William Shakespeare nie je iba autorom, ktorého by sme si mali pripomínať na výročia. Je to spisovateľ, ktorý nám nastavuje zrkadlo. Lebo keď sledujeme jeho divadelné hry, nepozeráme sa iba na renesančné postavy, ale aj na odzrkadlený obraz seba samých.
Prečo to píšem? Lebo 23. apríla si pripomíname úmrtie Williama Shakespeara (1616) a možno aj jeho narodenie (1564). On by si zaslúžil prímenie Veľký. Že prečo Veľký? Nuž, v nasledujúcej eseji načrtnem dôvody...
Nadčasovosť a univerzálnosť
Hoci jeho diela boli napísané pred vyše štyristo rokmi, a viaceré sú lokalizované dvetisíc i viacej rokov dozadu (Julius Caesar, Timón Athénsky, Tróilos a Cressida), aj tak sú bezozbytku aktuálne, lebo riešia aj problémy súčasného človeka, ako vnútorné konflikty, ambície, lásku, sklamanie, falošnosť, či otázku zmyslu života. Písal o veciach, ktoré sú trvalo prítomné v každej dobe: morálna integrita a rozhodovanie (Dvaja páni z Verony), dôsledky chamtivosti a manipulácie (Richard III), sociálna kritika a pokrytectvo (Veselé panie windsorské), pominuteľnosť moci (Kráľ Lear), či vzťah vášne k povinnosti (Antonius a Kleopatra).
Hlboké a realistické postavy
Postavy vytvorené Williamom Shakespearom nepôsobia plocho, ale práve naopak, rozpracovane, plnokrvne. Majú svoje predsudky, nepriznané motívy, podliehajú omylom, ovládajú ich vášne a v priebehu hry sa môžu vyvíjať a meniť v závislosti od postupu deja. Veľmi dobrým príkladom na polydimenzionálnu, úplne rozvinutú postavu je mladý Hamlet v rovnomennej hre. Nielenže to bolo výnimočné na vtedajšie alžbetínsko-jakubovské Anglicko, ale – a to nezveličujem – niektorí neskorší autori, vrátane súčasných, sa k takémuto vykresleniu postáv sotva dokážu priblížiť.
Jazyk a štýl
Ak by sme porovnali Shakespearov jazyk a štýl s jeho predchodcami, tak zbadáme ohromnú kvalitatívnu a kvantitatívnu zmenu. On jazyk formoval, redefinoval a dokonca nanovo vytváral, čím prekračoval vtedajšosť. Pripisuje sa mu prvé použitie alebo popularizácia slov ako assassination (Macbeth, I.7.2), bed-room (Sen noci svätojánskej, II.2.51), employer (Veľa kriku pre nič, V.2.26), eyeballs (Venuša a Adonis, 119), Jessica (Kupec benátsky, II.3.0 a ďalej priebežne), lonely (Coriolanus, IV.1.30), retirement (Henry IV, 1. časť, V.4.5 a Henry V, I.1.58), či watch-dogs (Búrka, I.2.383), pričom sú to slová, ktoré dodnes bežne používame. Okrem toho brilantne narábal s jazykom používaním metafor, prirovnaní, analógií, symboliky, rytmu, stopy, verša a ďalších jazykových prostriedkov, čím výrazne posunul kompetencie angličtiny.
Priestor pre diváka a čitateľa
Shakespeare umne, preumne skonštruoval príbeh a vytvoril nezameniteľné osobnostné postavy. Beztak nevypovedal všetko a zanechal priestor pre aktívnych adresátov, aby oni pokračovali v myšlienkovom uchopení hry, lebo autor sa sústredil na dejovú stránku a ponechal mnoho nevysloveného, čím zanechal voľné pole pre diváctvo alebo čitateľstvo, aby si ono našlo význam, ideu a hodnoty diela. On (Shakespeare) sa sústredil sa na konkrétny príbeh a oni (diváctvo) – podľa svojho záujmu a schopností – môžu prejsť k abstraktnejším úvahám. Následne z on a oni môže vzniknúť špecifická symbióza, nezameniteľná literárna interpretácia konkrétneho človeka, prúdu, či obdobia.
※
Každú z týchto tém by bolo možné rozvinúť na celú knihu. Ale to nie je cieľ. Nechcem, aby ste čítali len mňa – chcem, aby ste objavili Shakespeara sami.
Inšpiroval som vás?
