Vyschla mi studňa. Tráva je suchá ako strúhanka. Zem ako rezeň pečie sa pod slnkom. Krajina prihára. Nie len mne, ale aj susedom. Som prekvapený. Je načase otvoriť kohútik s pitnou vodou a zavlažovať.
„Nechal si to dôjsť až do tohto stavu,“ vraví mi sused, ktorý prehĺbil svoju studňu hneď potom čo sa pred rokmi nasťahoval. Nebral som to vážne. Nepohádal som sa s ním. Nekričal som, aby sme nekričali na seba obaja. Doteraz s ním nachádzam reč, zväčša o počasí, či už konečne zaprší a rajčiny a paprika začnú rásť. Už by bolo načase ozvať sa. Nemlčať a znášať toto sucho.
„Voda je drahá,“ poviem mu. „No a čo, zarobíš si,“ povie mi s ľahkosťou. Beztrestnosť prehĺbenej studne vo mne v ten moment prebúdzala inštinkt lovca - vždy schovaného v kroví, sledujúc odporcu na zelenom pasienku, ako sa kŕmi chutným pokrmom. V zázemí mám stále čas vystrúhať si kópiu, ozbrojiť sa. Nikto si ma nevšíma nie som na výslní. Čudujem sa, že mi behajú po rozume tieto myšlienky, kým on pokračuje (teraz už v monológu) informovaním o hnojení trávniku. Ktovie či je hlupák, že nevníma suchotu a starosti spojené s dažďom, alebo sa iba uspokojuje – ukazuje, že sú ľudia, ktorí neriešia také malichernosti ako sucho, ale šťavnatosť zeleného trávnika.
Kedy už konečne zaprší. Zišlo by sa. V hojnosti b nebolo dôležité, kto má, alebo nemá rezervoár pre prípad núdze. Žili by sme si tu bez kriku -jeden na druhého-, ani ploty medzi nami by nám nevadili. Spomeniem si na susedove jazierko. Je príliš malé, aby výpar z neho vytvoril mračná z ktorých by zapršalo. Myšlienky plynú, a pozvoľna sa vysvetľujú: tých, ktorí majú veľa kvapiek je malo, aby naliali do ekonomiky primerané množstvo peňazí pre priaznivé počasie. Samozrejme pre „slovenský národný algoritmus“ je zaujímavejšie slovo „kradnúť“ (akoby jediné, čo Slovákov spájalo bola iba chuť niečo si ukradnúť resp. niečo „nadbytočné“ si osvojiť – „veď to nikomu chýbať nebude“), a teda, do metaforického vzorca je marketingovo príťažlivejšie napísať: málo je veľkých zlodejov, aby minuli toľko peňazí v obchodoch, aby sa ušlo v kolobehu peňazí všetkým – aj nie zlodejom.
Je naozaj sucho a naozaj by sa zišlo zapršať. Algoritmy v digitálnom svete veci nepomôžu, ich kŕmenie znakmi je bezzubé; počasie si robí čo chce. Iba reaguje na sebeckosť.
***
Zámocká fontána sa pokazila. Niečo sa s ňou stalo a čašník, ktorý ma obsluhuje nevie čo. „Tá sa toto leto iste neopraví. Bude to trvať večne, kým bude zase fungovať.“ Škoda. Preklikám sa do aplikácie v mobile, kde si vyhľadám žblnkajúcu fontánu. Nájdem si zvuk, ktorý sa najviac podobá fontáne de Trevi v Ríme. Položím elektronické zariadenie na stôl a užívam si osviežujúcu atmosféru dovolenky v Ríme spred dvoch mesiacov. V pohári s aperolom „plávajú“ zamrznuté kocky vody.
