Najnovší film španielskeho režiséra Pedra Almodóvara The Room Next Door je excelentný. Dve ženy - jedna bývalá vojnová reportérka, druhá spisovateľka. Dávne priateľky, z ktoých jedna má rakovinu a po neúspešnej liečbe sa rozhodne ukončiť svoj život a druhá jej to má uľahčiť.
To, čo na mňa pôsobí ako excelentné filmové umenie je strohosť, až surovosť dialógov a scén. Ale nie v negatívnom zmysle. Komunikácia hlavných rolí, ktoré stvárnili Tilda Swinton a Julianne Moore, je balzam. Strohé, presné, plnohodnotné, jasné a zrozumiteľné vety. Profesionálne. Dialógy sú však napriek strohosti srdečné a plné pochopenia a láskavosti. Strohosť v jazyku dopĺňa výber filmových scén. Interiéry aj exteriéry sú v harmónii s príbehom a spôsobom jeho vyrozprávania. Nemocničná izba, newyorský byt, závideniahodná balkónová záhrada, výhľad z okna a úžasný vidiecky dom v perfektnom, modernom štýle. A za ním tmavý les, až potom presvitá akási slnečná lúka.
Že ide o Almodóvarov film, hoci v angličtine, si pripomenieme použitými sýtymi farbami. Tie sú typické pre všetky jeho filmy. Nie sú na obraze stále, objavujú sa priebežne. Keď sa v modernom dome objaví sýta červená a k záveru filmu prenikavá žltá, umelecké srdce musí oceniť režisérske a scenáristické majstrovstvo.
Celý film sprevádza nádherná hudba, tradične skomponovaná filmovým hudobným skladateľom Albertom Iglesiasom.
Tému eutanázie príbeh nijako zvlášť nekomentuje. Filmový dej sa nezastavuje nad tým, či eutanázia áno, či nie. Ide o čas. Jedného dňa budú dvere zavreté, nenastane žiadny prekvapivý zvrat.
Profesionálni filmoví kritici, asi z titulu svojej práce, na filme s veľkou pravdepodobnosťou nájdu chyby. Ja ich nájsť neviem, ani nechcem. Text, hudba, kamera, farby, herecké výkony, detaily na mňa pôsobili akoby som dočítal vynikajúcu knihu, a hneď potom bol súčasne v najlepšej umeleckej galérii a zároveň na najlepšom divadle.
