Franciscvs PP.

Keď zomrel pápež František, plánoval som napísať jeho nekrológ, štandardne koncipovaný, tak na 300 slov. Po hlbšom vnorení do jeho života som pozmenil cieľ, urobil som nie len atypický nekrológ, ale aj stručnú, neúplnú biografiu a bibliografiu, plus výber niektorých menej známych a nezvyčajnejších faktov, komparáciu s predchodcami a náčrtom možných hodnotení, domnievajúc’ sa, že takto koncipovaný príspevok bude viacej k osohu. Primárne som chcel informovať, hoc’ esejistickou formou, a iba načrtávať hodnotenia, inými slovami povedané, nebude to »za« Františka, ani »proti« Františkovi, ale bude to »o« Františkovi. Vyhýbal som sa hlbším cirkevno-historickým a teologickým témam, prenechávajúc’ ich bohosloveckým učilištiam. Rozsah som musel modifikovať, lebo pokiaľ som chcel aspoň ako-tak vyčerpať tému, tak som potreboval okolo 30-krát viacej slov.

※

Jorge Mario Bergoglio sa narodil 17. decembra 1936 a v kalendári bol práve štvrtok. Miesto narodenia je Flores, uvedené miesto je časťou Buenos Aires, čo je hlavným mestom Argentíny (República Argentina).

Budúci pápež František sa vlastným menom volal Jorge Mario Bergoglio. Krstné meno Jorge je španielsky a portugalský variant mena George a to je odvodené z gréckeho Γεώργιος. Meno Γεώργιος je zloženina gréckeho „γῆ,“ čo znamená „pôda, zem“ a „ἔργον,“ čo znamená „práca,“ takže meno Γεώργιος/Jorge/George znamená „farmár, roľník, poľnohospodár.“ Pokiaľ by som meno Jorge preložil do slovenčiny, tak by to bol Juraj (v angličtine by to bol George, v češtine Jiří, v maďarčine György, v ruštine Юрий, v polštine Jerzy, v nemčine Jörg, Jürgen, v taliančine Giorgio, v latinčine Georgius, v čínštine 喬治; existujú aj ženské varianty mena, napr. v češtine Jiřina, v angličtine Georgia, Georgiana, Georgina).

Niektorí rodičia vyberajú meno pre dieťa nie len podľa toho, či sa im samotné meno páči, ale aj preto, lebo chcú, aby dieťa nasledovalo príklad človeka podľa ktorého je pomenované. Preto zaradím odbočenie so životopisným medailónom najznámejšieho kresťanského Juraja. Je ním sv. Juraj, pochádzal z Kapadócie, vtedy spadala pod Rímsku ríšu, dnes je to Turecko, narodil sa okolo rokov 275–280, bol rímskym vojakom a dosiahol tam vysoké postavenie, avšak za kresťanské vierovyznanie bol v roku 303 popravený a stal sa jedným z najpopulárnejších svätcov. Spája sa s ním príbeh, v ktorom akémusi drakovi boli predkladané ľudské obety; práve v tom čase okolo prechádzal Juraj, rozhodol sa nastoliť spravodlivosť, bojoval s drakom a zabil ho. Tak je aj najčastejšie zobrazovaný, teda ako sedí na koni a s mečom či dlhou kópiou bojuje proti drakovi, neraz ako drakovi vráža kópiu do tlamy a prebíja ho. Z vďaky dotyční ľudia prijali kresťanstvo. Myslím, že Jorge Mario Bergoglio nasledoval príklad dávnovekého Juraj z ohľadom na presadzovanie hodnôt pravodlivosti, lásky, obety, pomoci a šírenia kresťanstva. Juraj/George je anglický národný svätec, jeho sviatok, Saint George’s Day je 23. apríla.

Otec nášho Jorge Maria Bergoglia sa volal Mario José (Giuseppe) Bergoglio a žil v rokoch 1908 až 1959. V roku 1929 emigroval z Talianska do Argentíny, nebol ekonomickým migrantom, ale chcel utiecť pred fašistickou vládou Benita Mussoliniho. Pracoval ako účtovník na železnici.

Jeho mama sa volala Regina María Sívori a žila v rokoch 1911 až 1981. Narodila sa v Buenos Aires, no jej rodina pôvodne pochádzala tiež z Talianska. Bola ženou v domácnosti.

Jorge Mario Bergoglio pochádzal z piatich súrodencov a bol medzi nimi najstarší. Mená dvoch bratov a dvoch sestier sú Óscar Adrián (1938–1997), Marta Regina (1940–2007), Alberto Horacio (1942–2010) a najmladšia María Elena (1949–), ktorá ako jediná z nich stále žije.

Náš Bergoglio bol Argentínčanom. Jeho krajina sa nachádza na americkom kontinente, konkrétne na juhu, v Južnej Amerike. Úradným jazykom krajiny je španielčina a je to najväčšia hispánskojazyčná krajina. Argentína bola silno ovplyvnená španielskou kolonizáciou a následnými vlnami migrácie najmä z Talianska. V druhej polovici XIX. začal výborný ekonomický rozvoj a začiatkom XX. storočia bola 7. najbohatšou krajinou sveta. Nanešťastie v 30. rokoch XX. storočia začal politický a hospodársky rozvrat, vrátane diktátorských vlád, štátneho terorizmu, násilností, únosov, ba aj vrážd; najhoršie obdobie bolo v rokoch 1974 až 1983 a odhaduje sa, že bolo zavraždených 22.000 až 30.000 ľudí; Jorge Bergoglio bezpochyby situáciu poznal výborne, veď v roku 1983 bol 47 ročný. V súčasnosti má Argentína vyše 47 miliónov obyvateľov, rozlohu vyše 2,78 milióna kilometrov štvorcových a je to 8. najväčšia krajina na svete; v porovnaní so Slovenskom je takmer 57 krát väčšia a má takmer 9 krát viac obyvateľov. Najznámejšími Argentínčanmi sú J.L. Borges, J.D. Perón a E. Perón, E. Guevara, D. Maradona, L. Messi a pápež František.

Prvé zamestnanie Jorge Maria Bergoglia nebolo kňazstvo. Ba čo viac, bolo, či skôr boli na míle vzdialené klerickému stavu. Najprv pracoval ako vyhadzovač v nočnom klube a tiež pracoval ako upratovač. Podľa všetkého to mohlo byť počas stredoškolského štúdia, keď si chcel privyrobiť a mal možnosť si vyberať iba z hodne limitovaného portfólia zamestnaní.

Následne absolvoval ďalšie štúdium a po jeho absolvovaní sa stal kvalifikovaným chemikom. Štúdium nie je jednoduché kategorizovať, lebo argentínsky systém pred trištvrte storočím bol iný než je dnes na Slovensku, ale zodpovedá to zhruba stredoškolskému, nadstavbovému alebo bakalárskemu štúdiu. Bergoglio na základe získanej kvalifikácie niekoľko rokov pracoval v potravinovej sekcii jedného laboratória. Nie lenže aj táto, v poradí tretia práca bola úplne vzdialená klerickému stavu, ale navyše chémia patrí k prírodným/technickým vedám, naproti tomu teológia patrí k spoločenským/humanitným vedám, takže sú to úplne rozdielne skupiny vied.

Viacej než interesantné boli Bergogliové záľuby v tomto období – teda pred tým, než išiel kňazskou a rehoľnou dráhou – a ja ich nemôžem nespomenúť. Ako mladý tancoval tango (áno, čítate dobre, tango, pre niekoho lascívny tanec), vlastnil motorku Harley-Davidson (áno, aj teraz čítate dobre, drahú motorku asociovanú s nezávislosťou, tvrdosťou a svetským životom) a mal rád futbal (a znovu čítate dobre, šport obyčajných ľudí, ktorí často pijú, kľajú a robia výtržnosti). (Prosím pochopte ma správne, ja iba opisujem jeho život a mne je veľmi vzdialené sa z neho vysmievať, ironizovať ho alebo prekrúcať fakty.)

Pokiaľ by som mal zhrnúť Bergogliov život do súčasného momentu, tak máločo nasvedčovalo tomu, že bývalý vyhadzovač, upratovač a súčasný chemik, ktorý jazdí na motorke, tancuje tango a je futbalovým fanúšikom sa rozhodne pre kňazskú a rehoľnú dráhu. A predsa sa to stalo! A nie len to. Postupne neznámy kňaz postupoval v hierarchii až nakoniec sa stal pápežom a duchovným vodcom 1,4 miliardy katolíkov a autoritou pre ďalšie milióny. Komparatívne uvediem, že nebol jediný, kto mal takýto profil: bol členom rehole ktorú založil Ignác z Loyoly (1491–1556) a Ignácov života na začiatku bol diametrálne odlišný ako na jeho konci, na začiatku bol vojakom, sukničkárom, mal rád luxusné oblečenie, súboje a hazardné hry, na konci bol rešpektovaným zakladateľom jednej z najvýznamnejších reholí a posmrtne bol vyhlásený za svätého; obdobne to bolo aj v prípade Augustína z Hippa (354–430), pri pohľade na jeho mladosť by málokto predpokladal, že raz bude jeden z najvýznamnejších teológov a svätcov.

Bergoglio ako 21-ročný prekonal život ohrozujúce ochorenie. Konkrétne sa jednalo o zápal pľúc a tri cysty na pľúcach. Bolo to vážne, v druhej polovici 50-tých rokoch medicína nebola na takej úrovni ako je teraz. Terapia u neho viedla k chirurgickému zákroku počas ktorého mu odstránili hornú časť z pľúc na pravej strane. Zákrok sa podaril a zmena v pľúcach nemala výraznejší vplyv na zdravie, jedinou komplikáciou mohlo byť zníženie respiračnej rezervy pľúc. Hoci už počas práce chemika cítil duchovné povolanie, až po tento hraničnej situácii sa rozhodol pre výraznú životnú zmenu.

21. marca – symbolicky na prvý jarný deň a v Argentíne aj Deň študentov – sa vyspovedal. Počas spovede sa cítil pod podnietený kňazom na započatie klerickej dráhy. A tak Bergoglio, ako stále ešte mladý, po skúsenosti so závažným ochorením aj po skúsenosti počas vyznania hriechov sa rozhodol stať kňazom! Vybral si dráhu diecézneho kňaza, ergo nie rehoľného kňaza. Štúdia započal v seminári v Buenos Aires, čo bolo jeho rodné mesto. Obsahom štúdia boli typické predmety učiace vedomosti vyžadované od kňazov ako je latinčina, gréčtina, dogmatika, liturgia, spev, cirkevné dejiny, pochopiteľne filosofia, et cætera.

Po troch rokoch sa rozhodol, že nebude iba kňazom, ale aj mníchom, resp. rehoľníkom, zreteľnejšie povedané, že nebude diecéznym kňazom, ale bude rehoľným kňazom. Chodil na školu vedenú saleziánmi don Bosca (Societas Sancti Francisci Salesii), preto by sa dalo čakať, že možno vstúpi medzi nich. No nestalo sa tak a vybral si inú rehoľu. Konkrétne sa stal členom rehole Spoločnosti Ježišovej (Societas Iesu, SJ), hovorovo nazývanej Jezuiti, menej často Tovaryšstvo Ježišovo.

Jezuitov založil Ignác z Loyoly pochádzajúci zo Španielska. Rehoľa vznikla v roku 1534, pápež ju schválil v roku 1540, dočasne bola zrušená v roku 1773 a obnovená v roku 1814. Jezuiti ako jedni z mála nemajú paralelnú ženskú vetvu (ženskú vetvu majú napr. benediktíni, kartuziáni, františkáni, dominikáni a augustiniáni v širšom ponímaní). Rehoľníci skladajú tri štandardné sľuby, to jest sľub čistoty, chudoby a poslušnosti (castitas, paupertas, oboedientia), no niektorí skladajú aj štvrtý sľub, sľub poslušnosti pápežovi. Jezuiti sú v súčasnosti jedným z najpočetnejších rehoľných rádov, majú okolo 14.200 členov (benediktíni majú okolo 6.700 členov, kartuziáni okolo 280, františkáni okolo 12.500, dominikáni okolo 5.500, augustiniáni okolo 2.500 a saleziáni okolo 13.700 členov). Nie každý rozpoznal, že dotyčný človek je aj mníchom/rehoľníkom, lebo jezuiti nenosia osobitný rehoľný habit, ale nosia bežný kňazský odev (rehoľný habit tiež nenosia saleziáni; naproti tomu rehoľný habit nosia benediktíni, kartuziáni, františkáni, dominikáni či augustiniáni). Z najvýznamnejších jezuitov okrem Ignáca z Loyoly spomeniem Františka Xaverského, L. de Molinu, R. Bellarmína, F. Suáreza, M. Ricciho, P. Pázmányho, B. Graciána, P.T de Chardina, H. de Lubaca, K. Rahnera, H.U. von Balthasara a F.C. Coplestona. Jezuiti pôsobili alebo pôsobia v mnohých slovenských mestách, napríklad v Prešove, kde ich navštívil aj samotný pápež František 14. septembra 2021.

Bergogliova kňazská a rehoľná dráha postupne napredovala. V roku 1959 zložil dočasné rehoľné sľuby; v roku 1960 získal licenciát filosofie; v roku 1969 bol vysvätený za kňaza; v roku 1973 zložil štvrtý jezuitský sľub; v roku 1973 bol jezuitským provinciálom Argentíny; v roku 1980 menovaný rektorom Filosofickej a teologickej fakulty v San Miguel; v roku 1992 bol menovaný za pomocného biskupa v Buenos Aires; v roku 1997 bol menovaný za biskupa koadjútora/spolusprávcu v rovnakej metropole; v roku 1998 sa stal arcibiskupom v Buenos Aires; v rokoch 2005 a 2008 bol zvolený za prezidenta Argentínskej biskupskej konferencie; v roku 2013 – ak môžem predbiehať – bol menovaný kardinálom (s tým, že bol bol zaradený do piatich administratívnych pozícii v rímskej kúrii, a to do Dikastéria pre Boží kult a disciplínu sviatostí, Dikastéria pre klérus, Dikastéria pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, Pápežskej rady pre rodinu a Pápežskej komisie pre Latinskú Ameriku, neskôr pôsobil aj ako sekretár Biskupskej synody); v roku 2013 dosiahol najvyššiu možnú pozíciu v rímsko-katolíckej cirkvi a stal sa pápežom (pontifikálna titulatúra je rozsiahlejšia, pápež býva označovaný napr. ako „Summus Pontifex Ecclesiae Universalis,“ „Najvyšší pontifik univerzálnej cirkvi;“ „Servus Servorum Dei,“ „Sluha sluhov Božích;“ „Vicarius Iesu Christi,“ „Vikár/Zástupca Ježiša Krista;“ „Successor principis apostolorum,“ „Nástupca princa apoštolov/Petra;“ „Episcopus Romanus,“ „Rímsky biskup;“ „Superanus sui iuris civitatis Vaticanae,“ „Hlava vatikánského štátu;“ alebo sa označuje ako „PP“ čo opíšem neskôr). (Nie je vylúčené, že neskôr môže byť vyhlásený za ctihodného, blahoslaveného a svätého, navyše môže byť vyhlásený aj za učiteľa cirkvi.)

Páter Jorge Mario Bergoglio bol šikovný a dokázal veci zistiť nepriamo, napríklad... no napríklad cez topánky. Počas pôsobenia v Argentíne bol zodpovedný za jednu farnosť a spolu s ním do toho bolo zaangažovaných niekoľko seminaristov. Bergoglio ich poslal medzi ľudí, aby pomáhali, informovali, hľadali problémy a riešenia. Keď sa vracali, zvykol im pozerať na topánky; pokiaľ boli zaprášené, bol to hmatateľný dôkaz, že skutočne pracovali medzi ľuďmi a zodpovedne sa venovali úlohe. Neskôr, počas jeho pontifikátu, sa obyčajné, teda nečervené topánky a navyše vychodené topánky stáli jedným z jeho neformálnych symbolov, poukazujúcich na skromnosť a sociálnu službu.

V rokoch 1998–2013 Bergoglio bol arcibiskupom Buenos Aires, v jeho rodnom meste. Na naše pomery sa jednalo o obrovskú arcidiecézu, mala vyše 3 milióny obyvateľov, viac než polovicu Slovenska. Pracoval spolu s viacerými kňazmi medzi najbiednejšími žijúcimi v slumoch a chatrčiach, v Argentíne sa na tieto miesta používa španielske označenie „villa miseria“ (plural „villas miserias“) alebo iba „villa“. Kňazi pracujúci medzi slumoch sú označovaní ako „curas villeros“ (singulár „cura villero“), v preklade „slumoví kňazy,“ resp. „kňazi zo slumov.“ Aj Bergoglio bol takto označovaný, či prezývaný, konkrétne „slumový kňaz,“ „slumový biskup,“ resp. „chatrčový kňaz/biskup.“ Ani náhodou neprekvapuje, že logickým pokračovaním Bergogliového slumového/chatrčového pôsobenia počas pápežstva bol jeho dôraz na sociálne cítenie, pomoc odkázaným, znevýhodneným a vylúčeným.

Kardinál Bergoglio sa prvýkrát zúčastnil na konkláve, voľbe pápeža, v roku 2005. Vtedy sa pápežom stal Joseph Alois Ratzinger (1927–2022), najprominentnejší teológ, prezývaný „Boží rotvajler,“ ktorý po voľbe prijal meno Benedikt XVI. Jednoznačným favoritom konkláve – používa sa na to výraz „papabile“ – bol Ratzinger, no uvádza sa, že hneď za ním nasledoval práve Bergoglio a za oboma stála neformálna skupina, ktorá ich presadzovala. Tiež sa uvádza, že Bergogliová skupina mohla blokovať zvolenie Ratzingera a v takomto prípade alebo by voľba Ratzingera trvala pridlho, alebo by sa mohol byť zvolený práve Bergoglio, alebo by mohol byť zvolený nejaký tretí, kompromisný kandidát; tretia alternatíva sa uvádza najčastejšie a toto bolo prízemným dôvodom, prečo bol Bergoglio podporovaný. Hodnovernosť tvrdenia, že Bergoglio mohol byť pápežom namiesto Ratzingera je pre mňa sporná, rovnako ako aj ostatné možnosti, lebo účastníci voľby sú viazaní mlčanlivosťou... Takže nateraz to považujem len za hypotetické a špekulatívne.

Po rezignácii Benedikta, toho mena šestnásteho sa Bergoglio zúčastnil na ďalšom, preňho druhom konkláve. Konkláve sa začalo 12. marca 2013, oprávnených voliť bolo 117 kardinálov, z nich sa voľby zúčastnilo 115 kardinálov, z toho 17 boli aj rehoľníkmi. Už na druhý deň, v stredu 13. marca bol zvolený nový pápež. A stal sa ním práve kardinál Jorge Mario Bergoglio! Voľba prebehla rýchlo, bol zvolený hneď na druhý deň, v celkovo 5-tej voľbe; rýchla voľba poukazuje, že mal jasnú podporu kardinálov, inými slovami povedané, volitelia neboli názorovo rozštiepení. Vekový limit voliteľov je 80 rokov a Bergoglio mal v čase voľby 76 rokov a necelé 3 mesiace, čím bol zhruba 17. najstarší novozvolený pápež v histórii (Ján Pavol II. mal v čase voľby 58 rokov a necelé 4 mesiace a bol najmladší novodobý pápež od čias Pia IX, 259. pápeža ktorý bol v roku 1846 zvolený ako 54 ročný; Benedikt XVI. v čase voľby mal pár dní po 78. narodeninách a bol zhruba 13. najstarším novozvoleným pápežom). Bergoglio po akceptovaní úradu v súlade s protokolom si vybral meno František, po latinsky Franciscus, respektíve Franciscvs.

František bol 266. pápežom v poradí, tak sa uvádza v bezpočte zdrojov, hlavne v oficiálnej vatikánskej ročenke Annuario Pontificio. No netreba byť prekvapený, pokiaľ by sa nájde aj iné poradové číslo, lebo zoznam pontifikov je trochu neprehľadný. Nanešťastie sa stávalo, že v jednom čase boli súčasne dvaja pápeži, dokonca až traja pápeži, nazývaní protipápeži či vzdoropápeži (lat. pseudopapa, antipapa), ja som narátal nie menej než 39 protipápežov, pričom logicky len jeden z nich by mal byť legitímny (príklad dvojpápežstva: Urban VI, legitímny, v úrade 1378–89 a Klement VII, nelegitímny, v úrade 1378–94; príklad trojpápežstva: Gregor XII, legitímny, v úrade 1406–15 a Benedikt XIII, nelegitímny, v úrade 1394–1423, obaja boli koncilom vyzvaní na abdikáciu, sprvu súhlasili, no potom neodstúpili, následne bol zvolený tretí pápež Alexander V, do r. 1963 považovaný za legitímneho, dnes považovaný za nelegitímneho, v úrade 1409–10, po jeho smrti bol zvolený ďalší tretí pápež Ján XIII, do r. 1958 považovaný za legitímneho, dnes považovaný za nelegitímneho, v úrade 1410–15). Tiež sa v histórii mohlo stať, že právoplatne zvolený pápež neprijal úrad alebo, že zomrel po voľbe, no ešte pred uvedením do úradu (to bol prípad pápeža Štefana, kedysi uvádzaného ako Štefan II, dnes Štefan, legitímne bol zvolený v r. 752, no zomrel pár dní neskôr, ešte pred intronizáciou; do r. 1960 považovaný za legitímneho pápeža, dnes považovaný sa nelegitímneho). A to ešte nezahŕňam absurdnú legendu o pápežke Jane (Ioanna Papissa, Ioannes Anglicus, udávajú sa dokonca aj roky jej pontifikátu, malo by to byť v rokoch 855–57). Z týchto dôvodov nie je jednoznačné ako rátať pápežov, lebo pokiaľ by som zarátal aj protipápežov a Janu, tak by bolo 306 pápežov. Okrem toho niektorí neuvádzajú, že „bol 266. pápežom,“ ale že „bol 265. nástupcom sv. Petra,“ čo, napriek rozdielu v číslovke, znamená to isté. Na základe všetkého vyššie uvedeného číslovka dvesto šesťašestesiat nemusí byť nesporná.

Pápežské meno František v latinčine môže byť aj Franciscus, teda písané s hláskou „u,“ aj Franciscvs, teda písané s „v,“ zvlášť ak meno je vo verzálkach. Pápeži si za menom, respektíve medzi menom a poradovou číslovkou môžu písať „PP,“ napríklad Franciscus PP., Benedictus PP. XVI. Označenie „PP.“ má viacero významov, všetky pochádzajú z latinčiny, konkrétne môže to byť skratkou slova „Pāpa,“ v preklade „Pápež“ (slovo znamená aj „otec;“ tiež porovnaj grécke slovo „πάππας“), alebo môže to byť skratkou „Pontificum,“ zhruba preložené ako „Pápežov“ (jedná sa o genitív plurálu v tretej deklinácii od slova „Pontifex“), alebo môže to byť akronymom „Pāstor Pāstōrum,“ v preklade „Pastier Pastierov;“ zriedkavejšie sa uvádza, že by to mohlo byť akronymom „Pāpa Pontifex“ a „Pater Patrum,“ v prekladoch „Otec a Pápež“ a „Otec Otcov.“ František sa oficiálne podpisoval ako Franciscus, teda v latinčine, s „u“ a bez „PP,“ na náhrobnom kameni má verzálkami uvedené Franciscvs, teda v latinčine s „v“ a bez „PP,“ avšak verziu s „PP“ možno nájsť na viacerých minciach, poštových známkach a medailách. 

V budúcnosti sa Františkovo pontifikálne meno môže nebadane pozmeniť, konkrétne sa nebude uvádzať ako František, ale ako František I, teda už s poradovou číslovkou, písanou ako rímska číslovka lebo ako slovo v latinčine či v národných jazykoch. Predmetná situácia nastane vtedy, pokiaľ ďalší novozvolenec si vyberie meno František, v takomto prípade kvôli jednoznačnosti ďalší bude označovaný ako František II. (Franciscus Secundus) a až za takejto podmienky sa z nášho Františka stane František I. (Franciscus Primus).

Novozvolený pápež výberom mena naznačuje hodnoty a cestu po ktorej sa chce vybrať. On si zvolil meno na počesť Františka z Assisi (±1181–1226), čím sa prihlásil k jednoduchému, skromnému, autentickému životu, sociálnemu programu na pomoc odkázaným i vylúčeným a nepreferovaniu teologického i filosofického jazyka. Bol prvým pápežom v dejinách, ktorý si vybral toto meno. Výber mena je trochu paradoxný, lebo rehole sa vnímajú ako konkurenčné projekty a Bergoglio, ako člen rehole jezuitov, si vybral meno Františka z Assisi, zakladateľa rehole františkánov; mohol si napríklad vybrať meno Ignáca z Loyoly, zakladateľa jezuitov, prípadne iné meno z jezuitských svätcov, ktorých je 53. Samotný pápež vysvetlil, že pre meno sa rozhodol po tom, čo mu na konkláve františkánsky kardinál C. Hummes povedal, aby nezabudol na chudobných. Okrem toho niektorí kardináli mu žartom navrhovali, aby si vybral meno Hadrián alebo Klement, lebo Hadrián VI. bol reformátor a Klement XIV. zrušil jezuitov. Pápež sa tiež v rozhovore s kardinálom F. Marchisanom vyjadril, že pokiaľ by sa stal pápežom už v predošlom konkláve, vybral by si meno Ján, lebo v tomto čase bol silno inšpirovaný Jánom XXIII.

Bol prvým pápežom z rehole nazvanej Spoločnosť Ježišova, volaná aj Jezuiti. Je nemálo prekvapujúce, že rehoľa jezuitov založená v XVI. storočí nemala až do roku 2013 žiadneho pápeža, lebo medzi nimi bolo viacero schopných teológov navyše majúcich silnú afinitu k pápežskému stolcu. Komparatívne uvediem, že rehoľa benediktínov založená v VI. storočí mala okolo 17 pápežov, rehoľa františkánov založená v XIII. storočí mala okolo 4 pápežov, rehoľa dominikánov založená v XIII. storočí mala okolo 4 pápežov, rehoľa kartuziánov založená v XI. storočí, rovnako ako rehoľa saleziánov založená v XIX. storočí nemala žiadneho pápeža. Celkovo okolo 34 až 47 rehoľníkov sa stalo pápežmi čo je len 1/8 až 1/5 z celkového počtu. (Počty sú nejednoznačné, lebo pri jedných nie je jasné, či rátať aj protipápežov; pri niektorých nie je jasné, či ozaj boli rehoľníkmi; a pri ďalších nie je jasné, do ktorej rehole ich rátať, lebo niektoré sa štiepili, napr. benediktíni vs. kamalduli a vs. celestíni, resp. františkáni vs. minoriti.) Rovnako pre viacerých bolo prekvapujúce, že aj rehoľník sa môže stať pápežom, lebo počas ich života zaznamenávali, že pápežmi boli iba nerehoľníci. Historické záznamy ukazujú, že vyše poldruha storočia boli pápežmi iba nerehoľníci, konkrétne posledný pápež-rehoľník pred Františkom bol zvolený pred 182 rokmi, bol ním Gregor XVI, 254. pápež, zastával úrad v rokoch 1831–1846 a pochádzal z rehole kamaldulov, presnejšie povedané benediktínskych kamaldulov (Congregatio Camaldulensis Ordinis Sancti Benedicti, pôvodne to boli benediktíni, no neskôr získali právnu subjektivitu).

František mal svoj pontifikálny erb, teraz ho opíšem. Na modrom štíte gotického tvaru sa v strede nachádza zlaté žiariace slnko a v ňom je červený kristogram, teda písmena „IHS.“ Stále v slnku, nad kristogramom je červený kríž prechádzajúci literou H a pod kristogramom sú tri vejárovito umiestnené klince čiernej farby. IHS má viacero významov, no je to označenie Ježiša Krista. Plus spolu s takto umiestneným krížom a troma klincami je vyhraneným jezuitským znakom. Kristogram je umiestnený v strede a je najväčším a v zmysle heraldického tesnopisu vyjadruje, že práve táto časť je najdôležitejšia, čiže František komunikuje, že Ježiš, respektíve Ježiš prostredníctvom jezuitskej cesty, je pre neho tým najcentrálnejším. V dolnej časti erbu, na heraldicky pravej strane je osemcípa zlatá hviezda, ktorá je symbolom Márie, matky Ježiša a matky cirkvi. V dolnej časti erbu, na ľavej strane je kvet nardu/nardovníka pravého (Nardostachys jatamansi), ten pripomína strapec hrozna, ktorý je v hispánskej ikonografii symbolom Jozefa, otca Ježiša, patróna rodiny a patróna cirkvi. Tak v erbe, stále na významnom mieste sa nachádza Mária a Jozef, obaja tvorili kompletnú rodinu a posolstvo môže byť, že cirkev chce byť našou rodinou a ponúka všetko čo jej člen potrebuje. Pod erbom je motto „Miserando atque eligendo,“ možno to preložiť ako „Zľutoval sa a vyvolil si ho“ a je to prevzaté z kázne Bédu Ctihodného, ktorý to uviedol pri výklade Matúšovho evanjelia vo svojej Homílii XXI. Za štítom sa nachádzajú dva pápežské kľúče, strieborný a zlatý, cez každé ucho prechádza červená šnúra so strapcom. Nad nimi v strede je strieborná pápežská mitra s troma zlatými pruhmi, z nej vychádzajú dva červené fimbrie (pruhy) so zlatými krížmi a strapcami. Pápežský erb je modifikovaný Bergogliov kardinálsky erb: pôvodný erb namiesto nardu/nardovníka mal strapec hrozna, pričom hrozno a osemcípa hviezda boli strieborné (teda pápežský erb bol polepšený); tiež namiesto tiary a kľúčov mal zlatý patriarchský kríž prechádzajúci poza štít od vrchu až po spodok a mal červený kardinálsky klobúk so šnúrami s 15 strapcami. To, že pápežský erb je modifikovaný kardinálsky erb naznačuje, že František ako pápež chcel pokračovať v doterajšej ceste a hodnotách ktoré mal ako kardinál, vrátane jezuitského nazerania na svet.

Františkova neter je akademickou maliarkou. Volá sa Cristina Bergoglio, jej mamou je María Elena; Cristina sa narodila v Córdobe, v roku 1967, je to druhé najľudnatejšie mesto Argentíny, no v súčasnosti dlhodobo žije v Španielsku. Pápeža Františka stretla iba raz a podarovala mu obraz mesta Assisi, čo dobrý výber, lebo v tomto meste pôsobil František z Assisi, podľa ktorého si Bergoglio vybral pontifikálne meno. Jej obrazy boli na niekoľkých výstavách, okrem toho pracovala ako učiteľka a publikovala niekoľko článkov a kníh. Hlavnou témou jej tvorby sú svetové metropoly, v ich zobrazovaní tenduje k čiastočnej monochromatizácii, využíva prácu so svetlom a atmosférou, prehliada detaily, má voľné ťahy so štetcom, využíva snové zobrazenia a imaginatívnosť, diela zámerne pôsobia nedokončene, budovy sú prevedené polozreteľne, no stále identifikovateľne, no obloha je zámerne nerealisticky zobrazená (pripomína mi tvorbu W. Turnera a čiastočne impresionistov a expresionistov), pracuje hlavne s akrylovými a olejovými farbami. Cristina sa charakterizuje ako „duchovne založená, no nie nábožná“ a Cirkev „vníma ako zastaranú,“ no súčasne dodáva, že jej strýko bol vybraný preto, „aby obnovil systém myslenia, ktorý začal stagnovať.“ Jej internetová stránka je <http://www.cristinabergoglio.com/>.

Pápeži nosia bielu reverendu, nazývanú aj sutana a k nej si mnohí obúvali topánky červenej farby, nazývané pápežské topánky, okrem toho nosili pápežské prezuvky, boli tiež červenej farby a mali podobu mokasín. V tomto kontexte je dôležité, že u mnohých pontifikov topánky boli vždy červené, lebo je to typická a často jediná farba pápežských topánok. Červená farba symbolizuje krv a mučeníctvo, no rovnako je znakom privilegovanosti. Červené/Pápežské topánky alebo prezuvky nosil napríklad Benedikt XVI, Ján Pavol II, Ján Pavol I, Pavol VI, Ján XXIII, Pius VII, Pius V. a iní. Zmenilo sa to pápežom Františkom, ktorý ich odmietol nosiť navzdory silnej tradícii. Domnievam sa, že ich považoval za príliš exkluzívne, silno zdôrazňujúce privilegovanosť a nebolo to ani koherentné s jeho rehoľným záväzkom chudoby. František nosil obyčajné čierne topánky, na nerozoznanie od bežného Taliana či Argentínčana.

Mnohí cirkevní a svetskí predstavitelia majú drahé, luxusné hodinky, ktoré vnímajú ako statusový symbol, pričom drahá hodinka znamená dajme tomu nad 10.000 eur. Aj pápež mal hodinku... no jeho veruže mala ďaleko ku 10.000 eurám, ba dokonca aj ďaleko k 1.000 eurám. Zistilo sa, že nosil buď hodinku značky Casio, konkrétne model MQ24-7B2 alebo značky Swatch, konkrétne model Twice Again SO29B703 alebo postupne nosil oboje hodinky. Predmetné hodinky sú považované za lacné, ľudové značky. Prvá hodinka je z čierneho plastu, má biely ciferník, má hodinovú, minútovú a sekundovú ručičku, nemá dátum, je poháňaná baterkou, pôsobí lacno, kedysi stála okolo 10 eur, dnes sa predáva za nejakých 20 eur. Druhá hodinka je z čierneho plastu, má biely ciferník, má hodinovú, minútovú a sekundovú ručičku, má deň v týždni a v mesiaci, je poháňaná baterkou, pôsobí lacno a dnes sa predáva za nejakých 90 eur. Pre kompletnosť dodám, že pápež František bol stále rehoľníkom, čiže stále bol viazaný sľubom chudoby, ktorý mu nedovoľoval luxus. Ostaní pápeži mali pomerne drahé hodinky, napríklad Benedikt XVI. mal značku Erhard Junghans Tempus Automatic (42 mm. priemer, s dátumom, bielym ciferníkom, rímskymi číslicami a koženým remienkom), čo je hodinka pre zámožných; Ján Pavol II. mal Rolex DateJust 16233 (36 mm. priemer, pastelový ciferník, dvojfarebný kovový remienok aj v zlatej farbe a jubilejná edícia), čo bola skutočne drahá a mimoriadna hodinka; Pius XII. bol priaznivcom značky Vacheron Constantin, jednej z najprominentnejších horologických firiem; Lev XIII. mal vreckovú hodinku značky Patek Philippe, čo je ozaj drahá a mimoriadna značka hodiniek; Pius IX. mal dokonca dve vreckové hodinky od Patek Philippe, ako som uviedol, jedná sa o skutočne prepychové, luxusné hodinky od jednej z najlepších hodinárskych firiem sveta.

Františkov pontifikát bol čiastočne v tieni pontifikátu Benedikta XVI. Benedikt rezignoval vo februári 2013, stiahol sa do ústrania, no stále bol nažive, žil až do decembra 2022. František bol zvolený v marci 2013 a zomrel v apríli 2025. Jeho pontifikát trval vyše 145 mesiacov, no počas prvých vyše 118 mesiacov žil aj Benedikt, je to okolo 8/10 z Františkovho pontifikátu. Inými slovami povedané, počas celého obdobia čo bol František pápežom, v ôsmych desatinách času žil aj emeritný pápež; navyše pápež, ktorý bol mnohými kresťanmi nebotyčne oceňovaný. Po rezignácii Benedikt XVI. používal titul emeritný pápež (papa emeritus), bezvýhradne rešpektoval, že už nie je pápežom, nekomentoval Františkové rozhodnutia, zvlášť nie negatívne a nie otvorene, vyhýbal sa verejným podujatiam, nemenej sa stránil stretnutiam s novinármi, pútnikmi, cirkevnými predstaviteľmi, i bežnými veriacimi. Žil ozaj v úzadí, no predsa... Pre zástupy bol autoritou, často ho študovali, veľa o ňom písali, mnohí ho oceňovali, všelikto ho vyhľadával... Určite sa nejednalo o dvojpápežstvo, no i tak, Benedikt XVI. bol priveľkou autoritou a čiastočne, aj keď neúmyselne zatieňoval Františka a bol akousi šedou eminenciou cirkvi. To, že počas 8/10 Františkovho pontifikátu žil Benedikt XVI. považujem za jednoznačné pozitívum. Lebo František bol vnímaný ako liberálnejší a progresívnejší pápež, naproti tomu Benedikt bol vnímaný ako konzervatívny, tradicionalistický pápež. Predpokladám, že na základe silnej autority Benedikta sa niekedy František obmedzoval v istých aktivitách, napríklad ich robil menej voľnomyšlienkársky, nie tak otvorene alebo neskôr. Nepochybujem o tom, že pokiaľ by Benedikt v roku 2013 namiesto rezignácie zomrel, alebo Bergoglio by bol za pápeža zvolený už v roku 2005 namiesto Ratzingera, tak Františkov pontifikát by vyzeral inak, konkrétne by bol jednoznačne viacej liberálnejší a progresívnejší!

Pápež František získal prominentné ocenenie Person of the Year (Osobnosť roka) udeľované nemenej prominentným časopisom Time od roku 1927. Konkrétne František ho získal v roku 2013. K tomu dve-tri noticky. Daktorí uvádzajú, že František bol prvým takto oceneným pápežom; tých, ktorí tvrdia by som poslal do knižnice si prezerať staršie vydania periodika Time, aby prišli na to, že rovnaké ocenenie získal Ján XXIII. v roku 1962 a Ján Pavol II. v roku 1994. Je paradoxné, že František ocenenie získal už po necelých 9 mesiacoch od začiatku pontifikátu, čo pôsobí priskoro a nie je jasné, na základe čoho získal ocenenie: František v júni až júli 2013 vydal encykliku Lumen Fidei (Svetlo viery), no z veľkej časti už bola napísaná predošlým pápežom Benediktom XVI; samotný František v vydal v novembri 2013 exhortáciu Evangelii Gaudium (Radosť evanjelia) no trvá istý čas, pokiaľ sa preložia, rozšíria, analyzujú a aplikujú. Komparatívne uvediem, že Ján XXIII. ocenenie získal po vyše 4 rokoch pontifikátu, Ján Pavol II. po vyše 16 rokoch a Benedikt XVI, môj najobľúbenejší pápež za ostatného polstoročia, toto ocenenie nikdy nezískal, hoci bol pápežom takmer 8 rokov, emeritným pápežom ďalších takmer 10 rokov a pred pontifikátom bol jedným z najprominentnejších teológov.

Bolo zaznamenané, ako sa pápež František na verejnosti spovedal. Predtým pápeži vyznávali hriechy za zatvorenými dverami, takže neexistovala možnosť ich pri tom odfotografovať či nafilmovať. Pápež František 28. marca 2014 toto nepísané pravidlo porušil, pred očami všetkých išiel na spoveď v Bazilike sv. Petra v Ríme a tak vznikli historicky prvé obrazové záznamy pápežovho vyznania hriechov. Nejednalo sa iba o formálny skutok, ale aj o ľudské gesto, ktorého posolstvom bolo, že aj pápež je hriešny, aj on sa musí kajať, že pápež nechce mať privilégia a že pápež sa znížil na úroveň bežných ľudí, štandardných členov cirkvi.

Vyhlásil dva sväté roky, Rok milosrdenstva trvajúci od decembra 2015 do novembra 2016 a Jubilejný rok 2025 trvajúci od decembra 2024 do januára 2026, pričom v priebehu milosrdných rokov je možné získať odpustky a úľavy. Prvý z nich bol nazvaný Iubilaeum Extraordinarium Misericordiae (Mimoriadny svätý rok milosrdenstva), vyhlásil ho bulou Misericordiae vultus (Tvár milosrdenstva, 2015), na jeho záver publikoval apoštolský list Misericordia et misera (Milosrdenstvo a bieda, 2016), mottom bolo „Misericordes Sicut Pater,“ v preklade „Milosrdní ako otec,“ čo bolo odvodené z Ježišových slov „Buďte milosrdní, ako je milosrdný aj váš Otec“ (Γίνεσθε οἰκτίρμονες καθὼς καὶ ὁ πατὴρ ὑμῶν οἰκτίρμων ἐστίν, Lukášovo evanjelium, 6.36); neprekvapuje, že témou bolo milosrdenstvo, lebo ho explicitne uviedol vo svojich mottách na kardinálskom aj pápežskom erbe. Druhý jubilejný rok bol nazvaný Iubilaeum A. D. MMXXV (Jubileum 2025, alebo Jubilejný rok 2025), vyhlásil ho bulou Spes non confundit (Nádej nezahanbuje, 2024), jej názov je prevzatý od apoštola Pavla, ktorý tvrdil, že „A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (ἡ δὲ ἐλπὶς οὐ καταισχύνει, ὅτι ἡ ἀγάπη τοῦ θεοῦ ἐκκέχυται ἐν ταῖς καρδίαις ἡμῶν διὰ πνεύματος ἁγίου τοῦ δοθέντος ἡμῖν, List Rimanom, 5.5), pričom v logu sa nachádzajú slová „Peregrinantes in Spem,“ v preklade „Pútnici v nádeji;“ jeho aktivity prebiehajú, aj napriek hateniu pápežovou chorobou, úmrtím, konkláve a uvedením do úradu nového pápeža.

Abolicionistov potešil postoj pápeža Františka ohľadom trestu smrti, pričom sa nejednalo iba o jeho súkromný názor, ale bola uskutočnená aj oficiálna normatívna zmena v samotnom Catechismus Catholicae Ecclesiae (Katechizme katolíckej cirkvi). Paragraf 2267 zaoberajúci sa trestom smrti pôvodne od roku 1992 uvádzal, že cirkev „nevylučuje použitie trestu smrti,“ aj keď takéto prípady „sú už veľmi zriedkavé“. Pápež František vlastnou autoritou to zmenil a od roku 2015 Katechizmus uvádza, že „trest smrti je neprípustný“ a Cirkev „s rozhodnosťou sa angažuje za jeho zrušenie na celom svete.“

Napísal exhortáciu Amoris lætitia (Radosť z lásky, 2016). Má 325 odstavcov, no ani všetky dohromady nespôsobili také turbulencie ako jedna-jediná poznámka pod čiarou. Jedná sa o 351. poznámku, kde sa môže naznačovať, že právoplatne cirkevne zosobášení, pokiaľ sa civilne rozviedli a následne civilne znovuzosobášili, tak aj naďalej môžu prijímať eucharistiu. Inými slovami povedané, hoci žijú v stave ťažkého/smrteľného hriechu a podľa stáročných cirkevných predpisov nesmú prijímať eucharistiu (ľudovo povedané, nesmú chodiť na prijímanie), tak podľa novej úpravy je možné, že smú prijímať eucharistiu, ako-keby žiaden hriech nemali. Predpokladá sa, že František polooficiálne urobil takýto vedomý ústupok znovuzosobášeným ľuďom, aby sa necítili vylúčení a aby dotknutí a ich deti neopúšťali cirkev. 

A rovnako to bolo aj v prípade doktrinálneho vyhlásenia Fiducia supplicans (Prosebná dôvera, 2023). Mohol to byť suchopárny dokument nebyť 31. odstavca, ktorý umožňuje požehnávanie homosexuálnym párom. Jeho znenie a výklad je sofistikovaný, lebo požehnáva sa párom, no nie zväzkom, ale obaja požehnávaní vedľa stoja vedľa seba, no požehnáva sa jednotlivcom, aj keď spolu, no oddelene. Tým sa podľa mnohých kritikov žehná ťažkému/smrteľnému hriechu, vykonáva sa krok k postupnej legitimizácií homosexuálnych zväzkov, niektorí sa dokonca obávajú, že je to krok k neskoršiemu akceptovaniu homosexuálnych manželstiev a nakoniec ich zrovnoprávneniu s heterosexuálnymi. Fiducia bola kontroverzným dokumentom, prejavilo sa to hlavne tým, že niektorí kňazi odmietli požehnávanie a nebol to prípad iba individuálnych kňazov, ale požehnávanie homosexuálnych párov odmietla Afrika, teda odmietol to celý kontinent, kde žije vyše 280 miliónov katolíkov tvoriacich 1/5 celosvetového počtu. Hoci nie som si istý, aké v sú nevyslovené dôsledky Fiducie, som si istý, že Fiducia nie je koherentná s nenávistným a demagogickým Referendom o rodine konanom na Slovensku vo februári 2015 a pápež by bol prinajmenšom v rozpakoch, pokiaľ by bol požiadaný o jeho podporu a naisto by ho odmietol podporiť.

Niektoré jeho komentáre boli tak excelentné a tak lapidárne, že si zaslúžia byť navždy zaznamenané. Napríklad raz ho jedna nemecká rehoľná sestra presviedčala aby povolil kňazské vysviacky žien. Odpoveď pápeža Františka bola absolútne trefná, konkrétne jej povedal: „V Nemecku je veľmi dobrá protestantská cirkev. Nepotrebujeme dve.“

Znepokojivo vnímam Františkov postoj k takzvanej Tridentskej omši, niekedy nazývanej aj tradičná, latinská, predkoncilová omša/liturgia či usus antiquior. Benedikt XVI. v motu proprio Summorum Pontificum (Najvyšších pápežov, 2007) uvoľnil reštrikcie slávenia tejto formy omše, čím sa zreteľne rozšírilo celebrovanie Tridentskej omše. Ako reakciu na to kardinál Bergoglio umožnil celebrovanie tejto formy omše v Buenos Aires, uvádza sa, že to urobil okamžite, hneď o dva dni. No keď sa stal pápežom, tak v motu proprio Traditionis custodes (Strážcovia tradície, 2021) značne obmedzil, či skôr takmer znemožnil slávenie Tridentskej omše (navyše to bolo necitlivé k Benediktovi XVI, lebo to bolo poldruha roka pred jeho úmrtím). Dôsledkom Františkových drakonických obmedzení je, že niektorí katolíci cestujú spústu kilometrov na bohoslužby, ktoré sa konajú tajne, nedôstojne za zamknutými dverami, alebo navštevujú bohoslužby Kňazského bratstva sv. Petra, či dokonca kontroverzného Kňazského bratstva sv. Pia X.

František publikoval knihu s názvom a podnázvom Spera, l’autobiografia (Nádej, autobiografia, 2025). Vynechám jej anotovanie a sproblematizujem tvrdenie, že sa jedná o historicky prvú autobiografiu, ktorú pápež napísal. Tomu možno kontrovať tvrdením, že už pápež Pius II. (1405–1464, v úrade 1458–1464) napísal autobiografiu, volala sa Commentarii rerum memorabilium quae temporibus suis contigerunt (Komentáre k pamätným udalostiam ktoré sa stali v ich dobe, 1584), hoc’ je faktom, že, na rozdiel od Františkovej, bola publikovaná až 120 rokov po Piovej smrti a bola písaná v tretej osobe. Okrem toho mnohí ďalší pápeži v homíliách, príhovoroch, na audienciách a v rozhovoroch s novinármi odhaľovali autobiografické informácie.

Pápež počas pontifikátu vykonal 48 zahraničných ciest, ergo apoštolských návštev počas ktorých navštívil zhruba 66 rôznych krajín, pričom niektoré dokonca navštívil viacej krát. Okrem toho vykonal niekoľko desiatok návštev po Taliansku. Najviac zahraničných ciest, až 7 mal v roku 2019, najmenej, konkrétne 0 mal v rokoch 2020 a 2025; najviac krajín, až 11 navštívil v dvoch rokoch 2015 a 2019, najmenej krajín, konkrétne 0 navštívil v rokoch 2020 a 2025. Ako prvý pápež v dejinách František navštívil Myanmar/Barmu, Spojené arabské emiráty, Severné Macedónsko, Irak, Bahrajn, Južný Sudán a Mongolsko. Slovensko navštívil raz, bolo to od 12. do 15. septembra 2021 keď navštívil Bratislavu, Košice, Prešov a Šaštín. Paradoxne pápež nikdy nenavštívil svoju rodnú Argentínu, aj keď to plánoval, rovnako nenavštívil dôležité Nemecko; obidve krajiny mu to zazlievali, veď navštívil menej významné krajiny, ako napríklad Albánsko, Maurícius či Thajsko.

Tu-i-tam-i-hentam som zmieňoval niektoré Františkove encykliky, buly a exhortácie, teraz ich kvôli didaktickému prehľadu všetky chronologicky vymenujem. Encyklík publikoval štvoro: Lumen fidei (Svetlo viery, 2013; v spoluautorstve s Benediktom XVI), Laudato si’ (Buď pochválený, 2015), Fratelli tutti (Všetci sme bratia, 2020) a Dilexit nos (On nás miloval, 2024). Búl publikoval dvojo: Misericordiae Vultus (Tvár milosrdenstva, 2015) a Spes non confudit (Nádej nezahanbuje, 2024). Exhortácií publikoval sedmoro: Evangelii Gaudium (Radosť evanjelia, 2013), Amoris laetitia (Radosť z lásky, 2016), Gaudete et exsultate (Radujte sa a jasajte, 2018), Christus vivit (Kristus je živý, 2019), Querida Amazonia (Milovaná Amazónia, 2020), Laudate Deum (Chvála Bohu, 2023) a C’est la confiance (To je dôvera, 2023). Mimo toho konštitúcií publikoval dvadsatoro, moto proprií sedemdesiatpätoro, listov deväťdesiatdvojo, tiež pozdravov, príhovorov, kázni, modlitieb a denných meditácií premnoho.

U Bergoglia/Františka možno nájsť aj mariánskosť, teda úctu k Panne Márii. Pre niektorých jeho prostredné meno „Mario“ je mužským variantom mena „Mária,“ teda mena Panny Márie, aj keď je to nepravdepodobné, lebo podľa väčšiny zdrojov „Mario“ nemá väzbu s „Máriou,“ ale má latinský či taliansky pôvod a znamená „mužný.“ Bergoglio bohoslovecké štúdia započal v seminári Inmaculada Concepción Seminary (Nepoškvrneného Počatia Panny Márie) v Buenos Aires, teda pomenovanie seminára má zreteľnú väzbu na Máriu. Potom sám vyučoval na škole s podobným mariánskym menom, konkrétne na Colegio de la Inmaculada Concepción (Škole Nepoškvrneného počatia Panny Márie) v Santa Fe. Bol ctiteľom a popularizátorom obrazu volaného „Maria Knotenlöserin“ (Mária Rozväzovateľka uzlov), ktorý znázorňuje ako Mária rozväzuje uzly a znamená to, že pomáha a rieši problémy; neskôr k listom prikladal tento obrázok, rozdával ho počas biskupskej vysviacky a dal namaľovať dve kópie obrazu pre kostoly v Buenos Aires. V kardinálskom a pápežskom erbe v štíte erbu na pravej strane mal osemcípu striebornú, respektíve zlatú hviezdu, symbol Márie. Keď prišiel na Slovensko v roku 2021 mottom jeho návštevy bolo „S Máriou a Jozefom na ceste za Ježišom.“ Na viacerých fotografiách a filmových záznamoch je zachované ako sa pápež modlí ruženec, typickú mariánsku modlitbu. Určil, že bude pochovaný v Basilica di Santa Maria Maggiore (Bazilika Panny Márie Snežnej, resp. Bazilika Panny Márie Väčšej); kostol je nieleže zasvätený Márii, ale je to prvá mariánska svätyňa v západnom svete. V truhle mal v rukách ruženec, modlitebnú pomôcku jasne deklarujúcu mariánsku modlitbu. Jeho posledným darom, ktorý chcel venovať nemocnici kde bol hospitalizovaný, mala byť soška nazývaná Nuestra Señora de Luján (Panna Márie z Luján) a pochádzala z Argentíny. Sprostredkovanú mariánskosť u Františka je v jeho afinite k sv. Jozefovi, manželovi Márie. Uctieval „sv. Jozefa spiaceho,“ bola to soška Jozefa ktorý síce spal, no aj v spánku sa staral o cirkev a nachádzal riešenia. V kardinálskom a pápežskom erbe mal na ľavej strane strapec hrozna, resp. nardu/nardovníka, ako symbol Jozefa. Tiež bol intronizovaný za pápeža práve na sviatok sv. Jozefa, 19. marca 2013.

Františkovo úmrtie bolo neočakávané. 23. marca 2025 bol prepustený z nemocnice po 38-dňovej hospitalizácie s respiračným ochorením, pričom jeho stav bol stabilizovaný. Následne sa niekoľko krát objavil na verejnosti, posledný krát na veľkonočnú nedeľu, 20. apríla. Nasledujúci deň okolo 5:30 ráno sa mu náhle zhoršil zdravotný stav. Bol pri vedomí a uvedomoval si svoju situáciu, tiež slovne a gestom poďakoval svojmu zdravotníkovi. Potom zhruba po hodine upadol do kómy. Jeho lekár usúdil, že stav je nezvratný a prevoz do nemocnice by nepomohol. Následne pápež zomrel. Príčinou smrti bola mozgová príhoda vedúca ku kóme a srdečnej zástave. Bolo to 21. apríla 2025, na veľkonočný pondelok, ráno o 7:35 hodine, v Domus Sanctae Marthae (Casa/Residenza di Santa Marta, Dom svätej Marty), kde štandardne býval. V čase úmrtia mal 88 rokov a vyše 4 mesiacov a tým bol 4-tým najdlhšie žijúcim pápežom (a 5-tým ak zohľadním aj emeritného Benedikta XVI); tiež v čase úmrtia bol v pápežskom úrade 12 rokov a vyše 1 mesiaca (hoci to nie je málo, aj tak je prinajmenšom 11 pápežov, ktorý boli v úrade 20+ rokov).

Pohrebné obrady a samotný pohreb sa konali 26. apríla 2025, bolo to v sobotu toho istého týždňa kedy zomrel. Pomerne prekvapujúco sa rozhodol nebyť pochovaný v Bazilike či Krypte sv. Petra vo Vatikáne, kde sa to predpokladalo, nakoľko je to typické miesto posledného odpočinku pápežov. Pápež František si za miesto pochovania vybral Basilica Sanctae Mariae Maioris (Basilica di Santa Maria Maggiore, Bazilika Panny Márie Snežnej) v Ríme. Predchodkyňa dnešnej baziliky vznikla V. storočí, je jednou zo štyroch pápežských bazilík, jedným zo siedmych pútnických kostolov Ríma, najväčším mariánskym kostolom v Ríme, prvou mariánskou svätyňou v západnom svete a materským kostolom ostatných svätyní. František je v poradí 8. pápežom pochovaným v predmetnej bazilike (prvým bol Honorius III, zomr. v r. 1227, siedmym bol Klement IX, zomr. v r. 1669).

V deň Františkovho pohrebu bol na Slovensku vyhlásený štátny smútok. Je otázne nakoľko to bolo súzvučné s Ústavou podľa ktorej Slovensko „Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo“ (čl. 1, ods. 1). Aby to nebolo málo, cítil som v tom blen pokrytectva, lebo štátny smútok bol vyhlásený tými politikmi, ktorí obdivovali kresťanského Františka, no akosi pozabudli obdivovať kresťanské „nezcudzoložíš“ (οὐ μοιχεύσεις), „nepokradneš“ (οὐ κλέψεις) a „milujte sa navzájom“ (ἀγαπᾶτε ἀλλήλους) (Exodus, 20.14–15, Deuteronómium, 5.18–19, Jánovo evanjelium, 15.12, .17, 13.34). Koniec-koncov neboli to jediní farizeji, lebo na pápežovi sa priživovali mnohí ďalší politici a ostatné osobnosti, viete... tu narážam na takých, ktorých by sa dalo opísať ako kainovia, chamovia, onanovia, abimelechovia, athaliahy, achabovia, jezabely, herodesovci, herodiady, salomy, barabášovci, judáši, kajfáši, piláti, ananiáši a simoniaci.

S Jánom Pavlom II. spája Františka nie len cirkevná kariéra, ale aj čas úmrtia. Cirkevná kariéra s Jánom Pavlom II. je spojená tým, že on Bergoglia v rokoch 1992 a 2001 menoval biskupom a kardinálom. Čas úmrtia s Jánom Pavlom II. je spojený tým, že obaja umreli v podobnom čase, vo veľkonočnom období; Ján Pavol II. zomrel v sobotu, 2. apríla 2005, bolo to koncom týždňa v ktorom bol Veľkonočný pondelok a František zomrel priamo na Veľkonočný pondelok, 21. apríla 2025. Dokonca možno nájsť aj analógiu aj s Benediktom XVI, lebo on zomrel počas vianočného obdobia, ktoré je rovnako významné a vníma sa analogicky s veľkonočným.

O pápežovi sa šírili aj konšpiračné teórie, čiže aj jeho postretlo, že bol interpretovaný cez komplot, prezentovanie lživých informácii a nejakej osoby, ktorá to všetko odhalila. Jedna z nich sa začala šíriť už pár hodín po úmrtí a tvrdila, že pápež v skutočnosti zomrel skôr, „krátko po prijatí do nemocnice pred viac než mesiacom“ (hospitalizácia bola od 14. februára do 23. marca 2025, takže nesedí časové umiestnenie). Potom namiesto neho vystupoval dvojník-herec, dokonca uviedli aj jeho meno, mal to byť velšský herec Jonathan Pryce (1947–), ktorý ho imitoval niekoľko týždňov. Je to nezmysel, až taký absurdný, že skoro nikomu nestál za serióznu protiargumentáciu.

S pápežom Františkom sa spájajú viaceré prvenstvá alebo obnovené prvenstvá. Bol prvým pápežom z Argentíny. Bol prvým pápežom z južnej/latinskej Ameriky. Bol prvým pápežom z amerického kontinentu. Bol prvým pápežom z južnej časti zemegule. Bol prvým pápežom po 1.282 rokoch ktorý sa narodil a vyrastal mimo Európy (predtým to bol Gregor III, bol 90. pápežom v r. 731–41 a narodil sa v Sýrii). Bol prvý pápežom po 598 rokoch, ktorý nastúpil po odstúpenom pápežovi (predtým to bol Martin V, 206. pápež v r. 1417–31, ktorý v novembri 1417 prevzal úrad po Gregorovi XII, ktorý zomrel v októbri 1417). Bol prvým pápežom po 729 rokoch, ktorý bol v úrade počas života odstúpeného pápeža (predtým to bol Bonifác VIII, 193. pápež v r. 1294–1303, ktorý prevzal úrad po Celestínovi V, ktorý zomrel v o poldruha roka neskôr, v r. 1296 [niektorí tvrdili, že aj Martin V, 206. pápež v r. 1417–31 bol v úrade počas života odstúpeného pápeža, lebo pápež Ján XXIII. zomrel až v r. 1419, no problémom je, že kým kedysi Ján XXIII. bol považovaný za legitímneho pápeža, dnes je považovaný za nelegitímneho]). Bol prvým pápežom po 182 rokoch ktorý bol aj rehoľníkom (pred ním bol Gregor XVI, bol 254. pápežom v r. 1831–46 a pochádzal z rehole kamaldulov). Bol prvým pápežom pochádzajúcim z rehole jezuitov. Bol prvým pápežom, ktorý si vybral meno František. Bol prvým pápežom po 1.100 rokoch ktorý si vybral dovtedy nepoužité meno (predtým nepoužité meno mal pápež Lando, resp. Landus, bolo to aj jeho občianske meno, bol 121. pápežom v r. 913–14; okrem toho dvaja iní pápeži, Theodoricus a Adalbertus, mali dovtedy nepoužité meno, ale boli protipápeži Paschala II., 160. pápeža a nie sú zaraďovaní do oficiálneho zoznamu). Bol prvým pápežom po mnohých rokoch, ktorý nenosil červené pontifikálne topánky (nosili ich mnohí predošlí pápeži, od Benediktia XVI. po Ján XXIII, ktorý zomrel v r. 1963, tiež prinajmenšom Pius VII, zomr. v r. 1823 a Pius V, zomr. v r. 1572). Bol prvým pápežom ktorý mal ozaj mimoriadne lacnú, ľudovú hodinku, naisto to bola najlacnejšia hodinka zo všetkých, ktoré ostatní pápeži mali, jednalo sa o Casio MQ24-7B2 alebo Swatch Twice Again SO29B703, v cenách okolo 10 a 90 eur (Ján Pavol II. mal drahú, luxusnú značku Rolex, Benedikt XVI. mal síce lacnejšiu hodinku, no i tak relatívne zámožnú značku Erhard Junghans). Bol prvým pápežom, ktorý navštívil dovtedy pápežom nenavštívené krajiny, konkrétne Myanmar/Barmu (v r. 2017), Spojené arabské emiráty, Severné Macedónsko (obidve v r. 2019), Irak (v r. 2021), Bahrajn (v r. 2022), Južný Sudán a Mongolsko (obidve v r. 2023). Bol prvým pápežom, ktorý sa spovedal na verejnosti (v Bazilike sv. Petra v Ríme, 28. marca 2014). Bol prvým pápežom, ktorý laicizoval kardinála vinného zo sexuálneho zneužívania mladých mužov a detí (jednalo sa o amerického kardinála T. E. McCarricka, žijúceho v r. 1930–2025, laicizovaný bol v r. 2018). Bol prvým pápežom po niekoľkých storočiach, ktorý nenavštívil svoju rodnú krajinu (Benedikt XVI. a Ján Pavol II. navštívili svoje rodné krajiny, pred nimi boli talianski pápeži, ktorí sa nachádzali v svojej krajine a pred nimi posledný netaliansky pápež bol Hadrián VI, bol 218. pápežom v r. 1522–33, pochádzal z Holandska, nie je mi známe či navštívil svoju rodnú krajinu). Bol prvým pápežom ktorý už za života publikoval svoju autobiografiu (v origináli Spera, l’autobiografia, 2025; hoci silné náznaky podobného sú aj v minulosti). Bol prvým pápežom po 122 rokoch, ktorý nie je pochovaný v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne (predtým to bol Lev XIII, bol 256. pápežom v rokoch 1878–1903, bol síce krátko uložený v Bazilike sv. Petra, no bol prenesený do Baziliky sv. Jána Lateránskeho v Ríme).

Priaznivci pápeža Františka o ňom tvrdili, že sa vo svojom pontifikáte usiloval o maximálnu ústretovosť, otcovstvo pre všetkých, priestor pre vylúčených, mal najvyššiu možnú mieru tolerancie; rozširoval hranice teologickej interpretácie; sústreďoval sa na pozitívne stránky; odmietal pompéznosť a zbytočné privilégia, znižoval asymetriu medzi duchovenstvom a laikmi a medzi mužmi a ženami; snažil sa o vyrovnávanie rozdielov medzi štátmi a svetadielmi a medzi spoločenskými vrstvami; presadzoval inklúziu; zahŕňal do rímsko-katolíckeho naratívu neveriacich a príslušníkov iných náboženstiev, usiloval sa o ekumenizmus; otváral témy ktoré sa vnímali ako problematické; snažil sa aby cirkev, ktorej bol najvyšším predstaviteľom, viacej zodpovedala pôdorysu XXI. storočia; medzi klérom sa vysporiadával sa s problémom nezriadeného sexuálneho správania; tiež korupciou, nehospodárnym ekonomickým správaním a klikami v ktorých sa navzájom podporovali a kryli; sústreďoval sa na praktické a sociálne oblasti. To bolo povedané všeobecne, teraz aspoň niečo konkrétnejšie: vytváral priestor pre cirkevne zosobášených, ktorí sa rozviedli a mnohí aj znovu zosobášili; s pomedzi všetkých doterajších pápežov bol najtolerantnejší k homosexuálom a ostatným neheterosexuálne orientovaným; nevylučoval zdobrovoľnenie celibátu; zvyšoval participáciu laikov, žien a ľudí z tretieho sveta v cirkvi; žil skromne, odmietal cirkevný luxus; v interpretácií doktrín bol maximálne tolerantný; bojoval proti sexuálnemu zneužívaniu detí a mladistvých; bol zhovievavý a ústretový k ateistom, agnostikom a príslušníkom iných denominácií, vrátane nekresťanských.

Kritici o Františkovi šírili naratív, že zavádza učenia, ktoré nemajú oporu v Biblii, ktorá by musí byť nespochybniteľným fundamentom, tiež nie sú prítomné v záveroch v cirkevných koncilov, ktoré konsenzuálne formulovali dogmatické učenie cirkvi, ďalej sa nenachádzajú u významných a rešpektovaných cirkevných otcov vďaka ktorým cirkev vybudovala svoje učenie, a rovnako sa nenachádzajú ani v tradícii rímsko-katolíckej cirkvi, tiež narúšal kontinuitu cirkvi a jej učenia; bolo mu vyčítané, že cirkev sekularizoval, liberalizoval a slabo zvládol jej riadenie, hlavne s ohľadom na doktrinálne, sexuálne, finančné a organizačné záležitosti. I toto bolo povedané všeobecne, teraz aspoň niečo konkrétnejšie: niektoré jeho vyjadrenia mali vratký teologický základ; uľahčil zneplatňovanie cirkevných manželstiev (tzv. nulita, ľudovo a nesprávne chápané ako cirkevný rozvod); umožnil prijímanie eucharistie cirkevne zosobášeným, ktorí sa rozviedli a civilne znovuzosobášili; mal neadekvátne tolerantný postoj k homosexuálom a celému LGBTQ+, ktorý sa prejavil v zavedení požehnávania homosexuálnym párom; pôsobil liberálne a progresivisticky, nepresvedčivo obhajoval celibát; vytváral priveľký priestor pre laikov a ženy v cirkvi; v podstate zrušil Tridentskú (predkoncilovú) omšu; mal nedomyslené stanoviská ohľadom migrácie; prijal neférovú dohodu s Čínou ohľadom biskupov; slabo sa angažoval v urovnaní vojenských konfliktov, hlavne medzi Ruskom a Ukrajinou a medzi Izraelom a Palestínou; neadekvátne sa angažoval v COVID-19 pandémii; mal málo podložené ekologické stanoviská; nedostatočne previedol reformu rímskej kúrie, vrátane finančných záležitosti.

‽Ťažko sa posudzuje František‽ Pri hodnotení pápeža Františka sa stávalo, že niektorí liberáli mu vyčítali, že je priveľmi konzervatívny a naopak, niektorí konzervatívci mu vyčítali, že je priveľmi liberálny. Neraz za jednu-a-tú-istú vec bol kritizovaný z oboch strán: napríklad v prípade homosexuálov liberáli ho kritizovali, že je málo liberálny, lebo očakávali nie len požehnávanie ľudí, ale aj regulárne homosexuálne manželstva; a naopak, konzervatívci ho kritizovali, že je málo konzervatívny, lebo napríklad očakávali jasné odsúdenie homosexuality a jej prehlásenie za hriech. Áno, správne ste pochopili: to čo bolo pre jedných pozitívom, bolo pre druhých negatívom...

František bol kritizovaný viacerými, ba až mnohými, zavše som mal dojem, že daktorí považujú za svoju povinnosť kritizovať pápeža. Daktorí napríklad niektoré jeho tvrdenia sa vytrhávali z kontextu, nezohľadňovalo sa, že niečo bola narýchlo daná odpoveď novinárovi, nejaké problémy urobila jazyková bariéra a tiež následné preklady. Daktorí sa chytili toho, že sám František niektoré tvrdenia zámerne formuloval nejasne alebo dvojznačne. Daktorí ignorovali apriórne východiska kresťanstva; je prejavom súdnosti očakávať, že rímskokatolík, a zvlášť pápež, bude rozmýšľať ako rímskokatolík a nie ako agnostik, moslim či ateista, inými slovami povedané, nemôžeme očakávať, že rímskokatolík sa môže neproblematicky vzdať 2.000 ročnej tradície ideálov, hodnôt, dogiem a učenia a začne komunikovať ako spomínaný agnostik, moslim či ateista; aj pri modifikovaní, transformovaní teológie (= pri zmenách) teológ, a zvlášť pápež, nevyhnutne zostáva v pôdoryse kresťanstva a len niektoré záležitosti môže upravovať. V prípade posudzovania Františka sa vyskytovali všetky skupiny postojov: od pozitívnych reakcií (vrátane zbožšťovania), cez neutrálne a ľahostajné reakcie (často od tých mimo cirkvi), až po negatívne reakcie (vrátane démonizácie a heretizácie).

Našli sa aj takí, pre ktorých František bol iba polovičným pápežom. Lebo značnú časť pontifikátu žil v tieni emeritného pápeža Benedikta XVI... Lebo boli voči nemu hlasné výhrady konzervatívnych kresťanov... Lebo boli voči nemu hlasné výhrady od liberálnych kresťanov... Lebo bol málo/veľa tradicionalistický... Lebo bol málo/veľa progresivistický... Lebo nepochádzal z Európy... Lebo ako kardinál nebol známy... Lebo nepochádzal z vrcholových inštitúcii kúrie... Lebo nebol dostatočne hlbokomyseľným teológom... Lebo mal niekoľko kontroverzných postojov... Lebo sa niekedy vyjadroval dvojzmyselne... Lebo bol inkonzistentný... Lebo povedal niekoľko výrokov, ktoré neboli príliš pápežské... Lebo nebol najzručnejším organizátorom... Lebo... Lebo... Lebo...

Počas života pápeža bolo náročné sa dozvedieť, čo si o ňom mysleli vo vnútri cirkvi, lebo od kňazov, biskupov a kardinálov sa bezpodmienečne očakáva, že budú bez výhrad akceptovať všetky kroky pápeža, alebo ho aspoň nebudú otvorene kritizovať. Nejedná sa iba o nepísaný úzus, ale má aj pozitívne a jurisdiktívne vyjadrenie v Codex Iuris Canonici (Kódex kanonického práva, 2019), sú to hlavne kánony 212, 751–755, 1331, 1364, 1368, 1371 a 1373, napríklad kánon 752 uvádza, že „poslušnosť...  treba prejaviť učeniu, ktoré Najvyšší veľkňaz [tj. pápež], alebo kolégium biskupov hlásajú o viere alebo mravoch... hoci toto učenie nezamýšľajú vyhlásiť definitívnym úkonom; veriaci sa teda majú starostlivo vyhýbať tomu, čo sa s ním nezhoduje“ (obsequium... praestandum est doctrinae, quam sive Summus Pontifex sive Collegium Episcoporum de fide vel de moribus enuntiant... etsi definitivo actu eandem proclamare non intendant christifideles ergo devitare curent quae cum eadem non congruant). Cirkev má hierarchickú štruktúru, nie je verejným plebiscitom a tvrdenia nadriadeného sa považujú za apriori správne. A ešte vyššiu formu pápežofilstva predstavuje pápežová všemožná obrana pred akoukoľvek kritikou. Odnepamäti-platilo-stále-platí-a-navždy-bude-platiť, že kritizovanie nadriadeného môže viesť k problémom, tie začínajú spomalením kariéry, pokračujú degradáciou, až končia vyobcovaním z cirkvi. Preto drvivá väčšina hodnotení žijúceho pápeža bola kladná. Len zriedkavo sa našli nejasné, nemastné-neslané, nepriame, opatrne formulované tvrdenia, ktoré v čítanom význame predstavovali neurčité hodnotenia, avšak v zamýšľanom význame bolo naznačené negatívne(jšie) hodnotenie. A len extrémne zriedkavo, ozaj extrémne zriedkavo, od kňazov, biskupov a kardinálov pochádzali explicitne artikulované negatívne hodnotenia.

Ja, ako oddaný čitateľ klasickej literatúry a veľkých diel civilizácie, som na Františka občas myslel pri čítaní a analyzovaní mojich obľúbených kníh. Chvíľami som hľadal analógie medzi pápežom Františkom a postavami z klasických/veľkých diel: napríklad ako by sa Františkovo poňatie zbožnosti líšilo od toho, ktoré predstavil Euthyfrón v rovnomennom Platónovom dialógu; za akých podmienok by Dante Alighieri pápeža Františka opísal rovnakými charakteristikami ako opísal Františka z Assisi; alebo či by pápež dokázal odhaliť pochlebovačov a pokrytcov, na rozdiel od Shakespearovho Kráľa Leara, ktorého v rovnomennej hre oklamala Goneril a Regan. Inokedy, komplementárne s tým som si kládol otázku, ako by asi Františka opísali moji obľúbení autori: napríklad ako by ho vykreslil Platón vo svojich dialógoch, napríklad vo Filébovi, kde sa zaoberá dobrým životom a slasťou; kde by ho umiestnil Dante v Božskej komédii; akú rolu by mu prisúdil Shakespeare vo svojich hrách, napríklad či by bol ústretovým františkánom v Romeovi a Júlii; čo by František povedal o kvalite v Pirsigovom Zene a umení údržby motocykla; alebo akým tútorom by bol v Ecovom Mene ruže. Obidve aktivity neboli samoúčelnou kratochvíľou, ale mal som dojem, že prenesením do iného kontextu lepšie pochopím aj klasické dielo, aj jeho autora, aj pápeža Františka; aktivity som neobmedzoval iba na Františka, ale prevádzal som ich s rôznou mierou dôslednosti u tuctov iných ľudí, vrátane seba, vlastne najmä seba.

Kanonické zhodnotenie pápeža je často až po jeho smrti. Zvlášť to platí pre pápeža Františka, 266. pontifika. František bude hodnotený na základe troch kritérií: (α) na základe toho čo urobil; (β) na základe toho čo neurobil; (γ) a na základe toho, aký bude nasledujúci pápež, alebo ešte lepšie, akí budú nasledujúci 2–3 pápeži. Práve tretie kritérium je najdôležitejšie. Veruže tak, charakteristika nového pápeža bude apriórnym východiskom podľa ktorého bude predošlý pápež František posudzovaný. Nie každému čakanie aj desaťročie vyhovuje, lebo jednak sa to chce vedieť hneď, jednak o desaťročie bude František málokoho zaujímať, nakoľko vo funkcii bude pretriasaný nový pápež.