané, aj keď bol Jozef stále žalárovaný, stal sa ako keby správcom žalára. Pre jeho osud je dôležité, že neskôr do väzenia boli poslaní aj faraónov čašník a pekár. Obaja v ňom mali sen, Jozef im ho vyložil so záverom, že čašník sa vráti na svoje miesto, no pekár bude popravený. Pri výklade Jozef požiadal čašníka, že keď bude oslobodený, aby sa zaňho prihovoril u faraóna. Výklad sa ukázal správnym, čašník sa vrátil ku faraónovi, no na Jozefa zabudol.
Po dvoch rokoch od výkladu sna pre čašníka a pekára bol Jozef stále v žalári. V tom čase mal faraón dva zvláštne sny: v prvom z Nílu vystúpilo sedem pekných, tučných kráv a následne sedem škaredých, vychudnutých kráv, ktoré zožrali tie pekné a tučné; v druhom sne videl sedem plných klasov a následne sedem suchých klasov, ktoré pohltili tie plné. Faraón bol rozrušený, požiadal svojich veštcov a mudrcov o výklad, no žiaden z nich to nedokázal vysvetliť. Vtedy sa naňho rozpamätal čašník a faraónovi odporúčal Jozefa. Jozef sny vyložil takto: ‚Obidva sny majú rovnaký význam: sedem tučných kráv, resp. plných klasov znamená sedem rokov hojnosti a dobrej úrody; sedem vychudnutých kráv, resp. suchých klasov znamená sedem rokov hladu a biedy v krajine. A opakovanie sna značí dôležitosť‘ (Gn 41.1-32, por. Job 33.14, Ps 11.6, 105.16, Iz 19.3, Jer 4.11, Ezk 17.10, 19.12, Dan 1.20, 2.2-3, .28-30, .45, 4.3-7, 5.11-17, Jon 4.8, 2Cor 13.1). Jozef tiež faraónovi navrhol ako sa pripraviť na nadchádzajúcich štrnásť rokov; faraón si mal vybrať správcov, ktorí budú počas prvých siedmych rokov vyberať a uchovávať pätinu úrody, ktorá bude zásobou na sedemročný hladomor.
V prípade, že si to chcete prečítať bližšie k zdroju, tu je dobrý tip: https://www.martinus.sk/?uItem=223332&z=8RQS6I&utm_source=z%3D8RQS6I&utm_medium=url&utm_campaign=partner
Pokračovanie zajtra.
Skratky a ostatné poznámky budú na konci 3. časti.
