dážď

Zastavil sa pod malou stieškou zakrývajucou vchod do obchodu a pozoroval ako pomaly začína pršať.Oprel sa o dvere a zapálil si cigaretu. Dážď sa pomaly stupňoval a upadal. Boli to slzy všetkých trpiacich ľudí, ktoré už nedokázalo udržať nebeské ticho. Pulz bezútešnosti... Mal 46rokov, rozvod za sebou a deti ktoré ho nenávideli. Slza zahmlila pohľad plný bolestných spomienok a stekala mu po tvári. Všetko sa zrazu javilo nezmyselné. Hektolitre alkoholu, ktoré vypil, mu zničili život. Prepil všetky peniaze čo ako rodina našetrili, zanedbával povinnosti, stratil prácu a keď ho žena vyhodila z domu a povedala, že ho už nikdy nechce vidieť, sľuby ani prosby už nestačili. Uvedomil si, že kniha jeho života bola brakom. Medzi riadkami písať nedokázal a tak zobral posledné zbytky svojej hrdosti a odišiel v ústrety ničomu. Domovom sa mu stala ulica a ženou flaša lacného vína. Alkohol ho už ale nezbavoval neistoty. Dával mu len istotu. Istotu, že je stratený alkoholik ... Bola už tmavá noc a dážď bol zrovna najsilnejší. Uhol si z flaše sladkého, silného vína. Ako ho prehĺtal, rozkašlal sa. Necítil jeho skutočnú chuť. Bolo pre neho len ďalší trpkým sústom jeho hanby s ktorou sa už nedokázal vysporiadať. Špina z ulíc, vzkriesená lejakom, odtekala do kanálov. Zahodil flašu, vystúpil spod striešky a nechal na seba dopadať kvapky dažďa. Potreboval sa očistiť od spomienok, minulosti, seba samého. Ako tam stál, pred očami mu behali životné obrazy. Detstvo, škola, chvíle s rodinou, šťastné i smutné. Klesol k mokrej zemi a už nezadržiaval plač. Každá kvapka bola jednou spomienkou. Dážď pomaly utíchal. Pomedzi mraky prenikli prvé slnečné lúče a dopadaly na schúlené premočené telo. Začínal nový deň...