Mesiac knihy. Inšpirovať sa bibliofilom T. Phillippsom?!

Písmo: A- | A+

Nielen knihy, ale aj čitatelia, knižnice a zberatelia kníh majú svoje osudy (aby som parafrázoval Terentianovo „habent sua fata libelli,“ ako čítame v 1286. verši spisu De Syllabis).

Jeden takýto príbeh – na rozdiel od známeho a obdivovaného Umberta Eca – predstavuje Thomas Phillipps, oddaný milovník a zberateľ kníh. Netvrdím, že vo všetkom by sme ho mali nasledovať, lebo v jeho živote nachádzam nie len vášeň, oddanosť, cieľavedomosť, budovanie kultúrnych a materiálnych hodnôt, ale žiaľ aj tvrdohlavosť, jednostrannosť, zaslepenosť a netoleranciu. Pochopiteľne, že nie vo všetkom by sme ho mali nasledovať, ale prečo by sme ho nemohli nenasledovať aspoň nejakým tým percentom? 

Sir Thomas Phillipps, prvý Baronet patrí medzi z najvýznamnejších anglických bibliofilov a bibliomaniakov XIX. storočia. Narodil sa 2. júla 1792 v Manchestri (severozápad Anglicka), bol nemanželským dieťaťom podnikateľa v oblasti textilu a tlačiarenstva, vďaka čomu získal slušný majetok a zomrel vo veku nedožitých 80 rokov 6. februára 1872 v Cheltenhame (juhozápad Anglicka). Bol dvakrát ženatý, z prvého manželstva mal tri deti, dcéry Henriettu, Sophiu a Katherine, druhé bolo bezdetné. 

Thomas Phillips
Thomas Phillips (zdroj: Wikipedia)

Láska a posadnutosť ku knihám u Thomasa Phillippsa začala, ako to býva v obdobných prípadoch, už v detstve, lebo hoci mal len šesť rokov, už vlastnil 110 kníh. Knihy začal systematickejšie zberať až počas štúdia na strednej škole, tú absolvoval na Rugby School (nachádzajúca sa v Rugby, je to súkromná a prestížna škola založená v roku 1567) a samozrejme v zbieraní kníh pokračoval počas vysokoškolského štúdia, ktoré bolo na Oxfordskej univerzite (Univeristy College Oxford, zal. 1249). Zberal nielen knihy, ale aj pergamenové rukopisy, dedičstvo minul hlavne na pergameny a keď vyčerpal zdedený majetok, tak si zobral pôžičku a tým priviedol rodinu do dlhov. Je to pre vás neočakávané? Nemalo by byť, mnohí ľudia charakterizovaní ako bibliofili a bibliomaniaci to urobili... 

Knihy boli preňho všeličím: majetkom, investíciou, láskou, mániou, predmetom konverzácie, dôvodom na vytvorenie priateľstva, dôvodom na vznik hnevu a nenávisti, predmetom širšieho kultúrneho a spoločenského statku. Zdá sa, že knihy nie len zbieral, ale v niektorých prípadoch aj obyčajne zhromažďoval, kupoval bez hlbšieho zámeru. Predpokladá sa, že počas celého života za knihy a rukopisy zaplatil 200 až 250 tisíc libier, ak by sme predpokladali takúto sumu v roku 1850, tak po prerátaní na ceny v roku 2021 by nám vyšlo, že na dnešné ceny za knihy zaplatil 28 až 35 miliónov libier, v eurách je to zhruba 32 až 40 miliónov. Ročne na knihy minul 4 až 5 tisíc libier, čo je na dnešné ceny okolo 550 až 700 tisíc libier (v eurách je to zhruba 650 až 800 tisíc), týždenne kúpil 40 až 50 kníh a stávalo sa, že kúpil nie len mnoho kníh, ale rovno všetky knihy v antikvariáte alebo v katalógu! Cena rukopisov bola v roku jeho úmrtia hodnoverne odhadnutá na takmer 75 tisíc libier, na súčasné ceny je to okolo 8,7 milióna libier, a bola to najväčšia zbierka rukopisov v XIX. storočí, plus jeho zbierka obsahovala vyššie spomenuté množstvo kníh. 

Už počas života sa Thomas Phillipps zaoberal ďalším osudom svojej monumentálnej knižnice. Chcel ju prenechať britskému národu, vyvíjal snahu, aby prešla pod správu Oxfordskej univerzity (Oxford University), konkrétne do Bodleyovej knižnice (Bodleian Library), alebo aby prešla pod správu Britského múzea (British Museum, Londýn). No záver oboch rokovaní bol neúspešný, dôvodom boli ďalšie jeho požiadavky, ako byť hlavným knihovníkom v Bodleyovej knižnice, alebo aby Britské múzeum prevzalo jeho návrhy na zlepšenie inštitúcie. Preto testamentom knižnú zbierku zanechal najmladšej dcére Katherine a jej tretiemu synovi Thomasovi Fitzroyovi Fenwickovi, pričom si stanovil viacero rigoróznych podmienok, hlavne aby zostala neporušená v Thirlestaine House, aby ju nikto nepreusporadúval, aby ju nemohol navštíviť žiaden rímskokatolík, a zvlášť aby ju nemohol navštíviť jeho zať James O. Halliwell a jeho rodina. 

Knižná zbierka sa nachádzala najprv v jeho vidieckom sídle Middle Hill v blízkosti Broadway, bola to nehnuteľnosť vybudovaná jeho otcom. Sídlo malo 20 izieb, pričom knihy zaberali vyše 16 izieb a očakávateľne knihy mali prioritu, napr. Phillipps spal len na pohovke, lebo tá zaberala menej priestoru než posteľ a bola lacnejšia. V poslednej dekáde života sa Thomas Phillips rozhodol presťahovať do nového sídla a mal na to dva príčiny. Prvou bol nedostatok priestoru, lebo jeho sídlo už nepostačovalo a stroskotalo rokovanie o prevzatí zbierky Knižnicou alebo Múzeom, druhým bol problematický vzťah so zaťom. Jeho zať bol James Orchard Halliwell (1820–1889), shakespearológ, lingvista a bibliofil. J. Helliwell sa jednak proti Philippsovej vôli oženil s jeho najstaršou dcérou Henriettou, jednak mal, povedzme eufemicky, problematický vzťah ku starým knihám. Konkrétne J. Helliwell bol vylúčený z Knižnice Britského múzea, keďže bol podozrivý z nejasného nakladania rukopisov z Trinity College, tiež mal zvyk ničiť vzácne knihy, tak, že si z nich vytrhával stany a tie lepil do albumu a hlavne samotný Th. Phillipps ho obvinil z toho, že mu ukradol vzácne quartové vydanieHamleta z roku 1606, ktoré neskôr predal Britskému múzeu! Preto Th. Phillipps si zakúpil nehnuteľnosť Thirlestaine House nachádzajúca sa v Cheltenhame a rovnako ako predošlá nehnuteľnosť, aj táto sa nachádzala na juhozápade Anglicka. Sťahovanie začalo v roku 1863 a bolo náročné, knihy zabrali minimálne 105 nákladných povozov (v angl. “wagon-loads”), boli ťahané dvoma koňmi a transport trval 8 mesiacov (podľa iného zdroja dva roky). V čase úmrtia T. Phillippsa mala jeho knižná zbierka okolo 100–110 tisíc položiek, obsahovala zhruba 40 tisíc tlačených kníh a zhruba 60 tisíc rukopisov, čo je ozaj impozantný rozsah. 

Po smrti Th. Phillippsa sa spomínaná dcéra Katherine a vnuk Thomas Fenwick o knižnicu začali príkladne starať (napr. vnuk sa o ňu staral päťdesiat rokov), no aj tak sa čoskoro dostavili problémy s finančným udržiavaním zbierky, tak ako to býva v mnohých iných prípadoch pri zdedenom majetku. Preto Th. Fenwick v roku 1885, len trinásť rokov po úmrtí Th. Phillippsa, sa obrátil na súd a dosiahol súdny výrok, že požiadavka v testamente o zákaze predaja môže byť odstránená... a tým sa začal postupný rozpredaj toho, čo Thomas Phillipps zhromažďoval po celý život. Rozpredaj, či roztrúsenie zbierky trvalo vyše storočia, okrem priamych predajov sa uskutočňovali aj dražby prostredníctvom Sotheby’s a Christie’s; knihy a rukopisy z Phillippsovej zbierky prešli do prominentných knižníc a súkromných zbierok, napr. do Kráľovskej knižnice (dnes Berlínska štátna knižnica), Belgickej kráľovskej knižnice, Oblastného archívu v Utrechte (Holandsko), Knižnice a múzea J. Pierponta Morgana (Manhattan, NY), Knižnice Henry E. Huntingtona (Sam Maríno, CA), a mnohých ďalších.

Milí knihomoli a knihomoľky, inšpiroval som vás nie len k čítaniu, ale aj z vlastneniu kníh? Bez ohľadu či odpoveď je „áno“ alebo „áno, isteže,“ ešte raz uvediem kvantitatívne parametre uvedenej zbierky. Sir Thomas Phillipps (1792–1872) už ako 6-ročný mal 110 kníh, keď zomrel mal knižnicu ktorá mala minimálne 100 tisíc bibliografických položiek, ergo tlačených kníh aj pergamenových rukopisov. Na dnešné ceny za to celkovo zaplatil 32–40 miliónov eur (a ročne 650–800 tisíc eur), týždenne kúpil 40–50 kníh, no niekedy, ako typický človek s bibliomániou, vykúpil aj celý obchod. Najprv žil v sídle s 20 izbami, knihy v nich zaberali 16 izieb. Keď sa sťahoval, knihy sa prevážali v 105 nákladných povozoch a transport trval mnoho mesiacov. Po jeho smrti knihy zdedila rodina, no nakoniec sa rozpredali do prominentných knižníc a roztrúsenie zbierky trvalo vyše 100 rokov.

Skryť Zatvoriť reklamu