Koľko zmizlo udalostí a ľudského úsilia? Dejiny sa netvoria tým, že ľudia niečo vytvoria, spôsobia nejaký spoločenský progres, alebo regres. Dejiny netvoria vlády, ani občianska spoločnosť, ani cirkvi, ani ...
Autormi dejín nie sú historici. Ani dokumentaristi, nehrajú podstatnú rolu. A nesúvisí to so žiadnou konšpiračnou teóriou, ani inými kvetnatými teóriami - konštrukciami ľudskej fantázie.
Kto sme ako národ? Obľúbený termín „pamäť národa“ a dôraz naň vychádza z nejakých vedomostí o minulosti. Poznaj sám seba, ale čo ak, nemáš čo poznať. Pamätať si môžeš, iba niečo čo sa stalo.
Spoločenský diškurz o udalostiach v krajine, nie je zásadný pre poznanie národnej identity. Skutočné či domnelé elity národa s ekonomickým, vzdelanostným, či politickým potenciálom sú bez nás bezmocné pri tvorbe dejín. Boli sme odnepamäti neviditeľnými, bolo nás málo, a málokto nás nebral ako otravnú súčasť všetkých organizácií.
Nechtiac som sa stal jedným z nich. Nikdy som netúžil byť niekým, kto rozhodne o tom, ako budú vyzerať dejiny v regióne kde pôsobím. Ako dokumentárneho fotografa by ma v živote nenapadlo, že dokumentovanie je iba mlátením poloprázdnej slamy do sýpky pamäti národa. Svojich súčasných kolegov nepoznám a predsa mám pocit, že každý jeden zamestnanec, ktorý – ktorá, má na starosti rozhodujúcu oblasť v organizácii je mojím kolegom. Putujem autobusom z miesta na miesto, ako kamarát vraví – ako srnec z chotára do chotára. Ráno vstávam, aby som „vytvoril“ na ďalšie desaťročia dejín jednej oblasti.
Existuje na svete profesia ktorej predmetom činnosti je bytie a čas. Možno to znie nadradene voči iným profesiám, ale je to tak. A možno som len zaujatý, pretože cítim aká dôležitá je. Raz ma dokonca napadlo, že dôležitejšia ako kardiochirurgia, ... Trúfalosť? Ale čo iné som si mal v ten moment pomyslieť, keď si človek uvedomí, že výsledkom jeho profesie bude to, či vôbec ten kardiochirurg niekedy existoval, a či ten napríklad svetoznámi umelec či charakterný politik vôbec niečo charakterné spravil.
Do každej jednej profesie a jej kvality výkonu vstupuje vzdelanie, poctivosť a nadšenie. Bez pracovitosti sa žiadne veľkolepé slová neprejavia v skutkoch a mudrovanie je v skutočnosti iba táraním lenivca. Myslím, že veľa kolegom chýba jedna z tých hore uvedených vlastnosti. Nakoniec kto by ich mal všetky tri, keď bytie a čas sa rozprestiera v mori neuveriteľnej nudy. Kto by chcel robiť s nudou?
Každá jedna organizácia na svete potrebuje výkon našej profesie. A predsa nie sme upratovačky i keď máme niečo s nimi spoločné. Potrebuje nás rovnako Microsoft, ako aj OSN či obecný úrad Osadné, či trolia alebo klasická farma, čínska ľudová armáda, či Oxford – mesto aj univerzita v ňom. Otravujeme svojou existenciou generálny štáb ozbrojených síl Slovenskej republiky, tak aj Credo Inovation Holding, vládu Indie, ... sme všade na obtiaž ... Myslím, že je to iba preto, že všetci si myslia, že dôležite je to čo je doma vo dvore - v prítomnosti, ako tam vonku vo svete poznania - v budúcnosti. Po vás(niektorých) potopa.
Pravdupovediac, ak by som ne/bol na strane toho kto číta, tak by som tiež hľadel na tento druh povolania ako zbytočný resp. zbytočne poctivo ho vykonávať. Ak si sa čitateľ dostal až sem, tak ťa možno napadlo, že som archivár. Si takmer blízko, dokonca ma ľudia pre ktorých pracujem tak volajú, ale archivár nie som. Archivári nemajú až taký vplyv na pamäť národa. Je ešte jedno záhadnejšie povolanie, nudnejšie. Ale áno, predstavujem sa ako „archivár“, keď sa ma pýtajú ľudia čo robím. Keby som použil správny názov, nikto by nepochopil čo robím.
Nedávno som si dal do známeho vyhľadávača slová „najneobyčajnejšie povolania“. Vyhodilo mi tam aj povolanie „profesionálny spáč“. Slovo spánok ľudia poznajú. Divne je, že ste profesionálny. V mojom povolaní je prvé slovo „správca“. Spravujeme teda spoločnosť? To znie už naozaj konšpiračne. Vyzeráme ako úzka skupina ľudí – zlomyseľné jaštery.
Aby som veci uviedol na správnu mieru, moje povolanie sa nedá vykonávať iba na plný úväzok. Naopak myslím si, že väčšina predmetu tohto povolania je iba zahrnutá ako jeden s záhadných bodov pracovnej zmluvy zamestnanca. A nie je málo tých ľudí v organizáciách, ktorí ju nemajú ani v pracovnej zmluve a robia ju na základe ústneho nariadenia vedúceho. Éterická časť predmetu zamestnania.
Tento rok som vytvoril dve školy. Jednu poľnohospodársku a druhú hudobnú. Keby ma rodičia nevychovali k zodpovednosti a poctivosti krajské mesto by malo o jednu školu menej a dejiny poľnohospodárstva by neboli úplné. Len ja a kolegovia vedia s akou ľahkosťou sa môžu mazať dejiny. V pohode a nikto ani nič nezbadá. Mám obavu, že nám miznú dejiny. Prosím, veľmi prosím kolegov budte poctiví, majte trpezlivosť.
Nechcem písať o zamestnaneckej činnosti alebo povolaní "správe registratúry" s pohľadu znalca správy registratúry. To by som každého doplietol a presvedčil o tom, že je to zbytočnosť, ktorá nie je vôbec podstatná. Chcem skôr písať z pohľadu človeka, ktorý sa hrabe pod schodiskom (niekedy) v plesnivých dokumentoch a objaví malú knižočku – pedagogickú radu - jediný dokument, ktorý je svedectvom úsilia stoviek ľudí na správe školy, jej vybudovaním, starosťami a radosťami spojené s ňou. Čo to len je tá správa registratúry? Stačí sa opýtať vedenia v zamestnaní, kde pracuješ a mali by ti odpovedať.
V Ríme pri prechádzke s Máriou som videl zavesený papier na ohrade okolo stavby. Zjavne úradná listina – možno povolenie na stavbu. Po taliansky neviem, ale pozrel som sa na horný okraj listiny – A4. Samozrejme aj tam bola pečiatka s číslom z registratúrneho denníka. Registre sú všade a zavádzali sa odnepamäti. A majú svojich správcov, a oni raz rozhodnú čo bude a čo nie. Je to veľmi otravná činnosť, ubíjajúca a preto to, som si istý na sto percent, že dejiny sú chudobné. Všetko by bolo úplne inak.
PS: Keď už ja drobček, ktorý určuje dejiny približne sedemdesiat tisícovej populácie, dozviem sa niečo čo zásadne rozširuje poznanie o začiatku normalizácie v Československu, tak potom, aké museli byť dejiny čo sú pri vyraďovacích konaniach vyšších správnych organizácii. správcovia.Dokument, ktorý som mal podľa registratúrnej značky AL1 mal dať na skartovanie. Tak čo Vám poviem. Ach jaj. Koľko dejín zmizlo ... je mi to tak ľúto ...
