Keď som sa vlani prechádzal po Londýne, pozdĺž Temže a okolo Shakespearovho divadla The Globe, všimol som si mnoho vecí, napríklad pozvánky na zaujímavé výstavy, nové divadelné predstavenia či na koncerty vážnej hudby. A potešilo ma ešte jedno objavenie – vlastne jeden človek. Zhruba pred The National Theatre (je neďaleko od The Globe a galérie Tate Modern) mal rozložený stolík so šachom nejaký človek. Odhadol by som ho na 35–40 rokov, volá sa, ako som sa neskôr dozvedel, Sebastian Diez a pochádza zo Španielska. (Na vizitke a na viacerých miestach internetu má mená písané bez prízvuku/dĺžňa, no mne sa zdá, že v španielčine by sa mal používať v oboch menách, takže jeho meno by sa zrejme malo písať ako Sebastián Díez. Bez ohľadu na to, budem používať verziu mena akou sa sám prezentuje.)
Na stolíku bola šachovnica, drevená, pekne remeselne spracovaná, pôsobila draho, na nej boli šachové figúry, aj ony boli drevené, krásne urobené, pôsobili špičkovo. A ako mi Sebastian neskôr povedal, kompletný set kúpil ich prostredníctvom internetu z Čiech, platil 90 eur, čo vzhľadom na prevedenie je nízka cena, v Anglicku a Amerike by platil minimálne dvakrát toľko, možno aj vyše štyri krát. Vedľa boli digitálne šachové hodiny s prednastaveným časovým limitom.
Pochopiteľne, šachová súprava tam bola na hranie šachu. Áno, Sebastian ponúka komukoľvek si zahrať šachovú partiu. Princíp je jednoduchý a férový – každý si môže zahrať 5-minútovú partiu proti nemu a na začiatku neplatí nič. Ak vyhrá, ako odmenu si môže vybrať jeden zo šachových odznakov. Ak prehrá, platí 5 britských libier, čo je zhruba 5,75 eura, pričom sa dá platiť v hotovosti aj mobilným platobným terminálom.
Patrím k introvertom, preto nevyhľadávam kontakt s inými ľuďmi a aj šach rád hrám buď sám so sebou alebo proti počítaču. No predsa len... nedokázal som odolať a keď dohrala nejaká teenagerka, ktorá tam bola s mamou, ktorá si ju natáčala na smartphone, tak som dlho neváhal a ponúkol som sa na hru. Sebastian bez zaváhania súhlasil, veď kvôli hre tam bol, a hrali sme. Scéna bola pekná: za chrbtom ikonická rieka Temža, vpravo úžasná replika shakespearovského divadla The Globe, okolo nejakí umelci, veľkomestský ruch, prechádzajúci ľudia, možno presne cez toto miesto kedysi prechádzal Shakespeare alebo Jonson a teraz tam sedím ja a pozerám na svoje 64-poľové čierno-biele bitevné pole.
Už po niekoľkých ťahoch som si uvedomil, že Sebastian nie je iba rekreačným hráčom: poznal otvorenia, mal stratégiu, bol vnímavý na slabosti mojich ťahov a vyhýbal sa mojim nástrahám. Hral pokojne, no sústredene; nebol pouličným zabávačom, bol solídnym klubovým hráčom. Celkovo hral kvalitný šach a užil som si partiu s ním.
Po hre mi napadlo, ako sú veci poprepájané... V multikultúrnom meste som hral multikultúrnu hru. A tiež v starovekom meste starovekú hru a v kráľovskom meste kráľovskú hru. Ruy López de Segura, výnimočný šachista opustil Španielsko a v cudzine hral s poprednými hráčmi, presne tak, ako teraz iný Španiel, Sebastian Diez. A Sebastian má vo svojom živote šach, presne tak ako ho mali iní Španieli, napríklad Terézia z Ávily v Ceste k dokonalosti, či Cervantes v Donovi Quijotovi. No a neďaleko miesta kde sme hrali šach, doslova pár minút chôdze sa nachádza divadlo The Globe, v ktorom sa hrala Shakespearova Búrka, kde je tiež spomenutý šach.
Po partii som sa mal stále dosť voľného času – išiel som na polnočné predstavenie do divadla The Globe, uvádzali Shakespearove The Merry Wives of Windsor –, tak som sa trochu porozprával so Sebastianom. Budem s vami zdieľať, čo som sa dozvedel.
Sebastian Diez sa narodil v Argentíne, no od piatich rokov žije v Španielsku a identifikuje sa ako Španiel. So šachom začal vo veku šiestich–siedmich rokov a naučil ho jeho otec. Následne hral aj so starým otcom, strýkom, bratom a tiež v škole. Spočiatku bol takým najobyčajnejším hráčom, napríklad nechodil do šachového klubu a nepoznal šachové otvorenia. Až neskôr sa stal členom šachového klubu, no zotrval v ňom pomerne krátko. Až vtedy sa naučil šachové otvorenia.
Tvrdil, že šach je v Španielsku populárny na takej úrovni ako aj inde na svete, hráčov možno vidieť v parkoch, hlavne sú to dôchodcovia, no nemá dojem, aby tam bola nejaká šachová mánia a hranie na každom možnom mieste. No spomenul, že omnoho viacej je šach populárny v Kube.
So šachovým influencierstvom, teda s ponúkaním šachových partií začal v roku 2017, pôvodne však na inom londýnskom mieste. V Spojenom kráľovstve sa tomu venuje osem rokov, no počas covid-pandémie to pochopiteľne robiť nemohol.
Bol dobrým šachistom a tak som ho požiadal či by vedel odhadnúť svoje ELO. Trochu zdráhavo povedal, že jeho rating by mohol byť okolo 1.800. Neočakával som to, mal som dojem, že sa podcenil, ja by som odhadol jeho ELO okolo 2.000 a keď som to Sebastianovi povedal, tak s tým nesúhlasil, nakoľko sa nepovažuje za takého silného hráča. V hraní šachu je dobrý, patrí k silnejším hráčom, ale nedarí sa mu vo vytváraní šachových kompozícií (to je to obligátne „Biely na ťahu a matuje v dvoch ťahoch“).
Spočiatku som mal dojem, že sa Sebastian venuje šachu na plný úväzok a trávi na ulici celé dni, tak 6–10 hodín denne. No nie je to tak, lebo jeho hlavnou aktivitou je hra na gitare, zvlášť je zameraný na flamenco a jazz, hoci pohodlne zvláda aj ďalšie štýly. Pokiaľ si pamätám dobre, na jednom mieste koncertuje a potom má nejakú pauzu pred ďalším vystúpením alebo pred učením niekoho hrať na gitare, takže aby nejako zmysluplne vyplnil voľný čas, aby nezaháľal, tak počas tohto času ponúka partie šachu. (Aj Cervantes v Donovi Quijotovi ukazoval ako záhaľka môže byť riskantná.)
Nevedel povedať koľko času strávi vonku ponúkaním šachových partií. V prvom rade toto nie je jeho hlavná aktivita. V lete, tiež po vystúpení, keď je príjemné podvečerné a večerné počasie, môže hrať dlhšie a preto núka partie do 9–10 hodiny nočnej. V zime ho tam nenájdete, je chladno len tak, hoc᾽ naobliekaný, sedieť a hrať (nezabúdajme, že on je hlavne hudobník a potrebuje mať citlivosť v prstoch), hovorí, že jeho sezóna je od marca do októbra. Vzhľadom na viazanosť na voľný čas a počasie, pokiaľ hrá, tak niekedy hrá len štyri–päť partií, niekedy i dvadsať. Niekedy šachová partia má aj divákov, buď priateľov hráča alebo náhodných okoloidúcich; stáva sa, že si to aj nahrávajú alebo fotografujú. Rovnako niekedy Sebastian nemá s kým hrať, inokedy je až „zástup“ niekoľkých ľudí, zrejme dvoch–piatich čakajúcich na tú svoju partiu.
Jeho protihráči sú všelijakí: niektorí sú ozaj výborní, silní hráči, ďalší sú bežní hráči, niektorí vyhrajú, iní prehrajú a niektorí sú dosť slabí a zahrajú si kvôli pocitu, že hrajú s niekým iným alebo kvôli fotografiám. Zatiaľ nehral s nejakým známym šachistom alebo celebritou. Uvádza, že drvivá väčšina protihráčov pozná pravidlá, no výnimočne sa nájde niekto kto hral len doma so starým otcom a nemusí byť úplne istý s podmienkami rošády či brania en pasant. Stalo sa mu aj, že niektorí podvádzajú pri hre, napríklad akože omylom zhodia figúry a potom ich postavia na iné polia.
Zriedkavo ho protihráči požiadajú o radu, napríklad o otvorení, o rôznych šachových pasciach a radách ako sa zlepšiť v šachu. No vraví, že na požiadanie by mohol aj učiť šach individuálnymi lekciami, no naznačuje, že by si za to pýtal honorár. No ako hlavný dôvod prečo sa neuchádza o pozíciu šachového lektora je, že má iné priority.
Takýto šach je preňho aj príležitosťou na pozorovanie ľudí: napríklad spomenul, že po pandémii covidu ľudia boli ochotní hrať šach viacej než pred covidom, tiež nemali problém podať ruku pred a po zápase a rovnako si všimol, že po covide boli viacej otvorenejší a priateľskejší.
V čase keď je vonku so šachom, nielen ponúka hranie šachu, ale sa aj stretáva s kamarátmi a známymi, ktorí sa zastavia na kus reči.
Nechcel som len dávať otázky, aby sa necítil ako na výsluchu, tak aj ja som mu porozprával čo obdivujem na hispánskej kultúre: že mám rád Cervantesa, Velázqueza či niektorých španielskych mysliteľov a filosofov, ktorých som študoval (Senecu, Llullua, Suáreza, Graciána, Gasseta, Unamuna), no neopomenul som ani Francisca Tárregu, ktorého Gran Vals sa stal zvonením pre Nokiu. Samozrejme, že som zdôraznil šach a v prvom rade som spomenul Ruya Lópeza de Seguru, najvýznamnejšiu postavu starších španielskych dejín šachu a potom Luisa Ramíreza de Lucenu.
Mnou videný a zažitý model verejného šachu je zaujímavý, lebo hráč nie je pasívnym, izolovaným a neznámym účastníkom, ale aktívne vstupuje do deja, do hry. Od modelu hráč proti hráčovi medzi štyrmi stenami či hráč proti smartphónu sa prechádza k modelu hráč proti hráčovi pred očami mesta, vo forme zdieľaného, pouličného predstavenia.
Hranie šachu na verejnosti nie je až také unikátne, robia to aj mnohí iní; hrajú v parkoch, na staniciach, v knižniciach a samozrejme v kaviarňach. Teda robí sa to – a ja som to nikdy neprehliadal – no vzhľadom na moje očakávania sa to robí pomerne málo. Preto vždy poteší, keď opäť a opäť vidím šach na verejnosti – presne tak, ako ho Sebastian prináša v performancii, ktorú si nazval Temžový gambit, v čom nachádzam roztomilú paralelu s Tevisovým Dámskym gambitom.
Podľa mňa šach by nemal byť iba voľnočasovou aktivitou, púhou kratochvíľou, či bežným športom, ale aj spoločenskou a kultúrnou činnosťou. Inými slovami vyrieknuté, prospeje mu vynesenie zo školských klubov, obývačiek a od obrazoviek smartphónov. Po prvé: patrí do obdobných spoločenských konceptov ako sú divadlá, galérie, múzeá a koncertné sály. Po druhé: patrí do obdobných verejných konceptov ako sú živé sochy, pouliční speváci, hudobníci, akrobati a kúzelníci. Po tretie: patrí do rovnakých športových konceptov ako je bridge, go, biliard, golfové klania a futbalové zápasy.
Kráľovská hra šach je natoľko osobitá, že osciluje medzi zastavením a pohybom. Zrakom mysle ju vidím v priestoroch stretnutia, v časoch súbežnosti a v aktivitách zažívania.
Šach je športom – a šport patrí do verejného priestoru. Šach je zábavou – a zábava potrebuje ľudí. Šach je kultúrou – a kultúra nemá zostať skrytá medzi štyrmi stenami. Sebastian to všetko pochopil...
Pokiaľ by vás zaujímalo, Sebastian Diez je dohľadateľný viacerými spôsobmi (https://sebastiandiez.com/, https://www.facebook.com/sebastiandiezguitar, https://www.instagram.com/sebastiandiezguitar/, sebastianmdiez@gmail.com, tel. +44 (0) 7940 311 624). Určite by sa potešil, ak by ste ho na sociálnych sieťach sledovali, komentovali mu fotografie, je možné, že je tam aj tá moja, a venovali pozornosť jeho hudobnej práci. Napokon práve hudba – viac než šach – tvorí stred jeho života.
Doteraz som písal trochu všeobecnejšie o Sebastianovi a jeho šachu. No teraz by som chcel napísať niečo osobnejšie a aby si to mohol prečítať, tak to bude v španielčine:
Querido Sebastian: Siempre me alegra encontrar a una persona que no solo juega al ajedrez, sino que también contribuye a su desarrollo; por eso fue realmente un placer conocerte. Te agradezco todo lo que haces por el ajedrez; gracias a ti, hoy en día sigue presente en el espacio público y arraigado en la cultura. Me alegró poder conversar contigo, no solo sobre ajedrez, sino también sobre tu vida, la música, los viajes, tus experiencias en Londres y tu comparación entre Londres y España. A partir de todo ello escribí este ensayo titulado «El Gambito del Támesis de Sebastian.» ¡Que Caïssa, la diosa del ajedrez —o Santa Teresa de Ávila, patrona del ajedrez, según prefieras— te acompañe tanto en el tablero como en la vida!
