Časom začína chápať, že takéto bitie spoločnosti pôsobí len zlo.
Zbavený všetkých myšlienok, mladý muž zo sebou zápasí ďalej a ďalej. Prisahá si, že mu nikdy nevezmú jeho vôľu. Chcel sa vyslobodiť s toho väzenia, bojovať perom, nemlčať.
Je čas, aby si začal hrať svoju rolu, sloboda čaká, dychtiac po nezávislosti citového oslobodenia, otvára svoje brány.
Na papier vyťahuje rozhovory, ktoré sa konajú v hĺbke jeho predstáv, osamelých hlasov. Všetko čo cítil, čo vedel, nepresvitlo tým čo dával najavo. Ubližoval okoliu, svojimi skutkami. Všetko čo na verejnosti v sebe dusil, vlieval do pera.
Nebyť súčasťou tohto tela a osudu. Nebyť. Nevidieť. Nikdy voľný. Nikdy jednotvárnym. Nikdy nezmiereným zo skutočnosťami, žijúci vo svojich predstavách. Jeho diela sú nepochopené. Muž však pokračuje. Spoločnosť. Celé ich životy venovali prenasledovaniu toho, čo bolo jeho. Skúša všetkým vyhovieť, tento zatrpknutý muž, svoje básne musí ukrývať. Sú zakázané. A tak píše to čo mu Veľký prikážu.
So svojím jednotvárnym životom neustále bojoval a zdá sa, že nemôže vyhrať tento boj. Ten unavený muž, už nevládze. Všetko vzdal. Jeho roky sú spočítané jeho diela spísané a uschované pre budúce generácie a tak sa starec sa pripravuje, žalostne zomrieť, opustiť toto telo, tento osud. Jediné čo po starcovi ostáva sú básne o dobe ktorú nenávidel, o spoločnosti ktorej dušou nikdy nepatril ,no spomienkami sa stal jej súčasťou, o bolesti ktorej čelil po celý život a o tom že aj v pekle vyjde slnko. Starcovi vychádza práve v jeho pekle slnko a on sa mu oddáva. Starec zomiera. Jeho básne nie. Ten starec to som Ja a som zmierený zo svojím osudom a s touto cestou.
