Vynikajúce čítanie
Všetko mohlo byť aj inak. Kniha Listopád je briliantne napísaný, mrazivý príbeh o tom, ako režim pritvrdil a ako sa po udalostiach z novembra 1989 zabetónoval, ešte viac znetvoril, zbrutálnel a znemožnil akúkoľvek nádej na zmenu a slobodu. Román Aleny Mornštajnovej je literárne na takej vysokej úrovni a vyvoláva toľko rôznych a silných emócií ako napríklad Poloviční bratr Larsa Saabye Christensena z prvých rokov tohto tisícročia.
Každé slovo, každá veta, každá myšlienka a tok udalostí sú takmer dokonalé a čudoval by som sa, ak by podobne silný príbeh vznikol v našich končinách v najbližších desaťročiach. Považujem ho za ojedinelý a z rôznych, aj osobných, dôvodov ho radím na vrchol môjho čitateľského rebríčka spolu s uvedným Polovičným bratom (Halvbroren) či Malým životom (A little life) od Hanya Yanagihara.
Pochmúrne počasie vonku i vnútri
Listopád som počúval ako audioknihu a možno je moje vysoké hodnotenie ovplyvnené excelentným výkonom Evy Elsnerovej, Veroniky Khek Kubařovej a Vilmy Cibulkovej. Veľa šoférujem, a tak si každoročne zakúpim zopár audiokníh. Bol som na obchvate Osla, kde žijem, keď sa kniha skončila. Ostal som sa len sústrediť na cestu a v tomto dušičkovom, ponurom čase medzi výročím vzniku ČSR a 17.novembrom som vnímal aj takmer nahé stromy, opadané lístie na okrajoch ciest a odtiene sivej oblohy na prelome jesene a zimy. V duši padla rovnaká atmosféra a obrazy, ako boli vonku. V tuneli smerom k štadiónu mi stiahlo hrdlo a niekoľkokrát som si pretrel oči.
Šoférujem si v hlavnom meste Nórska, došlo mi. Ak by to bolo dopadlo pred tromi desaťročiami inak, žil by som (žil by som?) pod rovnako sivou oblohou, ale tiež v sivom svete lží a tajností a opatrnosti a nedôvery, uniformity a beznádeje. Sny o živote podľa vlastných predstáv by ostávali snami, s ktorými sa nezdôveruje. Život podľa poučiek a rozhovory o ničom, plné fráz a nezmyslov, s ľuďmi, ktorým nemožno dôverovať. A pretvárka. Byť sám sebou by nebola alternatíva. Štát by mi predpísal, kým by som bol.
Viem, že by si podobný svet želali mnohí aj dnes. Stačil by im štátny byt, povinná práca a aká-taká mzda, chlieb a pivo a prísľuby štátnych istôt. Niektorí sa dodnes otvorene hlásia k tomuto zločineckému režimu, niektorí iní komunizmus odsudzujú, ale v mene boha a vlastného náboženstva by podobný svet chceli nanútiť všetkým aj dnes. Hovoria, že liberalizmus je zlo. Bezočivo klamú. Nehovoria, že liberalizmus značí slobodu, aj takú, ktorá im dáva možnosť vyznávať zločincov bez toho, aby sa museli báť o svoje kariéry, slobodu a život.
November - mesiac demokracie a slobody
Boj za slobodu a demokraciu by sme si nemali pripomínať len jedným štátnym sviatkom. Celý mesiac po udalostiach v Prahe 1989 bol rozhodujúci. Celý mesiac by sme mali myslieť na obete režimu, ktorý padol vďaka odvážnej generácii študentov aj ich rodičov na konci osemdesiatych rokov. Všetci sú hrdinovia a ja som im nekonečne vďačný za život v mieri, demokracii a slobode.
Príbeh Marie (Maji) a jej dcéry Magdalény (Lenky, Magdy) celkom iste odráža úlomky z rodinnej histórie stoviek československých rodín. Ich život je taký nespravodlivý ako sám režim, v ktorom sa príbeh odohráva. Román nemá miesta, kde sa čitateľ môže zasmiať. Azda len trochu pousmiať, a to pri spomienkach na tapety nalepené priamo na panely bytov a zničené nechty pri ich strhávaní pred maľovaním.
Je to strašidelný príbeh alternatívneho vývoja po revolučných dňoch 1989. Nikto by si nemal želať, aby sa to vrátilo. Pozorujem to však zdiaľky, ako na Slovensku privolávajú diktatúru práve tí, ktorí sa domáhajú alternatívneho zmýšľania, akokoľvek hlúpeho. Ako slovenské záujmy - byť samostatnou, o sebe samej rozhodujúcou, úspešnou, bohatou a kultúrnou krajinou - zrádzajú tí, ktorí majú ústa a stranícke heslá plné národa, štátu a vlasti. Ako nenávisť, zlobu a hádky do verejného i bežného života prinášajú tí, ktorí veria a denne sa modlia v láskavého a dobrého Boha i jeho syna Ježiša Krista.
Generácia, ktorá nemyslí
Moja generácia nedokázala zatiaľ nič veľké. Nemáme svojich hrdinov, nemáme Krylove protestsongy, nemáme Havlovu obhajobu pravdy. Nie sme hrdinami, ktorí bojovali proti nacistom, nie sme ani hrdinami, ktorí prišli o normálne životy pre postoj k okupantom, nie sme ani hrdinami, ktorí sa v malých i väčších mestách spoločného štátu dovolávali slobodných volieb a zrušenia vedúcej úlohy komunistickej strany. Nemáme ani citlivosť pre slobodu a pravdu. Naša generácia vyrástla na holywoodskych filmoch, ako prvá pracovala s internetom a sociálnymi sieťami, ako prvá sa dobre naučila cudzie jazyky a mohla slobodne cestovať do zahraničia. Sme generácia, ktorá má dobré kariéry a drahé autá a ktorá sa naučila nové lži, toleruje nespravodlivosť a zneužívanie štátu. A sme tiež generácia, s výnimkami, ktorej až tak veľmi nezáleží na naozaj dobrom vzdelaní, na životnom prostredí či demokracii. Sme generácia, s výnimkami, ktorá slobodne a demokraticky volí nedemokratov Fica, Matoviča, Kotlebu a B.Kollára.
Zatiaľ čo je príbeh v knihe Listopád vymyslený, a teda aj jeho hrôzy pominú po dočítaní 300 strán, alebo po dopočúvaní deviatich hodín, mnohé dnešné postoje a rozhodnutia mojej generácie na Slovensku môžu priniesť skutočnú hrôzu, ktorá počas nášho života nemusí skončiť.
