Τριλογία, trilógia, respektíve τρίπτυχος, triptych esejí pokračuje druhou esejou – druhou časťou z trojeseje – o mojej návšteve predstavenia The Merry Wives of Windsor od Williama Shakespeara konaného v londýnskom divadle The Globe, o polnoci, na prelome 1. a 2. augusta 2025. V tejto časti som monotematicky zameraný na atmosféru, nakoľko som ju považoval za neprehliadnuteľnú a interpretačne plodonosnú.
※
Atmosféra
The Globe nie je púhou budovou a históriou, ale bystrejší návštevníci si môžu zo stavby a z divadelného predstavenia, vrátane spoludivákov vyvodiť isté názory, pocity, emócie, duševné stavy, celkovú klímu a tak podobne. Ostatne menované označenia možno súhrne nazvať atmosféra a práve ňou sa teraz budem zaoberať. Pomenovanie atmosféra som vybral náhodne a jednalo sa o nadmieru dobrú voľbu, lebo slovo atmosféra (angl. atmosphere, novogr. ατμόσφαιρα) je kompozitum z gréckych slov ἀτμός, para, výpary a σφαῖρα, guľa, no a dobrou voľbou je práve pre druhú časť kompozita, pre slovo σφαῖρα, znamenajúce guľa, lebo aj názov The Globe znamená Guľa, respektíve správnejšie Zemeguľa. (Ale tvrdiť, že opisujem guľu v Guli by bol nonsens, rovnako ako tvrdiť, že slovo bolo používané za Shakespearovho života.)
The Globe bolo a je posvätné miesto kultúry a civilizácie. (Aj keď pôvodné The Globe bolo pätinu–štvrtinu kilometra ďalej, je veľmi pravdepodobné, že keď išli do pôvodného divadla alebo keď sa prechádzali, tak išli cez súčasné The Globe, preto obidve miesta chápem ako viac-menej identické.) Na tomto mieste sa nachádzali početní, prepočetní ľudia, o mnohých sa dozvedáme aj z encyklopédií. Za všetkých spomeniem pochopiteľne Williama Shakespeara; autorov hier ako Ben Jonson, Thomas Dekker, John Fletcher; hercov a podielnikov v The Globe ako Richard Burbage, Cuthbert Burbage, John Heminges, Augustine Phillips, Thomas Pope; vtedajších hercov ako William Kempe, Robert Armin, Alexander Cooke, Nathan Field; významných vydavateľov a tlačiarov Shakespearových diel ako William Jaggard, Isaac Jaggard, Thomas Thorpe, Nicholas Ling, Andrew Wise, Cuthbert Burby, John Smethwick, Valentine Simmens, Edward Blount; možnože The Globe navštívila aj Shakespearova rodina, teda jeho manželka Anne rod. Hathaway(ová), jeho deti, Sussana a Judith, jeho rodičia, John a Mary, rod. Arden(ová) a jeho súrodenci Gilbert, Joan, Richard, no a bezosporu Edmund. Sumatívne The Globe navštívilo niekoľko miliónov ľudí, naisto niekoľko desiatok miliónov návštevníkov, medzi nimi zaiste aj poslanci, ministri, premiéri, princovia, prezidenti, herci, režiséri, spisovatelia, umelci, svetoví grandmajstri v bridgi, šachoví grandmajstri, profesori a nositelia Nobelových cien.
Na predstavení The Merry Wives of Windsor som mal príležitosť cítiť spojenie s Williamom Shakespearom ako osobou. Vnímal som zjednotenie s myriadami iných režisérov, hercov, kostymérov, scénografov, choreografov, hudobníkov, literárnych vedcov, theatrológov a divákov ktorí za štyri a štvrť storočia participovali na tejto hre-komédii. Cítil som sa previazaný s tými najlepšími shakespearológmi ako Nicholas Rowe, Samuel Johnson, Andrew C. Bradley, Edmund K. Chambers, Samuel Schoenbaum, Park L.H. Honan, Anthony D. Nuttall, Katherine Duncan-Jones(ová), Stanley W. Wells, Harold Bloom, Martin Hilský, Stephen J. Greenblatt, aby som menoval aspoň tucet autorov ktorí ma ovplyvnili.
Famózne divadlo The Globe je inštitúciou, kde prichádzajú ľudia, ktorí nechcú byť vnáraní do bahna každodennosti (por. Platónove diela Faidón, 66b–68c, Faidros, 246a–248c, Ústava, VI.496c–e, VII.514a–520a, Filébos, 11b–22c, Timaios, 69c–d). Pokiaľ títo nešťastníci hľadajú čosi lepšie, tak v The Globe majú excelentnú príležitosť nahliadnuť idey/hodnoty krásy, lásky, pravdy, krutosti, sklamania, povinnosti, osudu, múdrosti, života a smrti. V nižšom stupni majú príležitosť nahliadnutia len ideí/hodnôt krásy, lásky, pravdy, et cætera, ktoré sa zhmotňujú v konaní postáv a deji, avšak vo vyššom stupni majú príležitosť nahliadnutia čistých, platónskych či renesančno-novoplatónskych ideí/hodnôt krásy samej osebe, lásky samej osebe, pravdy samej o sebe, et cætera, pričom tieto idey/hodnoty ani nevznikajú, ani nezanikajú, ani sa nemenia (ἐξαίφνης κατόψεταί τι θαυμαστὸν τὴν φύσιν καλόν... πρῶτον μὲν ἀεὶ ὂν καὶ οὔτε γιγνόμενον οὔτε ἀπολλύμενον, οὔτε αὐξανόμενον οὔτε φθίνον, ako napísal Platón v Συμπόσιον, 210e4–211a2, Sókratés prerozprávajúci Diotiminu reč). Dychberúca príležitosť, však?
Nie je to nejaké poľutovaniahodné ochotnícke divadlo na ktoré sa píšu recenzie len zo súcitu a aj to za nejakú úplatu, ale londýnsky The Globe je miestom ktoré je crème de la crème svetovej theatrológie, literatúry a kultúry. Tam príbehy prechádzajú z tlačiarenskej čierne do plnokrvného života, zhmotňujú sa, aby opäť-a-opäť kreatívne sa zopakovali a vstúpili do komunikácie s nami, do dialógu s našou mysľou, či s našou dušou, ako by povedal Platón. V The Globe sa opisujú minulé dejiny a píšu sa budúce dejiny. Nie len vojenské, ekonomické a politické, ale hlavne kultúrne dejiny. Ukladajú sa nie len na papier, ale aj do duše a mysle. Predvádzajú čo znamená civilizačná excelentnosť, znázorňujú metamorfózu od profánneho ku sakrálnemu a prezentujú posvätnosť sekulárneho priestoru. The Globe je krásnym, romantickým a mystickým priestorom na kontempláciu a na hľadanie transcendentna, je miestom pomáhajúcim vystúpiť k vyšším sféram umenia, vedenia, chápania, poznania Shakespeara i sebapoznania. Obtiažne, veruže obtiažne, nájsť nejaké superlatívum, ktoré by sa nehodilo na Shakespeara.
Predmetné divadlo je miestom kde si mnohí prvýkrát uvedomili aká hlboká môže byť láska, ako devastujúca môže byť zákernosť, čo môže byť skutočným priateľstvom, ako vyzerá nehanebné pokrytectvo, aké sú dôsledky neuváženého ľahtikárstva, ako overiť komu možno bezvýhradne dôverovať, aké sú nástrahy v každodennom manželstve, akou exponovanou otázkou je následníctvo v monarchii a rode, ktoré sú nespochybniteľné znaky identity, ako vyzerá krvilačná zrada, nakoľko ľudia sú zmietaní ľahostajným osudom, ako odpovedať na vierolomnosť, pokiaľ sú záväzné nevyslovené spoločenské väzby, dokedy možno akceptovať narušovanie predpokladaného sociálneho poriadku. Tak ako keď si kúpime knihu, trebárs La Divina Commedia (Božská komédia) od Dante Alighieriho, a prostredníctvom čítania knihy sa minulosť prepája s našou prítomnosťou a dúfajme aj budúcnosťou, tak obdobne je to aj so Shakespearovými hrami – prezentujú deje, príbehy, konflikt, idey a hodnoty a ponúkajú nám možnosť participovať na deji, dešifrovať hodnoty, prejať idey, to všetko preniesť do nášho života, valorizovať ho a dokonca ho aj preporodiť.
Tak ako Homéros bol pre starých Grékov učiteľom (ὁ διδάσκαλος τῆς Ἕλλάδος), tak aj Shakespeare pre Európanov a Američanov môže byť učiteľom. – Tak ako šach je považovaný za kráľa medzi hrami, tak aj Shakespeare môže byť za kráľom medzi autormi. – Tak ako Oxford či Cambridge sú nespochybniteľným znakom vzdelania, tak aj The Globe môže byť zreteľným symbolom kultúry. – Tak ako pre študentov filosofie je povinným autorom Aristotelés, tak aj Shakespeare môže byť povinným pre študentov theatrológie. – Tak ako profesionálni matematici prichádzajú do kontaktu s Eukleidom, tak aj so Shakespearom do kontaktu môžu prichádzať profesionálny herci. – Tak ako Biblia je nazývaná Knihou kníh, tak aj The Globe môže byť Divadlo divadiel. – Tak ako pre Augustína z Hippo bolo kľúčové stretnutie s Ambrózom z Milána (Confessiones, V.13–VI.3, IX.5, .7), tak aj pre mnohých môže byť život meniace sa pohĺbiť do Shakespearovho diela. – Tak ako podľa Rortyho za filosofa sotva môže byť považovaný ten, kto nezvládol Kantovu Kritiku čistého rozumu (making it impossible to be taken seriously as a ‘philosopher’ without having mastered the first Critique, Philosophy and the Mirror of Nature, II.III.3, p. 149), tak ani za literárneho vedca nemôže byť považovaný niekto, kto neprešiel Shakespearom. – Tak ako Wittgensteinov Traktát logicko-filosofický má mnoho veci v pozadí a my musíme ich analýzou rozkyť, tak aj Shakespearovi dielo má mnoho nevypovedaného a závislého od divákovej analýzy. – Tak ako vlastnenie erbu indikuje, že človek niekam patrí, tak aj bytie shakespearológom naznačuje mnoho človeku. – Tak ako v každom anglickom podniku nájdete lekárničku, tak aj vydanie Shakespeara môžete nájsť v každej knižnici. – Tak ako Wikipédia je zdrojom informácií o všetkom, tak aj Shakespeare môže byť prazdrojom múdrosti. – Tak ako mnohí si kúpia luxusnú hodinku, lebo ňou chcú povrchne demonštrovať svoju nadradenosť, tak aj Shakespeara si môžu dať do knižnice alebo do publikovanej práce, ak chcú predstierať svoje spojenie s vyššou kultúrou. – Tak ako Shakespeare pochádzal z provinčného mestečka a z málo významnej rodiny, no katapultoval sa medzi najvýznamnejšie osobnosti celých dejín, tak aj my máme možnosť dosiahnutia výrazného spoločenského a intelektuálneho polepšenia. – Tak ako nedovzdelanci obviňujú Shakespeara, že on v skutočnosti nenapísal jemu pripisované diela, ale pochádzajú od niekoho iného, tak aj my môžeme byť verbežou urážaní a podceňovaní.
Shakespeara možno analogizovať s viacerými svetodejnými osobnosťami, teraz som vybral jednu z mne najbližších, Platóna (Πλάτων Ἀρίστωνος Κολλυτεύς, 428/423–348/347). – Tak ako Platón mal významného učiteľa, Sókrata (Σωκράτης) ktorý ho primäl k zmene života, tak aj my môžeme mať významného tútora, Shakespearovo Dielo ktoré nás môže transformovať. – Tak ako Platón vo svojej koncepcii zjednotil dva predošlé učenia, hérakleitizmus a parmenidizmus a tak vytvoril niečo výnimočné, tak aj Shakespeare vo svojej tvorbe zjednotil predchádzajúce prúdy ako mystické hry, mirakulá, morality, potulné herecké skupiny a suchopárne traktáty a stvoril úžasné divadelné hry. – Tak ako Platón prostredníctvom Diotimy v dialógu Symposion (201d–212c) ukázal ten najvyššie vedenie, tak aj Shakespeare vo svojom diele nám ukazuje výšiny lásky, predsudkov, pravdy, smrti a mnoho iného. – Tak ako Platón v dialógu Prótagoras nás zamotal do argumentácie a výrazne ju sproblematizoval, tak aj Shakespeare výrazne sproblematizováva každodenné náhľady a nepremyslené stanoviská. – Tak ako Platón v Ústave (VII.514a–518e) ukazoval naše obmedzenia keď sme väzni v jaskyni a potrebu dostať sa z nej vonku, tak aj Shakespeare nám vo svoje tvorbe predvádza naše obmedzenia a stimuluje nás k zmene. – Tak ako nad Platónovou školou nazvanou Akadémia bol údajne nápis Nikto neznalý geometrie nech sem nevstupuje (Μηδεὶς ἀγεωμέτρητος εἰσίτω, Johannes Philoponus, Commentaria in Aristotelis De Anima libros, p. 117, 29), tak aj my môžeme povedať, aby nikto neznalý Shakespeara nebol považovaný za vzdelaného človeka. – Tak ako údajne Aristotelés povedal, že Platóna zlí ľudia nemajú ani právo chváliť (ἀνδρὸς ὃν οὐδ᾽ αἰνεῖν τοῖσι κακοῖσι θέμις; Olympiodorus, In Platonis Gorgiam Commentaria, 215), tak aj Shakespeare by nemal byť vôbec spomínaný naničhodníkmi. – Tak ako Platón mal viacero významných žiakov, napríklad Speussipa a Aristotela, ktorí pokračovali vo filosofickom skúmaní, no nezostali len pri reprodukcii, ale rozvinuli a transformovali pôvodné učenie, tak my môžeme vychádzať zo Shakespeara a rozvíjať jeho náhľady. – Tak ako podľa Emersona Platón je filosofia a filosofia je Platón (Plato is philosophy, and philosophy, Plato, Plato or, The Philosopher, par. 2), tak aj Shakespeare môže byť divadlom a divadlo Shakespearom. – Tak ako podľa Whiteheada dejiny filosofie sú poznámkami k Platónovmu dielu (The safest general characterization of the European philosophical tradition is that it consists of a series of footnotes to Plato, Process and Reality, II.I.i, p. 39), tak aj celá populárna psychológia môže byť len teoretickým opoznámkovaním Shakespearovho diela.
Mal som možnosť zakúšať výnimočnosť miesta: obdobne ako na freske Stvorenie Adama (La Creazione di Adamo) od Michelangela Buonarrotiho v Sixtínskej kaplnke sa dotýka prst Boha a prst človeka, tak obdobne v The Globe sa dotýka naše konkrétne, zaprášené a pokryvené vedomie so Shakespearovým nadčasovým a nadprirodzeným vedomím. Je to tak ako nezorientovaný, zblúdený človek je privedený k nepoznaným výšinám a má možnosť nahliadnutia do nadvedomia, má možnosť participovať na nadprirodzených entitách. Lebo byť v The Globe je takou istou kvalitou ako študovať Shakespearove Complete Works (Zobrané spisy), no nie nejaké súčasné vydanie, a už dupľom nie takzvaný mass market paperback, ale napríklad v The British Library študovať a priamo sa dotýkať First Folio (Prvé fólio) z roku 1623, vydaného pod názvom Mr. William Shakespeare’s Comedies, Histories, & Tragedies (Komédie, Historické hry a Tragédie od pána William Shakespeara), pričom táto kniha je, nedá mi sa nezmieniť, jednou z najdrahších na svete.
V The Globe bolo možné cítiť, ba priam nahmatať emócie, dokonca sa dalo prehmatávať emočným inštrumentáriom. Je tam výnimočnosť podčiarknutá excelentnosťou, tiež prominentnosť zvýraznená nadšením a nemej kvalita duplikovaná históriou. Konštelácia predstavená týmto divadlom nevyhnutne vytvorila úžasnú, jedinečnú atmosféru. Predmetné miesto je skrz-naskrz nasýtené históriou; a nie len históriou Williama Shakespeara, ale aj históriou Londýna, históriou Anglicka, ba aj históriou sveta; tiež históriou významných shekespearológov, významných režisérov a hercov. No hlavne The Globe je vďaka Shakespearovým hrám úplne-preúplne presiaknuté celou-precelou históriou človeka ako takého i celého ľudského rodu, so všetkými predstaviteľnými emóciami, pocitmi, myšlienkami, stavmi, zámermi a konaním. Predstavuje ľahký, rýchly spôsob ako sa dostať k exaltácii, je to miesto na povznesenie ducha, miesto kde možno dosiahnuť transcendentné vytrženie a eufóriu. Lebo nešlo len o to byť v divadle; bolo to o tom, byť v Shakespearovom divadle, na (takmer) rovnakom mieste kde bol William Shakespeare, Sladká labuť zo Stratfordu nad Avonom (Sweet swan of Avon, what a sight it were to see thee in our waters yet appear, and make those flights upon the banks of Thames, ako Shakespeara nazval Ben Jonson vo First Folio z roku 1623, v poéme To the memory of my beloved, The Author Mr. William Shakespeare: And what he hath left us, verš 71–73. najmä 71).
Jednalo sa o jedno z najpriamejších, najosobnejších, najemocionálnejších a najintímnejších interakcií s Williamom Shakespearom. (Bolo to podobné ako keď sa venujete filosofii mysle a v pitevni máte možnosť si poťažkať ľudský mozog. Alebo keď v rukách držíte Platónove zobrané spisy v gréčtine a rozprávate sa s niekým, kto sa Platónovi profesionálne venuje 30 rokov.) Obdobné pocity som mal pri študovaní a dotýkaní sa First Folio z roku 1623 alebo návštevu Shakespearovho rodného mesta, Stratford upon Avon (Straford nad Avonom) a v ňom navštívenie jeho rodného domu, nového domu, školy, kostola, manželkinho rodného domu a ďalších miest kde naisto kedysi pobýval Shakespeare. Všade tam bolo možné prežiť zjednotenie, okúsiť literárno-theatrologickú extázu, zažiť idolatrický dotyk s Bardom (The god of our idolatry ... Sweetest bard that ever sung ... To crown th’ heaven-distinguish’d Bard, ako Shakespeara nazval David Garrick v roku 1769 v básni An Ode upon Dedicating a Building, and Erecting a Statue, to Shakespeare, at Stratford-Upon-Avon). (Slovo idolatria pochádza z gr. εἰδολολατρία, resp. εἰδολολάτρης a tie sú kompozitum z εἴδωλοω, obraz, modla a λάτρις, λατρεύω, uctievač, uctievam a znamenajú uctievanie obrazov, ako keby sa jednalo o božstvá, niekedy sa prekladá ako modloslužobníctvo, modlárstvo. Slovo bard pochádza z protokeltského bardos, tam znamenal básnik-spevák, pevec, a označoval osobitnú skupinu básnikov a pevcov, veľmi vzdelaných v rétorike, mytológii, umení a náboženstve, spojených s náboženstvom, boli strážcovia tradície, dejín a kultúry a požívali vysokú autoritu, slovo neskôr prešlo do ďalších keltských jazykov, tiež sa objavilo v latinčine ako bardus a v novogréčtine ako βάρδος, v súčasnosti bard označuje známeho a významného spisovateľa ktorého dielo je vysoko oceňované a ktorého názory sa berú ako smerodajné.)
Snažím sa The Globe navštevovať pravidelne, rovnako pravidelne sa snažím navštevovať dôležité miesta v Stratforde nad Avonom a systematicky pracovať a v knižniciach s First, Second, Third a Fourth Folio, ďalej s viacero quarto editions (kvartových vydaní) a som rád, že všetky menované miesta a predmety stále vo mne vyvolávajú emócie a nestali sa rutinou. Nemenej som stále šťastný v The British Library, The British Museum, The National Gallery a The National Portrait Gallery, aby som zmienil aspoň tie hlavné londýnske destinácie.
Nevylučujem, že mojej eseji môže byť predhadzovaná bardolatrickosť (So much for Bardolatry!, termín do užívania uviedol George Bernard Shaw v Preface ku Three Plays for Puritans, 1901, p. xxxi). Nepopieram to, no jedným dychom dodávam, že záleží aj na vymedzení bardolatrie. Niektorí – po prvé – pod bardolatriou rozumejú prehnané, bezvýhradné obdivovanie W. Shakespeara a jeho diela, priam jeho zbožňovanie, bez kritického prístupu (kritické tu neznamená kritizovanie, odmietanie, hľadanie chýb, ale je odvodené z gréckych slov κριτοκός a κρίνω znamenajúcich posudzovanie, rozlišovanie, oddeľujem, súdim, takže kritické prístup znamená prístup, ktorý starostlivo študuje, analyzuje, porovnáva a prezentuje stanoviská založená na dôkladnej, systematickej vedeckej práci). Ale – po druhé – pokiaľ by významom bardolatrie by bolo hlboké, mnohofazetové a kritické štúdium Shakespeara a na podklade toho vzniknuvšie obdivovanie, tak je to pravda, naisto budem bardolater, nepociťujem za to žiaden stud, vice versa s hrdosťou sa hlásim k pokračovaniu v bardolatrickej línii. Beztak – po tretie – skromne dúfam, že po niekoľkonásobnom prečítaní/preštudovaní celého Shakespeara v češtine, slovenčine a angličtine a po preštudovaní trojciferného počtu interpretačnej literatúry k Shakespearovi by som sa mohol opovážiť tiež nazývať shakespearológom.
*
Predstavenie The Merry Wives of Windsor ktoré som sa rozhodol navštíviť sa konalo v piatok, 1. augusta 2025, no možno, že až v sobotu 2. augusta. Pokiaľ ste zmätení, že ja sám som zmätený z konkrétneho dátumu, tak tu je vysvetlenie. Podľa oficiálneho programu začiatok predstavenia bol naplánovaný na „piatok, 1. augusta o 23:59 hodine.“ Áno, na jednu minútu pred polnocou, no zrejme to bolo napísané tak preto aby nebola zámena medzi polnocou a poludním, takže si myslím, že prestavenie začalo o polnoci z 1. na 2. augusta. Podľa ich oficiálneho oznamu predstavenie spadá do kategórie Midnight Matinées (aj keď na zváženie predkladám aj slovo Soirée; tamto slovo vo francúzštine znamená ráno, toto večer).
Čas predstavenia bol nekonvenčný a výnimočný, rovnako transcendentný a magický, ale tiež ľúbivý a čarokrásny. Bolo viac než nezvyklé prísť niekde a o polnoci – čo je sám osebe mystický čas – a počas uvedeného času sa naozaj stalo niečo ďalšie mystické – arcimystické –, konkrétne inscenácia Shakespearových The Merry Wives of Windsor.
Diváctvo, nie len stojace, ale aj drvivá väčšia sediaceho mala dobrý výhľad na oblohu; nebolo síce vidieť dosť dobre mesiac, hviezdy a mraky, no aj tak, bol výhľad na tmavú, nočnú oblohu a občas bolo možné zahliadnuť siluetu nejakého vtáka alebo lietadlo. Bol to bezpochyby výnimočný, romantický a naturálny výhľad. Diváci a diváčky mohli počas predstavenia cítili vánok, hmlu, poprípade dážď, keby spŕchlo, uvedomovali si, ako sa za tie necelé tri hodiny postupne ochladzovalo. Počas dňa mohli pozerať na slnko, mraky, dúhu a počas večera a noci mali aspoň teoretickú možnosť pozerať na mesiac a hviezdy. Nebolo to nádherné? Jedna krása bola na javisku pred zrakmi divákov, no stačilo zdvihnúť hlavu a druhá krása bola nad ich hlavami. No nebolo to nádherné?, pýtam sa znovu. Obloha s mesiacom a hviezdami, vánok a čerstvý vzduch pre vnímavé diváctvo neboli len tak niečím mimochodom prítomným, ale stali sa ďalšou kulisou. Navyše asociovali večnosť a nadčasovosť a boli stimulom pre kontempláciu transcendentna. Predstavenie bolo nie len holým predstavením, ale aj rituálom. Okrem pár výnimiek, nie je možné mať takýto priamy, bezprostredný vzťah s prírodou počas konvenčného divadelného predstavenia v zastrešenom divadle. Diváci a diváčky mali možnosť sa cítiť viacej súčasťou prírody, spätí s univerzom. Mali možnosť participovať na štvoro priestoroch: na priestore Shakespearovej hry, prírodnom priestore nad hlavami, priestore ostatných divákov a vlastnom priestore a tým vznikla úchvatná a neopakovateľná syntéza týchto priestorov ktorej výsledkom bol nadmieru výnimočný zážitok. Takto polnočné predstavenie vytvorilo priestor na kontempláciu, na znovuobjavenie tribalistických a atavistických dojmov. A nemenej doslova renesanciu (angl. renaissance), ergo znovuzrodenie (tal. rinascita) dojmov, aké mohli mať návštevníci predstavení počas alžbetínskej a jakubovskej anglickej renesancie.
Polnočnosť vytvorila extraordinárnu atmosféru intímnosti a spektakulárnosti presahujúcu konvenčnú návštevu divadla. Výnimočnosť miesta (= spojenie so Shakespearom) bola znásobovaná výnimočnosťou architektúry (= bezstrešnosť) a to navyše bolo znásobované výnimočnosťou času (= polnoc); bola to výnimočnosť na tretiu. (Pol)Nočný čas narúša zaužívané biorytmy a vyžaduje odsunutie spánku, pričom úkon odsunutia spánku sa podobal na istú obetu pre Shakespeara a súčasne aj pre seba samého. Nočný čas je iný: líši sa zvuk, teplota, vlhkosť, svetlo, ľudia okolo a príroda, slovom mnohé veci sú iné a práve takáto konštelácia (pol)nočnej inakosti robili predstavenie intelektuálne a emocionálne exkluzívne. Z epistemologického a percepčného hľadiska noc je odlišná, zmyslové vnímanie je diferentné, citlivejšie, kognitívne schopnosti menej podliehajú logickej kontrole, estetické vnímanie je otvorenejšie, menej spútané konvenciami.
Nočnosť vytrháva diváka z každodennosti, z rutiny, z predvídateľného sveta, napomáha intimite, emocionalite, sústredenosti a práve týmto vytrhnutím ho pripravuje na intenzívnejší vnútorný zážitok. Bolo aj povšimnuteľné, že nad divákmi bola tma a to kontrastovalo s reálnym svetlom na javisku; tým vznikla nádherná metafora, že divadlo je ako-keby svetlom uprostred temnoty, divadlo prináša svetlo poznania, lásky, krásy a iných entít, vo filosofii tradične nazývaných idey či hodnoty. Nočnosť mala potenciu odkryť hlbšie emocionálne i symbolické roviny a to nie len u Shakespeara, ale aj v divákovom osobnom živote.
Polnoc sama osebe je magickým časom, lebo je prechodom: hlavne prechodom z jedného dňa do druhého, no tiež môže symbolizovať prechod medzi vedomím a podvedomím, medzi racionálnym a intuitívnym, medzi materialistickým a idealistickým a tento prechodový aspekt dával divadelnej hre mimoriadne čaro. Noc aj prevádza z bdelého stavu do spánku, z myslenia do snívania a divadelná hra v takejto situácii sa mohla priblížiť ku snu a vďaka oneiroidným atribútom mohla rozmazať hranice medzi skutočným a imaginárnym. Pokiaľ by som ešte viacej akceleroval noc ako čas snov, tak charakteristika snívania mohla vnímaniu divadelného predstavenia pridať iný rozmer, najmä iniciovanie podvedomých štruktúr, vstup k nevedomiu, k potlačeným myšlienkam a to viedlo k formulovanie téz, ktoré sme sa nikdy neodhodlali vysloviť, k uvedomeniu si prianí, ktoré sme nikdy nemali odvahu nasledovať, k cieľom o ktoré sme sa nikdy neusilovali, k záverom, ku ktorým sme sa nikdy neodhodlali.
Aktivity počas nočného času pôsobia ako zasväcujúci, iniciačný obrad, ktorý privádzal participanta k sebe samému. Noc býva aj asociovaná s podsvetím a rôznymi nekalými praktikami, lebo tma je akýmsi súknom ktoré zakrýva ľudí a tak v noci môžu konať to, čo nedokážu cez deň; a aj tu – nadnesene povedané – malo diváctvo možnosť zažiť podobný mechanizmus, počas noci ich pokryla tma a oni mali možnosť robiť vo svojom vnútri aj navonok to, čo by nemali odvahu robiť cez deň, napríklad uvedomelo čeliť žiarlivosti, nevere, ľahkovážnosti, vypočítavosti či podozieravosti. Noc je aj časom komplotov a sprisahaní: všetci zúčastnení, herectvo a diváctvo, no hlavne diváctvo sa mohlo cítiť ako účastníkmi nejakého komplotu – opäť nadnesene povedané –, tu umeleckého komplotu, ktoré zúčastneným odkryje idey krásy, humoru, zodpovednosti, múdrosti a prezieravosti.
※
Predstavenie skončilo krátko po pol tretej v noci/ráno. Poprechádzal som sa po The Globe, potom po nočnom Londýne a urobil som niekoľko fotografií. Žiaľ, skončilo to mojim zablúdením. Keď som sa zorientoval a objavil stanicu metra, už bolo neskoro a metro už nepremávalo. Tak som objednal taxík a dúfal som, že v hoteli budem tak za štvrťhodiny. Taxík nechodil a nakoniec dispečer mi oznámil, že nemá žiadneho šoféra, takže musí zrušiť objednávku. Chcel som si objednať taxík z druhej taxislužby, no tá tiež nemala šoféra. Nakoniec sa ozval dispečer z prvej taxislužby, už mal šoféra, no žiadal vyššiu sumu a ja som nemal inú možnosť ako súhlasiť, čoskoro vozidlo prišlo a okolo pol piatej som sa konečne vrátil do hotela. Elektrickou kartou som bez problémov odomkol hlavný vchod. Išiel som do svoje izby, no karta na odomykanie už prestala fungovať; skúšal som niekoľko raz, ale dvere sa nedali otvoriť. Vrátil som sa na recepciu, no recepčný tam nebol. Na hotelovej vizitke boli dve telefónne čísla, telefonoval som na nich, prvé zaznovilo na recepcii, druhé dokonca ani nefungovalo. Skúšal som nájsť recepčného, či nejako ho kontaktovať, no nepodarilo sa. Tak mi neostávalo nič iné, len sadnúť a čakať kedy sa objaví. Po istom čase som potreboval ísť na toaletu, no žiadnu som nenašiel, preto jedinou možnosťou bolo ísť sa vymočiť vonku, niekde do parku. Pred odchodom som vyskúšal či kartou stále môžem otvoriť hlavný vchod, no žiaľ, už sa nefungovala, ale i tak, nemal som inú možnosť a odišiel som sa vonku na toaletu. Našiel som park, urobil som čo sa žiadalo a potom som sa ponevieral po uliciach. Po takej polhodine z hotela odchádzali nejakí návštevníci, tak som sa pretlačil dnu a čakal na recepčného. Okolo pol ôsmej sa konečne objavil. Keď som recepčnému povedal čo sa mi stalo, nevyjadril žiadnu empatiu, neospravedlnil sa, ani nevysvetli kde bol, len povedal, že kartu som mal pri mobile alebo bankomatovej karte, preto nefunguje. Keď som mu oponoval, že najprv karta pri hlavnom vchode fungovala a o minútu pri dverách izby už nie, tak nepovedal nič, len mi znovuaktivoval kartu. Konečne, asi tak o štyri hodiny neskôr ako som plánoval som sa dostal do izby a uložil sa spať. Ale okolo ôsmej–pol deviatej sa spustil požiarny alarm, tak so vyšiel na chodbu a technik mi povedal, že testujú požiarne alarmy. Ony sa zvyčajne testujú okolo poludnia, keď starí hostia už odišli a noví ešte neprišli, tu testovali hneď ráno. A nie len to; netestovali iba spustením iba jedného alarmu, ale testovali osobne takmer každý jeden alarm, izbu po izbe. Nejako sa mi podarilo zaspať, takže neviem ako dlho ich testovali, no možno dve hodiny. Snažil som sa vyspať, ale bol to nanič spánok. V tento deň som mal ísť na dve predstavenia, jedno o 15:00 a druhé o 19:30 hodine. Potreboval som tam byť dostatočne čulý, aby som si z nich odniesol čo najviac, preto som radšej vynechal prvé predstavenie. Je nadmieru zreteľné, že som bol vrchovato-prevrchovato sklamaný z ubytovania.
