Správa o víruse nás zastihla ešte koncom januára na cestách po Vietname. Vtedy sme si ani nevedeli predstaviť, ako bude svet vyzerať už po pár týždňoch. Problémy ale začínali postupne prichádzať. Zo začiatku to bol zrušený let cez Peking pre zvyšok skupiny späť na Slovensko. Našťastie sa nám ešte podarilo zohnať náhradný let cez Bangkok a všetci sa dopravili bezpečne domov. My s Julkou sme sa vracali späť na Taiwan, kde obaja študujeme, no v tom čase Vietnam zrušil všetky lety z Číny, Macao, Hong Kongu a aj z Taiwanu. Zatiaľ sa ale stále lietalo z Vietnamu ďalej všade do sveta a náš let to neovplyvnilo. My sme leteli juh ostrova, kde som mal naplánovanú súťaž v tenise. Plán bol priletieť do mesta Kaohsiung priamo z Vietnamu a pridať sa ku zvyšku univerzitného tímu. V tom ale súťaž zrušili a semester sa posunul o dva týždne na začiatok marca. Škola potrebovala čas na prijatie opatrení. Nám to až tak neprekážalo, mali sme aspoň pár dní čas pozrieť si juh ostrova a potom sa presunúť späť na sever do Taipei čakať začiatok vyučovania. Aj napriek tomu, že semester ešte nezačal, tréner sa rozhodol využiť čas na tréning a prípravu na neskoršie univerzitné atletické hry. Tak som chodil do areálu školy takmer každý deň. A postupne sa začali diať zmeny.
Školský rok sa začal a s tým prišlo aj množstvo zmien. Za normálnych okolností je naša univerzita celkom otvorená a keďže areál je pomerne veľký, tak sa dá dostať dnu zo všetkých strán. Často k nám chodia ľudia na obedy alebo aj rodiny s deťmi, keďže tu je mnoho zelene. Teraz ale už nie. Otvorené sú iba dve brány. Pri vstupne sa musíme preukázať študentskou kartou a usmiať sa do termovíznej kamery. Každý, kto má teplotu nad 37.5 stupňov, musí isť späť domov. Dezinfekcia je tak isto na každom kroku. Hlavne pri výťahoch, pred vchodom do jedálne, pri bráne do univerzity a niekedy vám ju len tak streknú na ruky bez varovania.
Vyučovanie sa tak isto začalo zaujímavo. Na začiatku hodiny si stále naskenujeme QR kód z prezentácie, čím sa zaregistrujeme do systému, a tým škola vie, kto bol kedy a kde na prednáške. Ak sa u niektorého študenta ukázali predpoklady, že by sa mohol nakaziť vírusom, celé vyučovanie daného predmetu sa presunie online a všetci študenti musia ostať dva týždne doma. Okrem toho, predmety, na ktorých je nad 60 študentov, sú tiež automaticky online. Ak niekto zo študentov navštívil Čínu, Macao, Hong Kong, alebo mal len prestup cez toto územie pred príchodom na Taiwan, takýto študent má zákaz chodiť na prednášky počas celého semestra a učí sa z domu. Z každej prednášky sa nahráva video, ktoré profesor zdieľa na YouTube. Ak sa niekto zo študentov necíti dobre, môže ostať doma a pozrieť si prednášku na internete. Nikoho nenútia chodiť do školy. Na online vyučovanie sa zo začiatku využívala aplikácia Zoom, ale tú Taiwanská vláda zakázala používať na všetky oficiálne účely z bezpečnostných, ale možno aj politických dôvodov. Tak si to teraz každý profesor vedie po svojom.
Všetci nosíme povinne rúška. Študenti aj profesori. Tie dostávame v lekárni na prídel po 9 kusoch na dva týždne, ale dajú sa dostať aj v škole zadarmo v prípade, ak niekto nemá možnosť dostať tie od vlády. Takže žiaden problém. Nikto nemá problém s ich nosením a hlavne domáci už boli na to dávno zvyknutí a pripravení. Na Taiwane má totiž každý doma v zálohe zopár rúšok a domáci ich nosia normálne počas roka z kadejakých rôznych dôvodov. Či už keď sa necítia dobre, aby nenakazili ostatných okolo seba, ak je zvýšený smog, ale niekedy aj úplne bezdôvodne. Pre istotu. Kde sa ale rúška nosiť nedajú, je školská jedáleň. U nás v univerzite máme dve jedálne a dokopy tu študuje 8 tisíc študentov. Za normálnych okolností je tam stále plno. Mnohí študenti tam zvyknú jedávať raňajky, obed aj večeru, niektorí sa tam učia, stretávajú alebo si dokonca chodia zdriemnuť. Teraz to tam ale vyzerá úplne inak. Hlavný rozdiel je zákaz rozprávať sa. Keďže jest sa s rúškom na tvári nedá, študenti majú pri jedle zákaz debatovať. To teraz ale ani nie je ani možné. Univerzita nasadila na stoly plexisklá, ktoré tvoria pre každého osobný priestor. Cez ne sa študenti ani poriadne počujú. Okrem toho zvykne po jedálni chodiť aj pracovník s ceduľkou zákaz rozprávania. Na rôznych miestach v univerzite sa ďalej otvorili stánky a miesta, kde sa dajú kúpiť už hotové zabalené jedlá. Tieto, ako ich nazývame lunchboxy si študenti môžu zobrať so sebou a zjesť svoj obed niekde vonku, v učebni, knižnici, na strome alebo na múriku pri korytnačkách.
Ako ďalšie nasledovalo zrušenie takmer všetkých podujatí. Atletické súťaže, veľtrhy práce, dni školy, pochody, univerzitné predstavenia, tie boli všetky zrušené. Tým pádom nám veľa aktivít v škole neostáva a radšej chodíme objavovať Taipei a okolie. Ale o tom nabudúce.
