Prešiel som si peklom, neustále som myslel na samovraždu a nato ako pred svojimi problémami uniknem jedine touto cestou. Teraz viem, že som sa mýlil, ale v tej dobe keď som žil v ťažkých depresiách sa mi to zdalo ako jediné východisko. Neznášal som sám seba ,vlastné JA mi hovorilo aký som zbabelec, že som chcel všetko takto ukončiť.“Chcem pokoj, sám pre seba, už nechcem prežívať trápenie“.Bol som slaboch teraz si to uvedomujem ale nebolo to tak vždy. Ponúknem Vám zápis z môjho denníka ktorý som písal počas mojich depresií:
17.apríl 2011-opäť prebdená celá noc, celú noc som iba fajčil a sledoval hviezdy. Panebože ako ja neznášam nedele. Panebože ako ja neznášam samého seba.Pomôž mi aj keď som prestal veriť v teba, pomôž sa mi zbaviť tohto utrpenia, pomôž mi zbaviť sa tohto zlého na mojich pleciach.V posledných dňoch som nemyslel na nič .Myseľ som mal prázdnu ako po nejakom „bad tripe“.Včera som sa pokúsil o samovraždu. Nikto to nevedel len moja kamarátka. Ona ma v ten deň zachránila. Dnes je však iná situácia. Dnes mi to víde, dnes je môj deň. Uniknem pred ťarchou a trápením navždy.
Toto sú moje posledné slová ktoré som si zapísal do denníka odvtedy som doňho naozaj nič nevpísal.
V ten deň som sa pokúsil spáchať samovraždu. Osprchoval som sa,najedol,obliekol som sa do najobľúbenejších vecí čiže celý v čiernom. Zamknutý v kúpelni,beriem žiletku.Odchádzam,posledné pohľady na našich a na brata.Ahojte!
Podvečer okolo siedmej som začal. Našiel som si tiché miesto pri Váhu. Tu to vykonám. Jedna rana za druhou. Padám, v ušoch mi dohráva Venovanie nikomu. Moja depresívna pesnička. Nemám rád nikoho, myslím len na seba, ja nikam nepatrím ty pôjdeš do neba chnem krvácať. Znie to všetko ako z nejakého Emo príbehu ale je to tak. Spravil som to. Ležal som tam až dovtedy do kým ma nenašli okoloidúci. Chcem žiť. Všetko to zlo vytieklo zo mňa spolu s krvou. Všetko je ale minulosť. Moja depresívna porucha je stále vo mne ale tíško drieme, bojujem s ňou, zubami nechtami. Hojí sa tak pomaly ako sa hoja jazvy na mojej ruke .Som nažive. Navštevujem psychiatričku,mimochodom ženu ktorá našla vo mne normálneho chlapca. Jej liečba mi pomohla. Depresie sa musíte však zbaviť sám. Nikto to neurobí za vás ani žiadne antidepresívum ani psychiatrička,musíte sa postaviť do zrkadla a ukázať na seba-“ Hej ty nemysli si že na celom svete trpíš len ty,nebud zbabelec, bojuj, je toho veľa čo chceš ešte dokázať. Nadával som tej drbnutej depke vo mne aká je slabá, ako mňa nepremôže lebo ja som silná osobnosť.Som,teraz už hej. Cítim sa vyliečený a snažím sa chápať ľudí ktorý trpia depresiami ako som nimi trpel ja.Bojujte,postavte sa svojmu ja a ono to všetko odíde.
Chcel by som sa poďakovať mojej mame ktorá stále hľadá príčiny prečo som chcel zomrieť, je to ťažké na vysvetlenie ale mama neboj už som zdravý.DAKUJEM mojej najlepšej kamarátke Angelike že mi pomohla vždy keď som potreboval aj vtedy keď som pomôcť nechcel.A moje posledné ďakujem patrí môjmu dievčaťu ktoré mi ukázalo čo je tešiť sa zo života a maličkostí, čo je otočiť sa k problémom čelom a v neposlednej rade ma naučila ľúbiť samého seba pretože keď neľúbite samého seba nemôžete ľúbiť ani ostatných.Aj cez to že ju už nemám mi dala veľa do života.Stojím tu plný života a nádeje.
