Ďaleké plamene dávnych zrkadiel
vlhký piesok saharských milencov
v drevených snoch človečích hôr
hlučné ticho samoty
víťazstvo vie byť aj bez zlatých vencov.
Nahá Luna s prsiami lávy
zablúdená jar v decembrovom peli
svätá hrdza slnečných lúčov
na nahých šatách obnažených múz
orgazmus ciest precítený až v cieli.
Operené srdcia čistých labutí
opojné chvenie kvapiek vína
bez falošných chorálov pokryteckých kruhov
verše plameňov v očiach polnočných
a každý osud smeruje do vlastného Ríma.
Ostrovné závesy stroskotanej izby
bezfarebná krv chladných más
s nepoučiteľným ľudstvom babylonských veží
sladké slzy rannej rosy
betónové pole prebije raz krehký klas.
Najhlbšia studňa vlastných prameňov
mesačným Slnkom lístie opadá
v krajine hlúpych kráľov moci
aplauz bezkrídlových otrokov ticha
do nebies sa nestúpa ale voľným pádom padá.
