2011 Nórsko. 20?? Slovensko

Písmo: A- | A+

Dnes, desať rokov po si celý štát oficiálne pripomína obete strašného činu poblázneného muža z prostredia agresívnej krajnej pravice. Oni sami sa označujú za ochrancov tradičných rodín a konzervatívnych hodnôt.

Bol som práve v nákupnom centre v Bratislave, keď mi začal vyzváňať mobil, cudzie slovenské čísla. Bolo to zhruba rok po mojom odchode zo Slovenska a dovolávali sa mi bývalí kolegovia a známi z médií, ktorí chceli report priamo z Oslo. Tak som sa dozvedel o tragédii, ktorá zmenila Nórsko.

Sedemdesiatsedem zbytočne vyhasnutých životov, medzi nimi desiatky čerstvo dospelých mladých v tábore pre mladých politikov Strany pracujúcich. Dnes by bez pochýb kandidovali v septembrových parlamentných voľbách. Nová politická generácia. Príbehy ľudí, ktorí prežili a ktoré priebežne publikovala nórska tlač, sú srdcervúce. Niektorí majú doživotné fyzické zranenia, mnohí trpia psychickými poruchami. Opisy teroru z ostrova, ako ich jednotliví preživší zažili, sú hrôzostrašné, za hranicou ľudského chápania. Neviem si predstaviť tú hrôzu.

Dnes, desať rokov po si celý štát oficiálne pripomína obete strašného činu poblázneného muža z prostredia agresívnej krajnej pravice. Oni sami sa označujú za ochrancov tradičných rodín a konzervatívnych hodnôt, za bojovníkov za tradičné Nórsko. Pomätenci – tradičné Nórsko je chudoba, lazy, kravy a ovce, atď, a pod.

Je v poriadku si myslieť, že Nórsko by malo mať nulové prisťahovalectvo 

Zvlášť v súvislosti s desiatym výročím udalostí z centra Osla a ostrova Utøya sa hovorí o slobode prejavu a o nenávisti na internete. Očakávalo sa, že nenávisti bude menej, ale je jej viac. Hovorí sa o plazivej islamifikácii, o kultúrnej revolúcii, o krížových výpravách proti islamu. To všetko aj vo verejnej sfére, v offline svete. Líder Strany pracujúcich a pravdepodobný nový premiér Jonas Gahr Støre včera povedal, že je v poriadku si myslieť, že Nórsko by malo mať nulové prisťahovalectvo. Ale to, čo nie je v poriadku je, keď sa tento názor spája s extrémistickými názormi a propagandou, ktorá dehumanizuje iných. Podobné názory majú aj iní politickí lídri. Nenávistné prejavy z najvyšších poschodí domácej politiky sú síce prítomné, ale už len naozaj v mikroskopickom rozmere. Mnohí si uvedomili, kam to môže viesť. Krajina si tu hrôzu bude dnes celý deň pripomínať. Budú omše, spomienkové akcie, na jednu minútu o 19.00 všetko stíchne, zastaví sa verejná doprava, my všetci, ja, zavrieme oči a pomyslíme na obete.

Veľa vecí sa po 22. júli 2011 zmenilo. Nie sú to na pohľad viditeľné záležitosti, v uliciach nie sú ozbrojenci, ako napríklad v Paríži. Pripravenosť štátu je na omnoho väčšej úrovni ako predtým, aj technicky aj ľudsky. Tajné služby i polícia investujú veľa času a peňazí na monitorovanie aktivít extrémistov, xenofóbov. Popularita krajne pravicovej, populistickej Strany pokroku (ktorá v roku 2013 získala obrovskú podporu vo voľbách a stala sa druhou najsilnejšou vládnou stranou), s novou, ešte extrémistickejšou (konzervatívnou) líderkou Silvi Listhaug, je na najnižšej úrovni vo svojej histórii a vo voľbách v septembri zrejme neuspeje tak, aby mohla pomýšľať na vládu. V jej neprospech hrá aj toto desiate výročie – otvorene sa na tú stranu ukazuje prstom – to ona priniesla nenávisť a extrémistické pohľady do verejnej sféry, do najvyšších poschodí.

Zažije Slovensko hrôzu podobných rozmerov?

Nemusí to byť nereálne. Obávam sa, kto bude obeťou.

Nenávisť maskovaná za politický boj za tradičnú rodinu, za tradičné hodnoty, proti liberálnej demokracii, proti Európskej únii, proti slobode samotnej– a v kombinácii s omnoho väčšou silou facebooku než mal v roku 2011 k dispozícii nórsky terorista – je živnou pôdou pre nebezpečných domácich extrémistov.

Špirála nenávisti, a aj nedôvery v štát, je na Slovensku roztočená na najvyššie obrátky. Roztáčajú jú prejavy a činy extrémistických (nedemokratických) politikov (ktorých má SR žiaľ omnoho viac ako také Nórsko) ako Fico, Blaha, Kollár, Krajniak, Matovič, Záborská, Danko, Kotleba a tiež ohromné ticho (nikto sa otvorene, pravidelne a nahlas nestavia na stranu demokracie a na podporu ľudských práv a občianskej spoločnosti) zo strany sociálnych demokratov európskeho typu (sic!) Pellegriniho Hlasu (Hlas, ktorý nepučuť), a tiež SaS (ktorá je dnes už na míle vzdialená skutočnej slobode i solidarite).

Viac slobody prejavu 

Bývalý nórsky premiér (2005-2013) Jens Stoltenberg, v dnešnej tlači píše, že odpoveďou na extrémistické a nenávistné prejavy musí byť ešte väčšie využívanie slobody prejavu a nie obmedzovanie. Musí však byť založená na pravde a všetci, napriek rozličným politickým postojom, musíme brať demokraciu ako základ pre nás všetkých. To znamená, že ak vidíme predsudky a prejavy, ktorých jediným zmyslom je nás rozdeliť a vyčleňovať, tak sa ozveme. Jasne a zrozumiteľne.

Ako píše ďalej, viac demokracie neznamená, že naivne preberieme akýkoľvek prejav ako hodnotný príspevok do politickej debaty. Viac otvorenosti nemôže znamenať, že necháme verejnú debatu zašpiniť konšpiračnými teóriami so smrteľným potenciálom. Dodáva, že pozostalí a obete už vedia, kam môže krajne pravicová nenávisť dospieť. Teror spred desiatich rokov bol politický - voči politike otvorenosti a ľudským právam - voči vládnej Strane pracujúcich. 

Je životne dôležité, aby sa Slovensko upokojilo a začalo počúvať iné názory a vyslovovať svoje názory bez toho, aby ponižovalo iných. Aby sa naučilo disktovať slušne aj o náročných témách a aby sa jeho reprezentácia čo najskôr a viditeľne postavila na stranu demokracie a spolunažívania. Lebo už čoskoro môže byť neskoro.

Skryť Zatvoriť reklamu