Chefchaouen svojim unikátnym charakterom predbehlo Paríž, Cape Town a dokonca aj St. Petersburg! Pokiaľ ste toto mestečko uprostred hôr v Maroku ešte nenavštívili, tak teraz je ten správny čas. Pozrite sa spolu so mnou, prečo som si toto mesto zamiloval na prvý pohľad a pevne verím, že sa tam ešte vrátim.
Cesta autobusom spoločnosťou CTM (ctm.ma) je azda tým najlepším dopravným prostriedkom, ak sa vyberiete na cestu do Maroka. Povedal by som, že je to obdoba českej autobusovej spoločnosti, Student Agency, na marocký spôsob. Teplé nápoje zdarma, či niečo k jedlu na tejto autobusovej linke nenájdete. Čo však môžete očakávať, je komfortné sedadlo s dostatočným priestorom na nohy, batožinový priestor za menší poplatok (prepraviť na tejto linke môžete doslova čokoľvek a tým myslím doslova čokoľvek). Cesta autobusom z jedného mesta do druhého trvá v priemere 4-5 hodín s jednou 20-30 minútovou zastávkou uprostred cesty. Spolucestujúci sú na úrovni a je to jedna z možností, kedy pravdepodobne narazíte na podobného cestovateľa, ako ste vy.
Po dvojhodinovej ceste sa autobus zastavil pri miestnej reštaurácii, kedy väčšina cestujúcich vystúpila a čo najrýchlejšie sa ponáhľala k stánku so surovým mäsom. V tej chvíli som už sedel na terase, popíjal mätový čaj a pozoroval, čo sa to tam vlastne deje. Zo susedného stánku sa zrazu začal šíriť hustý dym a vôňa marockých korenín mi dala na známosť, že toto je ten pravý čas na obed.
Bolo zaujímavé pozorovať, ako celý proces obedňajšej pauzy vyzerá. Surové mäso sa najprv odvážilo a potom sa začalo piecť šikovnými rukami marockých predavačov. Dostali ste niekoľko kusov marockého chleba, objednali ste si ešte mätový čaj alebo kávu a v našej ceste sa mohlo pokračovať ďalej.
Cesta z mesta Fez do Chefchaouen trvá 4 hodiny. Už z diaľky som vzrušene pozoroval panorámu vynárajúceho sa modrého mesta uprostred údolia, ktoré bolo obklopené vysokými horami a zeleňou. Ten pohľad je naozaj na nezaplatenie. Keď sme sa priblížili k parkovisku, nastal čas, aby som zavolal svojmu hostiteľovi a oznámil mu, že som úspešne dorazil. Dal mi inštrukcie, ktorým smerom sa vydať a nájsť vhodný taxík. Opäť som bol oslovený miestnym obyvateľom, ktorý mi ponúkol odvoz (samozrejme to bol človek bez akejkoľvek licencie a ja som sa stal čiernym pasažierom).
Našťastie sme sa dohodli na cene (o ktorej mi vopred povedal aj môj hostiteľ) a tak som sa vydal na cestu. Od autobusovej stanice stúpate strmým kopcom hore, a tak tam nebola žiadna šanca na to, aby som sa vybral do Mediny peši. Nelegálny taxikár po asi 10 minútach zaparkoval pri kruhovom objazde, pred mohutnými stenami a vstupom do mesta. Ešte som ani nestihol vystúpiť, a pri dverách ma už čakala hŕstka Maročanov, ktorí sa mi ponúkali ako sprievodcovia. Samozrejme, že som každého z nich slušne ignoroval a čo najrýchlejšie som sa snažil zavolať svojmu hostiteľovi, aby ma prišiel vyzdvihnúť. Za menej ako 5 minút bol už pri mne a hŕstka Maročanov sa rozpŕchla po okolí a netrpezlivo čakali na ďalších "neskúsených" a dôverčivých turistov, ktorým by za nemalý poplatok ponúkli svoje služby.
Bol som prekvapený, ako jednoducho sa dá dostať z jedného konca Mediny na druhý. Riád v ktorom som bol ubytovaný nebol tým pravým riádom, ako napr. v predchádzajúcom meste Fez, ale ponúkol mi dostatok súkromia a miesta na odpočinok. Malá obývacia miestnosť, kúpeľňa s toaletou a na opačnej strane spálňa a posteľ, na ktorej ma čakalo niekoľko teplých diek, keďže noci v Maroku na konci Apríla sú trocha chladné. Pokiaľ sa vydáte do Maroka v prvých mesiacoch roka, neváhajte sa svojho hostiteľa opýtať na extra deku, aby ste sa vyvarovali toho, že vám v noci bude chladno. Po ubytovaní som sa už netrpezlivo tešil na objavovanie tohto kúzelného mesta.
Ako som spomenul vyššie, v Medine sa nestratíte. Aj keď sa tu nachádza množstvo bočných uličiek, ktoré vrhajú tmavo-modré tiene, vždy sa dá jednoducho vrátiť na hlavnú ulicu, ktorá je plná tradičných marockých souks a obchodníkov, ktorí sú s vami ochotní vyjednávať na cene akéhokoľvek tovaru. Takto to v Maroku funguje. Jedna z vecí, ktorú som sa naučil je, že Maročania sú skvelí v predaji. Vedia presne ako na ľudí. Niekoľkými frázami, gestami, priateľskou (niekedy až extrémne priateľskou) atmosférou si vás jednoducho získajú. Je to doslova akási psychologická hra, v ktorej nemáte šancu vyhrať. Je len na nich, aký pocit vo vás zanechajú a verte mi, nie vždy je ten pocit príjemný. Aj keď sa naučíte ako tieto postupy ignorovať, tak v tejto hre obaja zostanete porazení, pretože obe strany odchádzajú na prázdno.
Počas prechádzky po miestnych uličkách som narazil na dva obchody, ktoré mi učarovali asi najviac. V jednom z nich som si dokonca kúpil marockú tácku/ podnos pod čajovú súpravu. Tie dva obchody vlastnili traja súrodenci. Dve sestry a ich brat. Našťastie, všetci rozprávali plynulou angličtinou, čo nám umožnilo komunikovať a spriateliť sa bez akýchkoľvek prekážok. Bolo naozaj príjemné stráviť popoludnie v obkolesení starožitností, ktoré mali svojho unikátneho ducha. Ak sa do tohto mesta v blízkej budúcnosti vrátim, a pevne verím že áno, teším sa, keď budem mať možnosť pozdraviť svojich marockých priateľov a oživiť si spomienky na svoju prvú návštevu tohto čarovného miesta. Modrú perlu Maroku si totiž nosím hlboko vo svojom srdci a som vďačný za každý okamih, ktorí som tam mohol stráviť.
* Všetky fotografie boli zhotovené iPhonom, nakoľko môj fotoaparát prestal fungovať tesne pred príchodom do Maroka.
© Martin Baran
